Interview s Robertom - 05/1996


Jeden z úplne prvých rozhovorov s Robertom Smithom v roku 1996, ktorý však francúzsky magazín Rock And Folk uverejnil až tesne pred májovým vydaním album "Wild Mood Swings". Takto to vyzerá, keď sa Robertovi nechce priveľmi rozprávať ... :)


Rozhovor vznikol v marci 1996, v dome Jane Seymourovej, v Bath, kde The Cure spoločne žili a nahrávali niekoľko týždňov.

Taxikár

Pýta sa: "Už ste ste sa s niekým zhovárali?" (Zasmejeme sa)
Jasné, s taxikárom, bol v pohode ...
Robert (provokuje): Aby to celé nebola len strata času, veď sme len ďalšia posratá kapela.

Robert, prepáč, ale vyzeráš unavene ...
Áno, a prepáčte, že meškám ...

Sedíme v jedálni obloženej čiernym drevom a všade okolo nás ťažké striebro. Robert má na hlave doslova výbuch, pred sebou ďalší bezútešný deň, tvár má čerstvo oholenú a bez mejkapu.

Ty už viac nežiješ v Londýne?
Tam nežijem už od roku 1988. Po svadbe som kúpil dom v Sussexe. Londýn už bol pre mňa príliš špinavý, príliš hlučný, plný tých vecí, ktoré človeku postupným vekom začnú vadiť. Mal som to šťastie, že som si mohol dovoliť odísť, nie každému je to umožnené. Okrem toho som mal neustále spory so susedmi, neustále som mal doškriabané a popísané auto, fanúšikovia mi spávali pred domom ... A to nespomínam tie bežné rutiny, tam jednoducho človek veľmi ľahko spadne do pasce ...

Ako do pavučiny, podobnej tej vo Vašom klipe ...
Zvieratá ma už viac nezaujímajú. Nikdy som žiadne nevlastnil a dnes ma už iritujú aj mačky ...

Nie si náhodou, podľa činského horoskopu, narodený v znamení mačky?
Nie, obávam sa, že to bude v znamení svine ....

To sme skôr narážali na to, že niektorí ľudia majú so zvieracími znameniami veľa spoločného. Nás napadla mačka práve pre jej mnohé životy a ty si už niekoľkokrát spomenul definitívny koniec vašej kapely.
Jasné, je čas ísť na dôchodok. Po šiestich mesiacoch turné, kedy stratím všetku chuť k hraniu, ako aj význam toho, čo robíme, je to pre mňa vždy jasná voľba ... Ale potom sa reštartujem. Turné k albumu "Disintegration" bolo skutočne vyčerpávajúce, verili sme ľuďom, ktorí nám neustále prízvukovali, že by sme mali byť ešte väčšou kapelou. To už s ľudskosťou nemalo nič spoločné. K tomu sa mi nedarilo, nebol som spokojný s tým, že som prekročil 30tku a to nehovorím o tom, že všetko, čo sprevádzalo môj život bolo čoraz agresívnejšie. Ale kapela mala za sebou už niekoľko životov, teda vzhľadom na to množstvo ľudí, ktoré sa v nej vystriedalo, ovplyvnili moje zmýšľanie a podobne. Roger je inak jediný, kto z kapely odišiel bez toho, aby som ho o to požiadal, preto je vlastne jediný, ktorý sa k nám aj vrátil.

A to Ťa za tých 20 rokov, čo funguješ na hudobnej scéne, nič, čo sa udialo mimo The Cure, neovplyvnilo?
Na úrovni písania ani nie, skôr na úrovni rytmiky a podobne. Album "Wish" asi najviac hudobne zapadal do svojej doby, čo sa o albume "Disintegration" nedá povedať vôbec. Samozrejme, že sa zaujímam aj o súčasné kapely, ako napr. momentálne o Supergrass, čo ale neznamená, že by ma mali nejako ovplyvňovať. Samozrejme, v minulosti bolo tých vecí, či umelcov, viac ...

Ako napr.?
Bowie ... Hendrix, hlavne Bowie. Preto, že bol androgýn, pre jedinečnosť charakteru cudzinca, ktorý prezentoval, je to skutočná ikona. Aktuálne ako mimozemšťan presedlal do americkej limuzíny, porazil kokaín, pohybuje sa mimo tohto sveta a času. A hlavne dal svetu jedinečné nahrávky ako "Hunky Dory", "Ziggy Stardust", "Alladin Sane", "Young Americans", ktoré mi vnukli veľmi atraktívne myšlienky, ako napr. Hendrix. Glam Rock ako taký veľmi nemusím, iba Bowieho, ktorý však s tými ľuďmi veľa spoločného nemal. Vytvoril vlastné dielo porovnateľné s ikonickými vecami ako "2001", "Taxi Driver", či "Apokalypse Now". Moji ďalší hrdinovia však pochádzajú z literárneho sveta, v skutočnosti neexistuju ... napr. Meursault, z Camusovho "Cudzinca", alebo hrdina zo Salingerovho románu "Kto chytá v žite", ktorý vo mne vlastne vyvolal túžbu vytvoriť v sebe jedinečný charakter. Sny majú toho omnoho menej spoločné, než si myslíme. Väčšina ľudí preferuje zapadnúť do určitej normy, no ak spoznáte svoje skutočné vlastnosti, genetiku a nájdete to isté v bratovi a sestre, ako to bolo v mojom prípade, potom je až neodolateľne nevyhnutné vyniknúť ... a zároveň zostať súčasťou rodiny. Minulú sobotu sme oslavovali 75. narodeniny môjho otca ....

V tomto smere si mal veľmi striktnú výchovu, pokiaľ šlo o vzdelanie, vieru a podobne, nie?
Moji rodičia boli vždy pevnou súčasťou sociálneho života, ktorý bol spojený s miestnym kostolom a náboženstkou komunitou, no na rozdiel od mojich súrodencov, mňa tam chodiť nenútili. Keď si uvedomili, akú chybu urobili v prípade mojich bratov a sestier, nechali mi voľnosť, hoci samozrejme, moje rebelstvo, a to, čo nastalo po tom, čo sa môj starší brat vrátil z Indie, odkiaľ si priniesol hippie plagáty a kadidlo, spôsobilo oheň na streche. Rovnako ako aj nekonečné hádky s otcom pri stole. Tým som získaval ešte väčší odstup a nedôveru k náboženstvu. Samozrejme som poznal zopár ľudí, ktorí boli vďaka viere šťastnejší. Dodnes vidíme príklady, kedy je pre ľudí viera spôsob úniku od nudného a strateného života. Ale tieto otázky ma viac nezaujímajú, teda odkedy som akceptoval smrť ako takú.

Lepší svet

Pre mnohých The Cure opečiatovali svoje texty morbídnou tonalitou a dusivým existenčným smútkom ...
Nie je veľa spôsobov, ako sa dá uniknúť pred bezvýznamnosťou vecí. Niekto je schopný sa oddať Hedonizmu a experimentovať s limitmi vlastného tela. Ja som si vybral cestu duchovnú, hoci sa snažím nájsť niečo ešte vhodnejšie, no doteraz bez úspechu ... možno to súvisí s dedičstvom mojej katolíckej výchovy, dnes však nie som schopný v niečo veriť ... Samozrejme, existuje aj ďalší spôsob, mať deti a cez ne si určitým spôsobom zabezpečiť nesmrteľnosť. Čo môže šokovať, my sa trochu nudíme a dosiahol som sám bod, kedy som presvedčený, že život až taký mimoriadny byť nemusí. Vzhľadom na život, ktorý vediem, to môže znieť šokujúco, ale po všetkých tých rokoch, po tých nekonečných cestách po svete a nespočetných koncertoch sa pre mňa hudba stale čímsi normálnym ... Toto je v podstate môj prvý rozhovor v tomto roku, preto sa mi veľmi rozprávať nechce. Tento album sa rodil veľmi dlho ...

O novom albume sa bude teraz isto veľa písať, či už v duchu pozitívnom alebo negatívnom. Ktoré názory, ohľadne kapely, sú pre Teba najviac neznesiteľné?
Že kladieme veľký dôraz na retrospektívu. Samozrejme, že na albume sa nájdu aj temnejšie záležitosti, ale my nie sme depresívni ľudia. Album je z celkového hľadiska dokonca optimistickejší a hravejší, než je u nás zvykom. Dokonca je na ňom skladba "Home, ktorá pojednáva o radosti z vlastnenia domu, nič hlboké, ani smutné. Ale kto vie, možno nikdy nevyrastieme. Ako napr. môj otec, ktorý sa v živote nič poriadne nenaučil, má 75 a stále na mňa pôsobí, akoby mal 25. Šťastný nie je a živí v sebe nádej, že Boh tu je ... ja takisto spokojný nie som. Vlastníctvo materiálnych vecí aj tak nikam nevedie. Našim únikom je hudba, umenie mobilizuje našu duchovnú stránku, niekam nás vedie ... hoci dnes v nič konkrétne neverím, ani v paranormálne veci a podobne. Je mi jasné, že pre mnohých je to sklamaním, no uvedomil som si, že žijem s minimálnou mierou očakávania vplyvu z vonku ... samozrejme, že mi to nebráni v tom, aby som mal svoje morálne stránky značne vyvinuté. Rozhodne by som nedokázal zabiť ako Meursault. Cítim, že vo svete vládne nespravodlivosť, bezmocnosť pred strašnými vecami a dosť ten pocit bolí ... Generácia, ktorá prevezme opraty o takých desať rokov, je už dnes neuveriteľne hlúpa. Prečo pripravovať lepší svet pre mladých ľudí, ktorý vyrastajú bez akejkoľvek nádeje v čokoľvek? Dnes je všetko inak. Ak si dnes človek nájde prácu, nemá istotu, že si ju udrží. Moji synovci a netere neživia v sebe žiadne veľké nádeje, či očakávania. Budúcnosť vnímajú ako absolútne neistú, prakticky pre nich neexistuje.

Edgar Poe

Čo ťa irituje?
Veci ako Chiracove nukleárne testy ... Francúzsku je zvyšok sveta úplne ľahostajný.

Podobne ako Angličanom v prípade Falklandov, Spojeným štátom v prípade Vietnamu ...
To máte pravdu. Povedal som to preto, že som Angličan, ale Cure fanúšikovia z celého sveta, ktorých stretávam, vo mne vyvolávajú pocit, že sú od krajín svojho pôvodu odosobnení. Už sa na svet z okna taxíka pozerať nedokážem. Možno mám obavy z niečoho, čomu nerozumiem, ale táto krajina vo mne začína vyvolávať pocit strachu. Vo vzduchu cítiť nebezpečenstvo, čo som pred 15timi rokmi rozhodne necítil. Predstava, že starší ľudia tu môžu byť napadnutí, či znásilnení, ma desí. Je tu nedostatok rešpektu k životu, hodnota života sa tu devalvuje, v podstate tu nemá kto čo stratiť, význam spoločnosti ako takej sa každým dňom znižuje. No a je to, už som sa nechal uniesť negatívnymi myšlienkami, to bude asi tou hmlou, pôsobí na mňa depresívne ... Vždy som mal pocit viny, keď sme tu hrali. Ale asi nie až taký veľký, inak by sme tu samozrejme nehrali nikdy. Nakoniec, viem si predstaviť ...

Šokujúcejšie bolo pre mňa, keď si v 1980tych rokoch fandil Paule Abdul. To sa ti naozaj páčila jej hudba?
Nie, ale niekto mi dal kazetu s jej remixami a ten zvuk mi prišiel úžasný. Sotva som inak vedel, o koho ide ...

To bolo asi tou flautou, nie? Prípomínalo to The Cure ...
Myslím, že čosi z "Why Can´t I Be You" sme ukradli od niekoho, kto spieval "Bad Bad Bad Bad Boys" ... ale Paula Abdul? Ona sa inak venovala choreografii ... Stretli sme ju na MTV Awards v Spojených štátoch, bola až neuveriteľne malá vzrastom.

Vrátiš sa k bielemu mejkapu? Inak, bez mejkapu ti to pistane, rovnako s trojdňovou bradou ...
Biely mejkap som si predsa nikdy nedával ... a okrem toho, s bradou som sám sebe trochu ohyzdný ... starnem, v apríli budem mať 37 a už teraz mám pocit, že mám 50. Ale nakoniec, v sobotu som sa cítil zasa veľmi mladý ...

Nie je to inak zvláštne? V prítomnosti rodičov máme pocit, že nás majú stále za 10-ročných ...
Presne tak som to cítil v sobotu, ešte aj ja som sa s nimi zhováral, akoby som bol dieťa. Chceli si vypočuť všetkých 25 skladieb, ktoré sme nahrali, vrátane mojej obľúbenej "Bare". Nadobudli pri nej dokonca pocit, že je to to najlepšie, čo som doteraz napísal. Zvláštna náhoda ... Tá pieseň pojednáva o dvojici, ktorá sa rozišla, no pritom verili, že zostanú priateľmi. Možno je to moja prvá skladba, ktorá sa počas 8 minút vyvíja kvázi naratívnym spôsobom. Spočiatku som chcel v takomto štýle nahrať celý album, s bassgitarou, bicími, piánom a sláčikovým orchestrom, nahrávať pri sviečkach a vytvoriť atmosféru na spôsob Cowboy Junkies. Vyžiadalo si to však nakoniec zmenu, bolo to nevyhnutné a ja som sa naučil to pripustiť. Nie je nevyhnutné zachovávať veci, ktoré sa začnú vyvíjať opačným smerom a zároveň ničiť to, čo funguje. V minulosti som manipuloval ľuďmi len preto, aby som videl, čo sa bude diať, pre nič iné, a to som robil aj s ľuďmi v kapele. Ale s novým smerovaním som veľmi spokojný.

Vaše bicie vždy zneli ako hromobitie, zatiaľ čo tvoja gitara pripomínala zvony v diaľke ...
Oh, to znie poeticky ... Porl nám na koncertoch stále chýba. Je ďaleko lepší gitarista než ja alebo Perry. Bol absolútne nepredvídateľný a ja taký bohužiaľ byť neviem. Ja musím veľa piť, aby som sa zbavil zbabelosti. Tentoraz mi ani hranie veľmi nejde, radšej kričím ... V Austrálii funguje kapela, ktorá hrá naše skladby. Po jednom z našich koncertov zašli za nami do zákulisia a ja som sa ich spýtal na názor ohľadne nášho koncertu. Ich spevák, ktorý vystupuje v mojej roli, mi povedal: "Je v nás viac The Cure, než vo vás ..."

To vyznelo tak Warholovsky, alebo na spôsob Williama Wilsona od Edgara Alana Poea ...
Mne to prišlo desivé. Povedal som mu, "Asi myslíš iné obdobie The Cure, ktoré už je za nami, my sme sa odvtedy zmenili. Síce sa to starému štýlu trochu podobá, ale my sme sa odvtedy posunuli ďalej."

zdroj: Rock And Folk, FR, 05/1996



thinking of the days that are no more

©2001-18 monghi