The Cure majú 40 - I.


... alebo ako sa z Roberta Smitha stala trvalá, no nepravdepodobná rocková hviezda. Nielen o tomto, ale aj o "goth" označení v nezverejnenom rozhovore s Robertom, z roku 2005.


The Cure, ktorí počas tohto víkendu osláva maga-koncertom v londýnskom Hyde parku svoju 40-tku, boli "alternatívni" ešte predtým, než niektoré marketingové think-thanky zaviedli tento termín. Dnes sú alternatívou už v pravom slova zmysle. A aj napriek vydaniu mnohých zámerne anti-komerčných albumov sa z Roberta Smitha stala jedna z najtrvácnejších, aj keď nezvyčajných, rockových hviezd, ktorá si vyslúžila nehynúcu vernosť generácie 1980tych rokov, hľadajúcej spásu v jeho mučivých žalospevoch za posledné štyri dekády.

Dominancia The Cure, od náladových post-punkerov k štadionóvým rockerom, pôsobí ako jeden z najzvláštnejších úspešných príbehov rock´n´rollu, no v nasledujúcom, doposiaľ nezverejnenom, rozhovore so Smithom, bassgitaristom Simonon Gallupom a bubeníkom Jasonom Cooperom, z roku 2005, Smith vysvetľuje, že to všetko bola súčasť veľkého masterplánu, ktorý s začal vydaním atypického synthy eurodisco singla "Let´s Go To Bed".

"Myslím, že po albume "Pornography" sa z nás na nejaký čas stala akási čudná popová kapela, " uškrnie sa Smith a zároveň uzná, že trilógia albumov, "Seventeen Seconds / Faith / Pornography", "zabetónovala našu reputáciu, to naozaj pripúšťam, ponurnej, skľučujúcej a temnej kapely." Lenže kapela demonštrovala svoje popové chúťky už na debutovom albume, "Three Imaginary Boys", ktorý - Smith považuje toto obdobie za "najhoršie" v diskografii The Cure - obsahuje také klasiky ako "Boys Don´t Cry", "Jumping Someone Else´s Train" a "Fire In Cairo".

Smith: "To je tá najčudnejšia mylná predstava o skupine, že sme sa počas 80-tych rokov pretransformovali z temnej a pochmúrnej na popovú kapelu. Ale ... tá tradícia, v mojom prípade, že som chcel mať v kapele aj tú popovú stránku, tu samozrejme vždy bola. Nechcel som v tomto smere povoliť uzdu, ale predralo sa to von po albume "Pornography", pretože s vtedajšou zostavou sa už jednoducho ďalej zájsť nedalo ... vtedy som mal pocit, že The Cure by mali byť iní."

Vtedy sa The Cure prezetovali dočasne ako new wave duo v zložení Smith a ďalší zakladajúci člen kapely, Lol Tolhurst ("To bolo to obdobie, kedy sme The Cure tvorili duo s tým smiešne vyzerajúcim chlapíkom, ktorý zvykol tancovať za mojich chrbtom"), a Smith si vlastne vybodoval v kapele dominanciu.

"Jediný spôsob, ako dostať The Cure do rádii, bol nahrať niečo, čo sa hodí do denných rotácii. Tak som navrhol nahrať "Let´s Go To Bed". To bolo jediný krát, kedy sme niečo nahrali z čisto komerčného dôvodu, aby nás jednoducho hrali, hlavne v Amerike. A zafungovalo to!"

A tak, ako to už býva, singlom sa zrazu otvorili "tie správne dvere". "Náhle sa dvere otvorili a my sme do nich vkročili veľkou nohou," prizná Smith. "Pozitívne na tom bolo, že sa neobjavili žiadne myšlienky typu, 'A teraz z nás bude veľká úspešná kapela!' B-strany singlov totiž boli vždy veľmi temné a my sme vlastne skladby ako "Let´s Go To Bed" len využili na predstavenie tej ostatnej stránky kapely. Takže v tom bol skutočne nejaký plán."

K opätovnej dramatickej zmene kurzu The Cure došlo so zlomyseľnou psychedéliou, prezentovanou albumom "The Top" (1984), predtým, než začali flirtovať s MTV (alebo presnejšie s ich reláciou 120 minutes), po úspechu s albumom "The Head On The Door" (1985) a následných dvojalbumom "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" (1987). Je až úsmevné, že keď kapela vydala svoje ôsme epické dielo, nádherne melancholický opus, album "Disintegration", Smith ho začal považovať za neoficiálneho spoločníka k temnému a brutálnemu albumu "Pornography", a zároveň za sústredený návrat k viac klaustrofóbnemu a depresívnemu, zároveň menej komerčnému, zvuku ranných nahrávok The Cure. A predsa, album "Disintegration" so sebou priniesol prvý, a zároveň jediný, Top10 americký singel "Lovesong", ktorý o pár rokov neskôr prespievali Adele, 311, či víťazka American Idel, Candice Glover. Postavička Kyle, zo sériálu South Park, dokonca oprávnene vyhlásila, že album "Disintegration" je "najlepší album všetkých čias!". The Cure odvtedy zapĺňajú arény a štadióny, a to aj napriek skutočnosti, že od albumu "4:13 Dream" nevydali prakticky nič nové.

A dnes, aj napriek mnohých štýlovým zmenám počas celých tých rokov, sú The Cure aj tak najznámejší ako krstní otcovia Goth štýlu. Smith však toto rázne odmieta. "My sme v skutočnosti nikdy neboli súčasťou tejto scény," trvá na svojom. "Celé to hnutie sa vynorilo v období albumu "Pornography", možno už pred rokom 1981. Vtedy som zvykol v Londýne navštevovať klub s názvom Bat Cave, s kapelami ako Specimen a Alien Sex Friends - práve oni odštartovali celé to goth hnutie, takisto The Banshees. Ale my sme toho súčasťou nikdy neboli. Ani imidžovo. Ak si pozriete naše fotografie z toho obdobia, rozhodne sme nevyzerali ako gothici! Zvyklo mi to celé liezť na nervy, doslova som s tým nechcel mať nič spoločné, ale za tie roky nás do toho samozrejme zahrnuli a stali sme sa jednoducho súčasťou goth scény. Už k tej kultúre jednoducho patríme. Oni sami nás však tolerovali, pretože sme mali odvahu púšťať sa aj do iných vecí. Vždy je problém, keď sa od nejakého štýlu vzdialite, akoby Vás následne ostatní vyblokovali. Zrazu Vás do ich "klubu" nevpustia, čo samozrejme nás však nikdy nezaujímalo."

"V jeden moment z nás boli aj "krstní otcovia shoegazingu", čo bol akýsi ďalší rýchly trend," dodá Gallup.

"Keď sa to raz vráti, budeme sa dožadovať svojho správneho miesta," zažartuje Smith a dodá vážnejšie: "Keď nás nejako škatuľkovali, tak sme tomu nevenovali veľkú pozornosť, pretože fanúšikovia The Cure majú radi rôzne hudobné žánre. Teda, primárne sa obliekajú to tmavších vecí, ale to k tomu patrí. Časť nášho publika k absolútne oddaná goth štýlu, ale nikdy by sme neboli tak úspešní, ak by sme sa obmedzovali v tom, čo robíme. Takže, všetko v našej tvorbe je poháňané túžbou robiť si veci po svojom. Je zábavné, že aj napriek tomuto, doslova sebeckému dôvodu, stále fungujeme."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi