Andy Anderson – 05/2014


Ako spomienku na Andyho Andersona, bicmana The Cure v období 1983 – 1984, je tu jeho exkluzívny rozhovor pre stránky HispaCure.com, ktorý vznikol krátko po dvojkoncerte v londýnskej Royal Albert Hall, na ktorom sa Andy, ako divák, takisto zúčastnil.


Ahoj Andy, ako sa máš?
V roku 2014 sa mi zatiaľ darí, pracujem na vlastnom projekte (Front And Centre) a takisto aj na ďalších hudobných projektoch.

Kto sa vlastne stal z Andyho, odkedy odišiel z The Cure ... čomu sa venuješ teraz?
Po odchode z The Cure som pracoval na mnohých projektoch, či už šlo o nahrávanie alebo koncertovanie, vrátane spoluprác s Jimmym Somervillem, Jimmym Pursey zo Sham 69. V roku 1987 som absolvoval svetové turné s Iggy Pop, no a popri tom stále píšem, nahrávam a remixujem pre svoj vlastný projekt.

Prečo si sa vlastne rozhodol pre bicie? Spomenieš si ešte na svoju prvú súpravu?
Vyrastal som v rodine, kde hudba znela neustále, moja sestra, v 1950-tych rokoch, spievala v prvej dievčenskej kapele, s dvoma bratmi sme zasa stále skúšali hrať u nás na chodbe, starší brat Colin hral na T-Chest basse, vyrobenej z preglejky a starej metly, ku ktorej sme natiahli špagát a druhý brat Winston hral zasa na starom klavíry. No a ja som mal bicie poskladané z krabíc. Náš otec bol inak profesionálny boxer a istý čas hrával na bicie v londýnskom Ronnie Scotts Jazz klube, čím mal vlastne inšpiroval. Moja prvá zostava bola poskladaná z bubnov od rôznych výrobcov, vlastne som si ju poskladal sám a nejaký čas som na nej hrával, kým som nezačal fungoval v serióznych kapelách.

Ktorí bubeníci Ťa inšpirovali a ktorí patria k Tvojim obľúbeným?
Tých je skutočne veľa, Daniel Woodgate z Maddness, Lawrence Tolhurst z The Cure, Dave Grohl z Nirvany, Mitch Mitchell z Jimi Hendrix Experience, Buddy Miles z Band Of Gypsies, Chad Smith z Red Hot Chilli Peppers, Pierre Moerlen z Gong a Steve Hillage Band. Je možstvo skvelých a jedinečných bubeníkov, zabralo by to celý tento rozhovor, než by som zostavil celý zoznam, a každého jedného z nich mám rád. Spomenul som len zopár.

Ako k tomu vlastne došlo, že si sa stal členom The Cure?
Fungoval som v kapele s názvom Brilliant, spolu s Martinom Gloverom z Killing Joke. Práve sme pracovali v Trident Studios, v Londýne, kde sa zrazu objavil Chris Parry s Robertom Smithom. Ten mi podal kazetu a požiadal ma, či by som si ju nevypočul. Oni totiž poznali moje predošlé práce na albumoch Steve Hillage Band, rovnako zo sólových albumov Jimmyho Percyho zo Sham 69, takisto počuli nahrávky Brilliant. Spýtali sa ma, či by som k nim nezašiel na konkurz a tak som šiel a v ten istý deň som hral na bicie pre The Cure. Zvyšok je už história.

K The Cure si sa pripojil vo veľmi nestabilnom období, hlavne pre Roberta. Čo si z toho obdobia pamätáš? Nenapadlo Ťa niekedy, že tá kapela nemusí mať žiadnu budúcnosť?
Účasť v The Cure, po tom konkurze, to bola pre mňa veľká pocta, pretože chalani už mali za sebou niekoľko vydaných nahrávok a stále pracovali na ďalších, čo je v podstate snom každého muzikanta. Pre mňa, ako nájomnéího hudobníka, bolo vlastne skvelé, že som sa stal súčasťou celku, že sme zrazu hrali skladby, ktoré sme hrali s ohromnou radosťou, a pritom sme nemali tušenia, kam nás to celé zavedie.

Aké to bolo, fungovať s Robertom počas "disco" obdobia The Cure?
V 1970tych a 1980tych rokoch bola hudobná scéna plná rôznych štýlov, vrátane disco, ale ja myslím, že každá kapela, či spevák bol disco štýlom ovplyvnený, hoci každý prichádzal s vlastnými nápadmi a rôznymi interpretáciami týchto štýlov, v rôznych časových obdobiach. A keď si to tak zoberiete, funguje to dnes rovnako.

Album "The Top" bol mnohými kritizovaný, no dnes ho mnohí považujú za album, vďaka ktorému kapela prežila. Aká bola Tvoja skúsenosť pri jeho nahrávaní a ako sa naň pozeráš dnes?
Treba povedať, že vo vidieckych Generic štúdiách, v Bershire, sme zažili fantastické obdobie. Z vidieku som si samozrejme veľa neužil, pretože tak, ako je to už u bubeníkov bežné, najskôr musíte pripraviť backing tracky, čo obnáša nastavenie bicích, ich ladenie a potom skáčete z jednej skladby do druhej. K tomu vládlo horúce leto a ja som bol po väčšinu času zavretý v štúdiu, no zbožňoval som to. Nikdy neviete, či skladba, film, či album bude úspešný, pretože to všetko záleží na ľuďoch, fanúšikoch, či si to kúpia. Dlhotrvácnosť albumov je postavená práve na fanúšikoch a ich lojálnosti. Nedávno som ten album počúval a je na ňom niekoľko skladieb, ktoré Vami pohnú ešte aj dnes a to ma veľmi teší.

Tvoj bicí štýl sa nedá prirovnať k žiadnej inej skladbe, či albumu The Cure. Bicie linky si si tvoril sám? Koľké z perkusii sú 100% Tvoje a koľko je takých, ktoré sú výsledkom vzájomnej spolupráce?
Dôvod je ale jednoduchý. Každý bicman je individualita, má svoj vlastný štýl a v každej skladbe, ktorú som s The Cure hral, som predstavil vlastnú interpretáciu, išlo o moje patry. Takto som vždy fungoval, ponúkol som moje party hudobníkovi, ktoré buď zafungovali alebo nie. A potom prišlo rozhodnutie. Keď sme sa zhodli, tak to napredovalo veľmi rýchlo. Keď sme sa nezhodli, tak sme veci zmenili, niekedy sme tak našli lepšiu verziu ... a takto to fungovalo aj pri živom hraní, tam ale došlo aj k menším improvizáciám. Perkusie v skladbách The Cure sú kompletne moje, teda mimo tých, kedy sa použil bicí automat. Potom samozrejme boli aj prípady, kedy sa perkusie eliminovali, v závislosti od toho, koľko ich tá ktorá skladba naozaj potrebovala.

Tvoja skúsenosť a pocity z projektu The Glove?
Pre tento album nahrali Robert so Stevem tracky skôr, než som hral bicie a perkusie ja, ale aj pri tomto nahrávaní to bolo absolútne skvelé, rovnako aj keď sme robili veci pre video a tv. Viete, hranie, to je neustále učenie a práca s týmito dvoma, to bola skvelá lekcia.

Koľko skutočných mačiek bolo použitých vo videu The Lovecats?
Tie dodala spoločnosť Animal Actors UK, ktorá funguje dodnes. Dodali zvieratá napr. pre Dobyvateľov stratenej archy, Múmiu, Stage, ale aj pre iné programy v tv. Myslím, že v tomto klipe ich bolo asi 20, všemožných druhov, veľkostí a farieb. Niekoľko z nich ušlo, keď sme sa, s Lolom a Philom, prezliekli do mačacích kostýmov, čo bolo celkom zábavné. Pokiaľ si dobre pamätám, ja som bol prezlečený za Sylvestera, tú mačku, čo hrá vo videu na trumpetu, ale tá mačka, čo sedela v Robertovom lone, ma vždy dostala. Vždy, keď ten klip vidím, tak sa z chuti zasmejem.

Aký bol koncert v Tokyu, v roku 1984?
Koncerty s The Cure, v Tokyu a Osake, to bolo niečo fantastické, publikum úžasné. Vedelo oceniť našu hudbu a zvuk. Neskôr som sa tam vrátil s Iggym Popom. Japonsko je úžasná krajina, s bohatou históriou a technológiami, ktorých som veľký fanúšik.

Ktorú skladbu, ktorú si s kapelou nikdy nehral, by si si rád zahral?
Kde začať ... najskôr Lennonovu "Love" a Hendrixovu "Purple Haze". Týchto dvoch umelcov absolútne zbožňujem. No a takisto by som si rád zahral s Robertom a chalanmi. Odkedy s nimi nehrám, tak vyprodukovali množstvo skvelých piesní, ale momentálne najviac Leenona a Hendrixa. The Cure inak nahrali skvelé covery spomenutých piesní.

Máš z Tvojho Cure obdobia nejaké osobné nahrávky, prípadne negativy niektorých fotografii?
Bohužiaľ nie, pretože mi všetky fotalbumy, kazety a cd-čka boli za tie roky buď odcudzené, prípadne som ich postrácal, ale verte mi, že som vlastnil niekoľko skvelých záberov kapely z lietadiel, tour busov, či vlakov, no všetko je to už preč, takže sa spolieham na ľudí zo sociálnych sietí, ktorí mi z času na čas nejaké zábery pošlú, za čo som im veľmi vďačný.

Už pred rokom 1984 boli The Cure kultovou kapelou ... napadlo Ťa niekedy, že by mohli byť raz tak úspešnou skupinou?
V roku 1983 - 1984 odohrali The Cure európske turné a všetky koncerty boli vypredané, takže som čosi tušil. Každovečerné hranie pre "plný dom" bolo skutočne skvelé, nikdy predtým som sa v takej situácii neocitol, takže áno, niečo určite viselo vo vzduchu.

Tvoj názor na vývoj kapely po Tvojom odchode?
Ich hudobný vývoj je jednoducho úžasný, Robert je jedinečný a plodný skladateľ, čo za tie roky neustále dokazoval. Skomponoval niekoľko výnimočných skladieb, za čo si zaslúži moje veľké uznanie.

Kontraverznou témou na všetkých fanúšikovských fórach a chatoch je bubeník. Vždy sa do toho zapojí množstvo ľudí a porovnáva Teba, Borisa, Jasona a Lola. Aké rozdiely vidíš ty medzi Borisom a Jasonom? A ako perkusionista, v čom vidíš prínos každého z Vás v The Cure?
Ako som už povedal, každý bubeník má svoj vlastný štýl, ako aj prístup k hudbe, čo platí pre mňa, Borisa, Jasona a všetkých, ktorí sa kedy objavili v The Cure. Nikdy som sa s Borisom nestretol a Jasona som spoznal len nedávno, na koncerte v RAH. S Lolom sme spolupracovali veľmi úzko, veľa som sa od neho naučil a jeho štýl hry som sa snažil pretvoriť čo najlepšie. Lawrence je jednoducho pôvodný bubeník kapely, je skvelý bicman a pre mňa vždy bude.

Niektorí z nás Ťa v londýnskej Royal Albert Hall zazreli a Robert Ti dokonca venoval "Shake Dog Shake". Aj si po koncerte za kapelou zašiel? Aké to pre Teba bolo, sledovať ich z hľadiska RAH a potom sa stretnúť s Robertom, bez toho, aby si okomentoval skladby, na ktorých si sa pred rokmi podieľal?
Koncert v RAH bol jednoducho brilantný, zúčastnil som sa oboch. Počas prvého koncertu som bol v kotli, úplne blízko kapely, čo bolo úplne super. Niečo také som na koncerte nezažil už roky. Druhý koncert som sledoval z lóže (bohužiaľ nie z kráľovskej) a to bolo ešte viac super. Na to Robertove venovanie ma upozornilo až niekoľko mojich priateľov, ja som to totiž nezaregistroval, ale oni ma o tom uistili, takže som sa cítil veľmi poctený a dodnes ma z toho trošku mrazí.
Počúvať tie skladby, ktoré som kedysi sám hrával, bolo skvelé, aj preto, že som od svojho odchodu z The Cure ich koncert nikdy nevidel. Na videu samozrejme áno, ale naživo nie. Tie skladby zneli skvele. Predtým sme nemali také technické vymoženosti, akými disponujú dnes, takže zneli ešte lepšie, ako kedysi.

Povráva sa, že sa chystajú koncert s albumami "The Top", "Kiss Me ..." a "Head On The Door". Prijal by si pozvanie sa ich zúčastniť, tak ako svojho času Lol na koncertoch "Reflections"?
Ak by ma Robert požiadal, zahrať si v "The Top" skladbách, cítil by som sa veľmi poctený, ale tak ako vy, aj ja si musím počkať, či sa také niečo v budúcnosti udeje.

zdroj: HispaCure.com, 05/2014



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi