Peklo existuje, priamo na Zemi - 08/1985


Po koncerte The Cure v Madride, 20.júna 1985, sa Lol Tolhurst vybral na večeru s reportérom nórskeho denníku Aftenposten a skončili nakoniec v bare hotela Ritz, kde si Lol pri pohári vína trochu zafilozofoval.


"Samotný boh literatúry sumarizuje a vysvetľuje pocity a myšlienky, ktoré v nás driemu, no nás samotných formulovať, či vyjadriť nedokáže. A práve toto chceme dosiahnúť aj s našou hudbou. Máme potrebu adresovať existenciálne problémy, ktoré súvisia s našim časom a našou generáciou. To najviac, čo môžeme, je pomôcť ľuďom vyrovnať sa so svojimi emočnými problémami aj tým, že sa s nimi stretneme v správnom čase na správnom mieste," zauvažoval Lol Tolhurst pri pohári vína v hoteli Ritz, v Barcelone.

The Cure sme oslovili priamo po koncerte a následne boli pozvaní na večeru, neskôr do nočného klubu a na samotnú hotelovú izbu. Lol Tolhurst, ktorý v roku 1977 založil The Cure spolu so spevákom s kamarátom Robertom Smithom, nám porozprával o vývoji kapely, ako aj o tom, ako oni sami v kapele fungujú.
Smith sa s Tolhurstom kamarátia už od škôlky, chodili do tej istej triedy na základnej škole, neskôr na strednej, a spolu s bassgitaristom Simonom Gallupom tvoria jadro The Cure.

"To, že detstvo je pre vývoj samotného ľudského bytia rozhodujúce, to rozhodne nie je mýtus. Moja mama neustále niečo čítala a stále som od nej počúval, 'prečítaj si toto' a 'aj toto si prečítaj' ... takže, počas výchovného procesu sme toho s Robertom prečítali skutočne veľmi veľa a veľmi skoro sme spoznali rôzne aspekty ľudskej existencie. Sústredili sme sa obzvlášť na filozofov a spisovateľov ako Jean Paul Sartre a Albert Camus. Vždy som chcel začať s písaním, no zistil som, že si to vyžaduje až príliš veľa úsilia.
Mal som 16, keď ma Robert, ktorý už vtedy hral na gitare, s ktorou dokázal stráviť celé hodiny, presvedčil, aby som si zaobstaral bicie a začali sme spolu hrať. Vyrastali sme na periférii Londýna a počuli ozveny punkového hnutia 1970tych rokov. Práve punk nás presvedčil o tom, že vôbec nie je dôležité čo a ako hovoríte, ale jednoducho, že musíte niečo povedať."


Laurence Tolhurst verí, že na to, aby ste boli dobrým hudobníkom, nie je nevyhnutné, aby ste boli technicky zdatný v hraní, a verí aj tomu, že ktokoľvek je schopný siahnúť po akomkoľvek nástroji a vytvoriť dobrú hudbu. Stačí ak máte niečo na srdci, má čo dať a dokážete komunikovať. "Moja sestra miluje hudbu, dokonca hrá na klávesy lepšie, než ja. Povedala však, že nemôže hrať tak, ako ja, nedokáže sa hudbou vyjadrovať ako ja. My sa vyjadrujeme tak, ako sami chceme a práve na tom záleží. Takisto je veľmi dôležité, že tí, čo v kapele hrajú premýšľajú rovnakým spôsobom, zdieľajú spoločné hodnoty a hlavne sú schopní zvládnuť hru na nástroje."

Čo vlastne chcete Vašou hudbou povedať?
Nie sme žiadni rebeli, ani vlajkonosiči. Naša hudba sa nezaoberá politikou. Ale vnímame určité veci určitým spôsobom a sami si o sebe myslíme, že dokážeme ísť do väčšej hĺbky, než ktorýkoľvek z "politických" umelcov. Časť našej hudby vyjadruje naše najhlbšie pocity, pojednáva o uvedomovaní si existenie, prázdnoty a bezvýznamnosti. Život je pasca; každý z nás každým dňom starne a to je tá najpríšernejšia pravda, z ktorej niet úniku. Svet, v ktorom žijeme, nie je dobrý, podľa mňa peklo existuje tu, priamo na Zemi. A ak je tu Boh, tak to neveští nič dobré.
Štartovacím bodom všetkého, čoho robíme, sú naše osobné skúsenosti, ako aj spôsob, ako sme sa s tými skutočnosťami vysporiadali. Našu hudbu vnímame ako nejaký denník, do ktorého si zapisujeme to, čo sa udialo, čo sa udialo nám osobne, prípadne sú tam nutkania, kedy potrebujeme reagovať na to, čo sa okolo nás deje. Je to taký kotol plný myšlienok a skúseností.

Zdá sa, že tak, ako v prípade New Order, aj hudba The Cure sa za posledné roky stala jednoduchšou a šťastnejšou ...
V začiatkoch sme sa zameriavali výlučne na život okolo nás a ten sa snažili kompletne vyjadriť hudbou. Toto všetko vyvrcholilo albumom "Pornography", ktorý je naďalej najsilnejším albumom, aký sme kedy vyprodukovali a ktorý nás najviac ovplyvnil. Práca na tom albume bola plná bolesti, bolo to príliš intenzívne a po mentálnej stránke by bolo veľmi zložité pokračovať v takom hudobnom štýle. Ten album si od nás vyžiadal príliš veľkú daň, bránil nám žiť normálne životy, byť obyčajnými ľuďmi. Zničil priateľstvo medzi nami, Simon, po albume, z kapely odišiel. Museli sme nájsť novú silu, aby sme to všetko dokázali zastaviť. Takisto sme sa obávali, aby sa z toho všetkého nestalo obyčajné klišé, aby sme sa nestali paródiou samých seba. Preto sme to neskôr nasmerovali k ľahšej a menej intenzívnej produkcii.

Prečo vlastne ten názov, "Pornografia"?
Mnoho ľudí vníma pornografiu ako obrázky nahých ľudí. Pre nás však skutočná pornografia reprezentuje spôsob, akým ľudia berú sami seba; ako dokážu konať jeden proti druhému, čo dokážu jeden druhému urobiť. Pornografia, to sú vlastne všetky spôsoby neľudskosti, aj taká vojna je pornografiou.

Vrátite sa ešte niekedy k produkcii, k hudbe, podobnej tej, akú ste ponúkli na "Pornography"?
Chápem Vašu otázku. Ak by sme z toho mali nejaký profit, prípadne z toho dokázali čerpať silu, tak by sme také niečo dokázali nahrať. Po mnohých zmenách v zostave sme dnes opäť riadna kapela. Simon sa k nám vrátil a dnes sme aktuálne kvinteto, spolu s Porlom Thompsonom a Borisom Williamsom. Funguje nám to spolu skvele, máme k dispozícii množstvo nových skladieb a o pár mesiacov prídeme s novým albumom.

zdroj: Aftenpostens Radioavis, Norway, 17/08/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi