Close To Me - 06/2018


Júnové vydanie britského magazínu Q prinieslo množstvo vyjadrení známych umelcov k ich obľúbeným skladbám od The Cure a svoj priestor dostal aj Robert Smith, ktorý sa rozpísal o skladbe "Close To Me".


Zo všetkých tých skladieb, ktoré sme skomponovali, reprezentuje práve "Close To Me" trochu sureálny moment. Dokonca v momente, keď sme ju nahrali, nebola ani jednoznačne zamýšľaná ako albumová skladba. Nemali sme z nej ten správny pocit až do momentu, kedy som naspieval vokály, tie s dýchaním, To sme následne požiadali produkciu, aby to trochu pritiahla za vlasy, dala tomu klaustrofobický zvuk, ktorý tej skladbe vlastne dal život. Do toho momentu to bola totiž úplne primerná skladba. Kedykoľvek sme ju potom hrali naživo, tak sme ju tlačili do časti s prídavkami, pretože som v nej nikdy nehral na žiaden nástroj. Je to jedna z mála skladieb, kedy mám šancu zchytiť do rúk mikrofón, poprechádzať sa po pódiu a urobiť zo seba tak trochu šaša. Mám, v súvislosti s touto skladbou, množstvo spomienok.

V roku 2001 sme nahrali akustickú verziu, pre kompiláciu "Greatest Hits". Na chvíľu sa vtedy ku nám vrátil bubeník Boris Williams a vynervovaní z celého toho albumu sme ho v priebehu noci zahrali celý v akustickej podobe, z čoho sa nakoniec vyvinul celkom zábavný večer. Boris s nami fungoval v rokoch 1984 - 1994 a prišiel nám vypomôcť s perkusiami, aby sme získali lepšie chvenie. Dobrá skladba má v sebe niečo, čo na mňa funguje hlavne v akustickej podobe. Som v tomto trochu staromódny, ale práve "Close To Me" niečo také v sebe má. Vždy som si myslel, že je to niečo, čo súvisí výhradne so zvukom, produkciou a tým pocitom klaustrofóbie, ale ak ju hráte akusticky, zrazu je z nej uvoľnená, jemne popová skladba. Možno ešte lepšia, za akú ju považujem.

Pôvodný text tejto skladby nebol taký, aký ho poznáte dnes. Bolo to niečo úplne iné a zodpovedalo to rýchlejšej rytmike skladby. Čo som však začal nahrávať vokály, tak som sa toho textu vzdal. Prepadol ma pocit, že zrazu k tým slovám nič, po hudobnej stránke, nepasuje. Text pojednával o blížiacej sa skaze, do ktorej som sa často dostával. Celé to vlastne začalo tým, že som mal v detstve ovčie kiahne. Vtedy som mával tie desivé nočné mory o hlave, ktorá sa zvykla vznášať vo svetle, ktoré prenikalo cez pootvorené dvere z chodby, keď sa v spálni zhaslo. Svetlo totiž mierilo priamo na plagát na stene a ten akoby ožil vždy, keď som sa pozrel tým smerom. A práve na toto som si spomenul pri písaní skladieb pre album "Head On The Door". Vtedy som sa začal dávať, po drogových a halucinogénnych tripoch, trochu dohromady, no bez bolesti to nešlo. To som začal mať aj halucinácie, takmer také isté, ako vtedy v detstve, čo bolo veľmi zvláštne.

Samotná skladba bola presne o tých dvoch záležitostiach, ale v poslednej minúte som sa ju snažil spievať do veselej bassovej linky a bicej slučky. A vtedy to kliklo. Keď sme mali k nej točiť video, tak som navrhol Timovi (Pope) aby sme to urobil v skrini na vrchole útesu, pretože to bol podľa mňa dobrý východiskový bod, nakoľko mal z toho človek dosť nepríjemný pocit. Tá skladba má naozaj čudnú genézu, pretože má nezlúčiteľné časti, ktoré spolu fungujú. Mám pocit, že v momente, ako sme dotočili video, sa totálne zabetónovala v kanonáde The Cure. Stala sa z nej jednoducho klasika. Z pomedzi tých singlov z polovice 1980tych rokov, ku ktorým sme s Timom natočili videá, dostala práve táto skladbe akýsi extra odpal. Video jej vlastne dalo ďalší život, pretože ju ľudia okamžite vďaka nemu spoznali.

zdroj: Q, UK, 06/2018



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi