Robert Smith našiel liek na všetko - 01/2019


V tichosti a vlažným tempom sa začína kolotoč udalostí, ktoré súvisia a budú súvisieť s tohtoročným turné The Cure, ale aj očakávaným novým štúdiovým albumom. Svedčí o tom aj príjemný článok v írskom magazíne Entertainment.


Vo februári 1998 sa kreslená karikatúra božského gotika Roberta Smitha objavila v americkom seriály South Park. Z gigantickej mole sa transofrmoval do japonskej príšery a pomohol Leonardovi Maltinovi a Sidneymu Poitierovi poraziť Barbru Streisand.

Je až nepravdepodobné, teda, po vypočutí jeho hudby to bude znieť nepravdepodobne, že vôbec prvý hudobný koncert, ktorý Robert Smith navštívil, bolo vystúpenie Roryho Gallaghera ...

"Videl som v roku 1973 alebo 1974," povedal v roku 2004 Robert pre magazín Rolling Stone. "Počas jedného mesiaca som videl jeho koncert, rovnako Thin Lizzy a The Rolling Stones. Nepatril som k jeho veľkým fanúšikom, ale jeho hra na gitaru mi prišla úžasná. No Thin Lizzy, tí boli skvelí. Za dva roky sa mi ich podarilo zažiť asi 10krát. Ich zvuk bol vtedy jednoducho neodolateľný a bolo to lepšie, než konzumácia alkoholu."

Pre milióny fanúšikov The Cure je ich hudba dodnes lepšia ako pitie. 8.júna 2019 odohrajú koncert na dublinskom Malahide Castle a ešte predtým, zdá sa, vydajú prvý štúdiový album po 11 rokoch, od albumu "4:13 Dream" (2008).



"Zažívame teraz vzrušujúce časy," povedal nedávno líder The Cure, v rozhovore pre rádio SiriusXM.

Chystané vydanie nového albumu je samozrejme ďalšou vítanou výhovorkou, prečo nazrieť do fascinujúceho mozgu pána Smitha. Tvrdí o sebe, že nie je mrzút; "ide len o to, že moje najlepšie skladby reflektujú na tú smutnejšiu stránku života."

Skladby ako "How Beautiful You Are" začínajú s veršami ako "Chcete vedieť, prečo Vás nenávidím?". Zatiaľ čo "Open" je písaná doslova v štýle Sylvie Plath "tak ako dážď padá prudko k zemi, presne tak sa cítim vo svojom vnútri".

Smithovi kritici poukazujú na jeho texty, v ktorých cítiť odkazy na "Cudzinca" Albera Camusa a na "Boh vie, čo ešte príde" štýl Charlesa Baudelaira. No je v nich ešte viac pompéznosti.

V jednej z kritík na album "Disintegration" sa objavilo porovnanie s "nietzscheánskou myšlienkou prekonania zúfalstva prostredníctvom umenia". (Pozn. v spomínanej epizóde seriálu South Park kričí v závere postavička Kyle: "Disintegration" je najlepší album všetkých čias!)

Autor "Boys Don´t Cry", "The Lovecats", "InBetween Days", "Friday I´m In Love" a "Close To Me" možno nikdy nepredpokladal, že by aj v období blížiacej sa 60-tky stále so svojou kapelou koncertoval.

"Ak by som mal vôbec niekedy úmysel fungovať v najlepšej kapele na svete a húževnato si pritom trieskať hlavu o ten istý múr, tak by som bol zrejme už dávno mŕtvy, dúfam ... a ak by nie, tak by bol zo mňa zasa obyčajný mrzút.
Povedané inak, chcel som byť umelcom a celý ten proces som si užíval. Všetko, čo The Cure urobili, urobili z čisto sebeckého dôvodu. K dispozícii mám len jeden život a preto by som mal robiť iba to, čo mi prináša spokojnosť."


"Príde však deň, kedy mi vypadnú vlasy a už viac nebudem vyzerať ako gothik. Tak si na to počkajte," povedal typicky vtipne v minuloročnom rozhovore pre magazín Time Out. V priebehu tých niekoľkých desaťročí bol tento ostrý humor použitý, bez milosti, v súvislosti s mnohými osobnosťami.

"Nikdy som nemal rád Morrisseyho a dodnes nemám. Ale inak bude asi zábavný, teda čo som o ňom počul, že aký je naozaj, ale jeho verejná osobnosť je rozhodne iná. Je to viacmenej herec."

"Nikdy som nemal rád Queen a môžem dokonca úprimne povedať, že som Queen neznášal, ako aj všetko, čo kedy urobili."

"Nemal som rád ani U2 a všetko, čo za tie roky nahrali. Bono totiž totálne podľahol svojej, doslova mesiášskej predstave, ktorú začal realizovať. Vyšiel z toho nakoniec ako obyčajný hlupák a začal tvrdiť, že to bol vlastne len žart. Aj ten singel, v ktorom spieva Edge tie otrepané frázy na tom skutočne únavnom pozadí ... ak by sme také niečo urobili my, tak by to nikdy neopustilo demo podobu. To by som si inak myslel, že niekto z kapely sa už na to totálne vykašľal,"
zasyčal v roku 1993.

Už takmer štyri dekády sa Smith pohráva s pseudo-pantomimickým imidžom, s čiernymi očnými šmynkami, s rozmazaným rúžom na perách a šialene strapatým účesom. Už je neskoro s tým prestať a my by sme to vlastne už takisto nechceli.

"S mejkapom som začal už na strednej škole," povedal kedysi. "Vlastne som s tým začal, čo prišlo obdobie glamu. A potom som sa k tomu vrátil keď nastúpil punk."

"V podstate ma to už začalo aj unavovať. Dnes je to skôr rituálna, s časti aj teatrálna záležitosť. A možno to nosím aj preto, že tak vyzerám jednoducho lepšie."


zdroj: independent.ie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi