Nikdy by som samého seba nepozval na párty - 07/2003 - I.


S Robertom Smithom v absolútne vydarenom rozhovore, s trefnými otázkami a odpoveďami, pre belgický magazín Humo. ktorý Robert poskytol počas promo kampane k nezabudnuteľnému live záznamu "Trilogy".


Tricky práve nahral vlastnú verziu skladby "The Lovecats". Robert Smith ju však doteraz nepočul. Podal som mu preto prenosný cd prehrávač a stratil 4 minúty z rozhovoru, kým Robert počúval, nehybne, čo to ten, asi najväčší čudák, porobil s jeho starým hitom. Na konci sa uškrnul a sňal slúchadlá.

Robert Smith: Znie to tak, ako sa dalo očakávať: čudne a parádne zároveň. Tricky to spomalil, preskočil ten šťastný rytmus, urobil z toho doslova smútočný pochod, ale to ma vôbec neprekvapuje. Možno viac počúval samotný text: táto skladba totiž vôbec nie je o mačkách, ale o samovražednej dohode dvoch zaľúbených ľudí. Tá časť ... "into the sea, you and me ..." to je moja predstava zaľúbenej piesne. Možno preto z toho urobil duet. Ja mám rád ten kontrast medzi temným textom a doslova letnými rytmami a vtedy sa mi veľmi páčilo, ako sa z temnej skladby môže stať hit. Ale dobre, možno je Tricky významnejší, než ja. Vedel som o ňom, že je našim fanúšikom. Ale som rád, že počúvam cover, ktorý nie je kópiou originálu. Ja sám som zahral nedávno covery kapiel mojej mladosti, Thin Lizza a Alex Harvey, aj to len preto, že som chcel otestovať, ako tieto skladby budú znieť s našou súčasnou zostavou. No ale inak, nič moc :) Covery veľmi nemusím. Raz sme nahrali cover Hendrixovej skladby a pomyslel som si: ZLÉ! Niekedy hráme covery na zvukových skúškach, ale to iba keď sme opití a máme z toho zábavu.

Aj si sa niekedy s Trickym stretol?
Neviem. Možno sme sa niekde ocitli obaja, na nejakej akcii ...

Neviem si predstaviť, že by si stretol niekoho ako Tricky a nepamätal si to.
Boli by ste prekvapený, na čo všetko som už zabudol ... ale Tricky, zdá sa, že nie ... ale poznám ľudí, ktorí sa s ním dobre poznajú a ... A to je tak asi všetko, čo k tomu môžem povedať. Minulý mesiac sme hosťovali v Dom Joly, v Trigger Happy TV. Poznáte to? Verte mi, on je nový Ali G. Má novú šou, niečo medzi Dame Edna a Alan Partidge. Niekedy má hostí z bežného ľudu, niekedy hercov a publikum nikdy nevie, kto je kto. Požiadal ma, aby som prišiel, pretože je fanúšikom The Cure, no to ho nezastavilo v tom, aby sa ma úplne na tvrdo spýtal, "prečo si taký tučný?". Dokonca sme mohli zahrať náš nový singel, pretože hudbu si vyberá on sám. A takýto typ arogancie sa mi páči. Ale začal sa pýtať aj na financie a to sa mi už nepáči.

Prečo?
Pretože som bol zaradený do zoznamu 20 najbohatších popových hviezd a to mi príde obscénne. Takéto informácie úplne zatieňujú hudbu. A takisto ma irituje, že tí skutočne bohatí, ktorí k peniazom prišli omnoho menej elegantnejším spôsobom, sa nikdy v takýchto zoznamoch neobjavia. Kde sú obchodníci so zbraňami? Ale čo chcem povedať: Dom Joly nás pozval po vystúpení na párty, rovnako ako všetkých hostí, no a popritom mi sľúbil, že tam bude Goldie. Znelo to sľubne, ale ako to na takej party funguje? (napadlo ma) Keď ste slávny, tak tam každý hneď po Vás skočí a to potom nebudem mať možnosť byť s Goldiem. Aby som to celé skrátil: je dosť možné, že som na nejakej párty stál tak meter od Trickyho, ale nikdy sme sa spolu nerozprávali. Z nejakého dôvodu sa jednoducho nerozprávam s ľuďmi, pokým na najskôr neoslovia. Nespomínam si, že by som za posledných 20 rokov prišiel k niekomu a povedal: ahoj, som Robert Smith a ... to je jedna z nevýhod slávy, nikdy neurobíte prvý krok, či už v láske, v biznise, dokonca ani v bežných sociálnych aktivitách.

Na videu "Trilogy" je zaznamenané, ako publikum jednotne spieva "it doesn´t matter if we all die". Aký je to pocit?
No, nikdy som o tom nepremýšľal. To, že bez výnimky poznajú naše celé texty len hovorí o tom, akých fanúšikov máme a akou sme vlastne kapelou. Ale pochybujem, že by všetci chceli zomrieť. Jasné, že veľmi jednoduché pohnúť davom, ale to je o inom. Vtipné je to, že napíšete verš, ktorý Vás napadne a som si istý, že keď to takto zborovo spieval po prvýkrát, tak som bol šokovaný, ale to bolo tak príšerne dávno, že si to sotva pamätám.

Skúsim takto: bývaš kúsok od pobrežia, od miesta, ktoré je posledných 100 rokov presláveným miestom samovrahov. Keď človek vezme do úvahy tvoj imidž, tvoju tvorbu, aký máš dôvod tam žiť?
Rozhodne nie som morbídny človek. Videl som dom, ktorý sa mi páčil a tak sa stalo, že bývam v susedstve toho miesta. Mne sa tam páči a nepríde mi to depresívne. Niekedy sa tam idem prejsť a robí mi to dobre. To miesto sa stalo pre samovrahov pútnickým vďaka filmu "Quadrophenia". Na konci toho filmu niekto zletí skútrom z útesu. Nedávno som si v obchode so suvenírmi kúpil knihu o histórii toho útesu.

Samovražedné miesto má obchod so suvenírmi?
Jasné, rovnako aj pub, veľmi útulný, kde si môžete kúpiť tričko so symbolom útesu a malou postavičkou, ktorá z neho skáče :)

Takže sa tomu miestu nevyhýbaš? Po tom, čo si si vytvoril konkrétny imidž a druh hudby ...
Môj imidž? Myslíte si, že niekto, kto uvažuje o samovražde to urobí v momente, ako ma uvidí prichádzať v hmle? Nakoniec, veď "Just Like Heaven" je o noci, ktorú som strávil na tom mieste. Popíjali sme vtedy a niekto zahlásil, že by bolo super sa tam ísť prejsť. No zrazu prišla hmla, stratil som kamarátov z dohľadu a nevidel som si ani na koniec ruky. Napadlo ma, že ak urobím čo i len krok, zletím z toho útesu, tak som si sadol, kým hmla neopadla. Neskôr som sa dozvedel, že ma kamoši vôbec nehľadali.

Milí priatelia! Stále sa stretávate?
S jedným z nich áno. Bastardi! Ich vysvetlenie: bolo skoro 5 hodín ráno, mysleli sme si, že už o chvíľu bude svetlo. Spomínam si, ako ma napadlo, že si to musím užiť. Viete, ten nechcený pobyt na skutočnom útese, snažil som sa z toho niečo získať. A takisto som počul nejaké hlasy ... na chvíľu som skoro uveril v duchov.

V závere koncoročnej módnej prehliadky na Antwerp Fashion Academy použil jeden z dizajnérov ku predstaveniu svojej kolekcie práve hudbu The Cure. Modelky a modely kráčali po móle za tónov "Boys Don´t Cry".
Vážne? Rogerovi by sa to možno páčili, on rád randí s modelkami. Prepáčte, ak neprejavujem žiaden entuziazmus, ale práve ste sa dotkli jednej z vecí, ktoré nenávidím. Nie je nič preceňovanejšie, než módni dizajnéri. A ja z princípu protestujem proti diktátu módy. Nič ma neuráža viac, než skupina egecentrických čudákov, ktorí Vám radia, čo si máte obliecť na budúci rok. Alebo Vám povedia, aké farby teraz letia. A tam sa objavia tie zákonistosti: skúste nájsť elegantné nohavice, ak Vám móda radí, že by ste mali nosi úzke. Neznášam tú davovú mentalitu. Je to proti všetkému, za čím si stojím: individualite a originalite. Absolútny nezmysel. A pritom všetci kopírujú všetkých! Dizajnéri nazrú okom do knihy s kostýmami z 19.storočia a zrazu je ich kolekcia poctou tým kostýmom ... nasrať! Ja tých ľudí ani nepoznám. Po koncerte k Bowieho narodeninám, kde som vystupoval, bola párty v podkroví maliara Juliana Schnabela, kde ma usadili ku stolu so siedmymi dizajnérmi. Neskôr som zistil, že to všetko boli slávne mená, no ja som o nich nikdy nepočul. Dokonca tam s nami sedela nejaká supermodelka, ale jej meno som už zabudol. Chcela ma vziať na módnu prehliadku, na ktorej chceli hrať len skladby The Cure a pravda bola taká, že sa nejaký umelecký guru rozhodol, že by sme mali vrátiť gothiku na scénu! Doslova historický chyba, veď aj hudobné encyklopédie Vám povedia, že The Cure nie sú gothici.

Čo si potom robil celú noc?
Čúral som v Schnabelovej kúpelni. Perry to filmoval, takže odvtedy môžem tvrdiť, že to bola súčasť vystúpenia :)

Ako by si reagoval, keby niekto močil v tvojej kúpelni?
Nikdy nepozývam k sebe podobné týpky, ako som ja :) Raz som to urobil a vypomstilo sa mi to. Máme doma hlásič požiaru a niekomu, kto bol opitý, prišlo zábavné ho spustiť. Samozrejme, že som vedel a videl, kto to urobil, ale nič som nepovedal, takže ochranka si myslela, že je to moja práca. Bolo to nespravodlivé, cítil som sa, akoby som sa znova vrátil do školy: aj tam som bol potrestaný za veci, ktoré som neurobil. Bastardi. Ide o to, že sa mi chcelo strašne močiť a na záchodoch pre hostí bol neuveriteľne dlhý rad, takže ... bol som fakt opitý, len som si cestou do kúpelne všimol troch ľudí súložiacich v spálni, dvoch mužov a ženu. Jeden z nich na mňa pozrel a spýtal sa: pridáš sa?? Nie, nebol to Lou Reed. Kým to zabudnem: poznáte tých Belgičanov, čo robia bootlegové mixy? Too ... niečo?

Dvaja dj-i, Stephen a David Dewaele. Známi vďaka malým penisom, ale pre ostatných sú super maníci.
Niekto mi povedal, že hrajú aj nejakú skladby od The Cure, nie? Tak ak s nimi budete, povedzte, že môžu, som ich fanúšik!

Akú skladbu by ešte mohli zmixovať? Niečo od niekoho, koho maš rád?
Nie, nie, mohlo by to byť od niekoho, koho neznášam, len nech to znie dobre. Doslova už teraz prahnem po tom, aký šikovný mix pripravia.

Pozrel som si Vašu oficiálnu webstránku a zistil som, že po a) je dosť nudná a po b) naposledy bola updatovaná pred šiestimi mesiacmi.
Viem. Chystáme sa s tým niečo urobiť alebo aj nie, možno vybudujeme úplne nový web. Neznášam internet, ale to skôr preto, že žijem radšej v ústraní, nemám tam natiahnutú ani digitálnu linku, takže všetko mám príšerne pomalé. A okrem toho, internet je plný fanúšikovských stránok, samozrejme, kopec z nich je príšerných. Niečo Vám poviem: väčšinu umelcov fanúšikovské stránky doslova dráždia. Oficálne stránky podliehajú mnohým pravidlám, ale kovboji môžu písať čo sa im len zachce. Chystali sme sa na turné po Južnej Amerike a predbežný zoznam zastávok bol okamžite publikovaný na všetkých tých weboch: kamarát kamaráta pracujúci u promotéra niečo povedal a podobne ... Celé mesiace sa objavovali špekulácie, ten skutočný rozpis sa nakoniec objavil na našej stránke, ale boli sme poslední, kto ho zverejnil. Ak niečo zverejníme prví a niečo sa následne zmení, tak sa do nás všetci hneď pustia ...



thinking of the days that are no more

©2001-18 monghi