Život je veľmi ponurný - 06/2018


Takýto "optimistický" pohľad má aktuálne 59-ročný Robert Smith, ktorý sa o svoje dojmy zo súčasného sveta podelil v exkluzívnom rozhovore pre britský denník The Guardian.


Spevák a skladateľ Robert Smith je kurátorom tohtoročného Meltdown festivalu a v pláne má, po desiatich rokoch, nahrať nový album The Cure. Bude však poháňaný magickým čajom z hubičiek?

Prvá vec, ktorú Robert Smith urobil, bola, že sa ospravedlnil za makeup. Ten na sebe nemal od posledného koncertu The Cure, v decembri 2016, no dnes mal fotografovanie v Royal Albert Hall a mal pocit, že jeho črty sú bez mejkapu nevýrazné. Aby som bol úprimný, ak by bol bez neho, bol by som sklamaný, rovnako ak by na sebe nemal to neforemné čierne oblečenie a strieborné šperky. Od roku 1983 sú totiž tie "špinavé" očné šmynky, krvavočervený rúž a pavučinami pokrytý les na hlave jeho logom, pretransformovaný do vizuálneho rýchlopisu morbídnej romantiky, cez práce ľudí ako Tim Burton a Neil Gaiman. Jednoducho vizuálne stvárňuje zvuk The Cure.

Smith však zistil, že aj bez "bojových farieb" sa mu nežije ľahko. V roku 1989, na vrchole slávy, sa presťahoval do tichej dedinky na južnom pobreží, kde so svojou manželkou Mary žije dodnes, a odvážne sa zúčastnil schôdze v spoločenskej sále obce. "Bolo to pekne chaotické," poznamená. "Bol som požiadaný, aby som odišiel. Neuviedli žiaden dôvod, iba ten, že tam jednoducho nie som vítaný. Napadlo ma, 'Urobil som príšernú chybu'." Zároveň si tlapne dlaňami o tvár, ako keby ho práve fotografovali.

Pre niekoho, kto kedysi spieval "je jedno, či všetci zomrieme", si dnes Smith až s rozkošou užíva komédiu s názvom život. Ako napr. v čase Vojny v zálive, kedy sa zúčastnil tlačovej konferencie, kde vysvetľoval, že debutový singel The Cure, z roku 1979, "Killing An Arab", odkazoval na Camusovo dielo "Cudzinec" a rozhodne sa nejedná o islamofóbne dielo, ako to prezentovali niektorí americkí dj-i. "Aj to bolo pekne sureálne, vysvetľovať tej skupine zmätených tvári, kto bol Camus a o čom je jeho dielo." Podobné to bolo v období, keď robil pre rádio XFM rozhovor s Davidom Bowiem, na ktorý sa dostavil tak spitý, že k svojmu hrdinovi sa prihováral celé dve hodiny a sotva ho pustil k slovu. "Myslím, že som to celé otvoril vetou, 'Mohli by sme sa zhodnúť na tom, že od roku 1982 si nevyprodukoval nič dobré,'" povie s úškrnom.

Vďaka jednoduchému, no okúzľujúcemu šarmu, znamená pre milióny ľudí presne to, čo pre Smitha znamenal Bowie. V tomto roku si The Cure pripomínajú 40. výročie ich prvého koncertu pod názvom "The Cure" (inak začali s hraním už v r. 1976, pod názvom Malice) s prívalom aktivity. Smith sa kvôli dokumentu, o ktorého réžiu sa stará ich stály spolupracovník, Tim Pope, prehrabal množstvom krabíc. "Vedel som, že zopár ľudí chcelo spojiť (aké pekné synonymum pre slovo "zneužiť") 40.výročie s niekoľkými projektami," povedal. "A ja som povedal nie, no bolo mi pritom úplne jasné, že ma s tým budú otravovať, až kým jasne nepoviem, že niečo naozaj urobíme." The Cure možno aj nahrajú prvý album po 10 rokoch štúdiovej odmlky, ale k tomu sa ešte dostaneme.

V prvom rade, Robert Smith je kurátorom tohtoročného Meltdown festivalu v londýnskom Southbank Centre, počas ktorého sa za 10 dní predstaví 90 umelcov. Robert osobne celú akciu uzavrie vystúpením pod názvom Cureation 25, ktorý v sebe nesie prísľub účasti niekdajších členov The Cure a ďalších hudobníkov. To všetko krátko pred vypredaným koncertom The Cure v londýnskom Hyde Parku. "Vystúpenie na Meltdown festivale bude temné a melancholické, naopak to v Hyde Parku bude taká "ruky hore" zábava," povie. Na začiatku plánovania festialu si na papier napísal zoznam umelcov, ktorých by rád pozval a takmer všetci súhlasili. Je pozoruhodné, že všetci zo zoznamu, od Manic Street Preachers po Mogwai, Nine Inch Nails, či Twilight Sad, boli nejakým spôsobom ovplyvnení práve The Cure. To má Smith rád iba tie kapely, ktoré majú radi The Cure?

"Myslím, že bude pre Vás veľmi ťažké nájsť umelcov, ktorí by nemali radi The Cure," povie. "Myslím, že nás ľudia svojim spôsobom obdivujú, aj keď sa priamo na našu hudobnú stránku nezameriavajú. Ono to možno znie povýšenecky, ale toto nie je o mne, to je o kapele. My sme zostali úprimní sami k sebe. Keď fungujete v kapele, tak si postupne uvedomíte, aké je to zložité. Myslím, že ľudia obdivujú našu vytrvalosť."

Dnešná pozícia The Cure je závideniahodná: milovaní s kultovou oddanosťou, no pritom stále dostatočne mainstreamoví, aby ich skladbu prespievala Adele ("Lovesong") alebo sa ich skladba objavila vo filme Ant-Man ("Plainsong") od Marvellu. Dokonca je tu film s Reese Witherspoon, ktorý nesie rovnaký názov ako singel The Cure, z roku 1987, "Just Like Heaven". Ten však Smith doteraz nevidel. Ako poznamenal Smith, The Cure sú jedinou kapelou, ktorá je vnímaná ako samovražedná, tak aj nevyspytateľná. A hlavne si zachovali svoju integritu. Dnes sú bez nahrávacej zmluvy, manažéra, či vydavateľa, často koncertujú a nahrávajú iba vtedy, keď sa na to Smith cíti. Nie je však pravdou, že je jediným z kapely, na kom naozaj záleží ("ak by odišiel bassák Simon Gallup, už by sme sa nemohli volať The Cure"), hoci vždy bol tým, ktorý to všetko riadil. Kedy naposledy urobil niečo, čo urobiť nechcel? Smith ukázal na diktafón a zasmial sa. "Práve sa to deje."

The Cure pretrpeli 1980te roky spôsobom, akým trpeli The Beatles v rokoch 1960tych, či Bowie v rokoch 1970tych: nespútane plodní, neustále sa meniaci. "Ten pohľad späť vyznie vždy čudne," povie Smith. "Všetko sa vtedy robilo neuveriteľne rýchlym tempom. Život nám vtedy doslova prefičal." No 19-ročný nováčik z predmestia Západného Essexu, z Crawley, krajiny nikoho, pôsobil až neobyčajne sebaisto. "Z kadiaľ som bral tú, až grotestnú sebaistotu?" spýta sa ironicky. "Možno z punku. Väčšina punkových kapiel bola inak k posratiu príšerná. Mal som preto pocit, že sme v pohode a že budeme rozhodne lepší. Pre ten vek bolo predsa typické, že veľa z toho bol len obyčajný bluf a chvastanie."

Počas nasledujúcich rokov sa ten uvažujúci punker vypracoval do pozície, v ktorej vlastne stelesnil beznádej: album "Faith" (1981) pôsobil ako štipance v mrazivej hmle. "Uvažoval som, 'kam s tou beznádejou dokážeme zájsť? Buď budeme nakoniec produkovať už len drobné zvuky a hrať sa na vlastnom piesočku, odkiaľ nás bude sotva počuť, alebo urobíme niečo úplne iné'." A preto prišli v roku 1982 so zúrivým peklom, plným nevoľnosti a zúfalstva, v podobe albumu "Pornography". "V tom čase boli naše osobné životy plné napätia," povie. "Do veľkej miery naša hudba vždy reflektovala na môj mentálny stav."

Napätie a tlak z každoverečného hrania emotívne ničivých skladieb, v rôznych štádiach narkotického havarijného stavu, zničilo kapelu. Smith sa následne pripojil k The Banshees a mal v pláne používať The Cure iba ako prostriedok pre "nejaké hlúpe" popové skladby ako "The Lovecats". To všetko až do chvíle, než sa z tých popových skladieb stali hity. "Zrazu ma napadlo, 'No ale veď toto je omnoho príťažlivejšie, než sa s The Banshees flákať po svete!' Takže, s vlastnými dôvodmi som spokojný nikdy nebol." Následne dodal, že cynický kariérista by nikdy následne nevydal tak psychedelickú záležitosť, ktorá dvíhala žalúdok, akou bol album "The Top". Bubenník Andy Anderson "zvykol mať ráno po ruke obrovský hrniec čaju z hubičiek a tým to vždy všetko začalo."

Až v roku 1985, s albumom "Head On The Door", sa rozhodol profesionálne prestavať štúdio pre každú jednu skladbu a dokonca po stenách rozvešal papiere s pokynmi a poznámkami. "Po prvýkrát sme vtedy nielenže tvorili skladby, ale aj jednotlivé zvuky," povie. Pokyny a poznámky ku skleslej "Sinking", napríklad, zneli: "Dnes večer o šiestej musíme plakať." Z The Cure sa na medzinárodnej scéne stala tak veľká kapela, že ich promotéri začali ohlasovať ako Pink Floyd 1980tych rokov. Za výnimočne nevľúdnu nahrávku považuje svoje majstrovské dielo "Disintegration". A hoci album považovala nahrávacia spoločnosť za komerčnú samovraždu, dodnes sa z neho predalo 3 milióny kópii.

Či už sú alebo nie sú v aktuálnych rebríčkoch, The Cure okupujú vlastný priestor a pravidelne si vyberú nejakú tú symbolickú obeť pre svoju pomstu. "Obyčajne to boli Duran Duran," povie Smith, "čo je veľmi smutné, pretože oni nás mali veľmi radi a dokonca zvykli navštevovať naše koncerty. Lenže, oni reprezentovali všetko, čo sme neznášali: celé tie oslnivé 1980te roky, konzumné sračky; jednoducho celú tú horrorovú šou, proti ktorej sme vystupovali." Smith takisto zvádzal dlhoročný spor s Morriseym ("nikdy som tomu nerozumel"), v ktorom, ako sa ukázalo, stál na správej strane histórie.

Nárast úspechu kapely prinútil Smitha opustiť hlavné mesto. "Prežil som; mnohí z tých, ktorých som v Londýne zanechal, to šťastie nemali." V čase vydania albumu Wish (1992), s jeho veselým hitom - "Friday I´m In Love", sa zrazu tá originalita, byť "veľkým", akosi vyparila. "To, čo sa vtedy dialo, ma už trochu znepokojovalo," povedal. "S tým, čo som začal robiť, som vlastne vnútorne nesúhlasil. Nerozumel som tomu, ako sme mohli byť tak úspešní a pritom zostávať úprimní. Dnes, pri pohľade späť, je to jasné, ale ja som to vtedy tak nevnímal." Takže keď ich následne vyčachoval Britpop, tak konečne prišla úľava. "Omnoho lepšie som sa cítil, keď sme boli trochu mimo toho, čo sa okolo nás dialo, pretože tak som veci vnímal v časoch, keď sme začínali. Ak by sme tlačili ďalej na pílu, tak si nemyslím, že by sme vydržali - ako kapela určite nie."

The Cure sú dnes prevažne koncertná kapela, povestná svojimi epickými, niekoľko prídavkovými vystúpeniami. V Mexico City, v rámci osláv Smithových 54 narodením, sa pokúsil prekonať rekord Bruce Springsteena, ktorý hral 4 hod. a 6 min, no nakoniec si to zle spočítal a The Cure tak vystupovali o tri minúty kratšie. "Bol som trochu zdrvený," povie, "pretože sme v pohode mohli hrať ďalších 30 minút." Priatelia, členovia kapely a kritici, tí všetci navrhovali, aby nechal publiku pocit, že chce viac, ale on pokračoval v hraní, pretože si to nesmierne užíval, ako aj preto, že má neustáli pocit dlhu voči fanúšikom. "Stále sa snažím vžiť do myslenia osoby, ktorá si vraví, 'Kiežby ešte neskončili, kiežby ešte neskočili'." Na druhej strane upozorňuje (alebo sľubuje), že koncert v Hyde Parku bude dvojhodinová svižná záležitosť.

Od vydania ich posledného albumu, "4:13 Dream", uplnie o pár mesiacov už celých desať rokov. "Odvtedy sa mi len zťažka podarilo niečo napísať," povie Smith mrzuto. "Mám pocit, že z konkrétnych pocitov sa dokážete vyspievať iba v určitom období. Aj som sa snažil písať piesne o niečom inom, než o vlastných pocitoch, ale sú to prádzne veci, príliš intelektuálne a hlavne nie o mne." Melancholicky vypichne verš zo skladby "The Last Day Of Summer": "It used to be so easy ... " Bol by vôbec sklamaný, ak by už s The Cure nikdy nenahral ďalší album? "Dnes už môžem povedať, že áno. Pretože dnes som osobne presvedčený ísť do štúdia, skomponovať pre kapelu nové skladby, čo som nerobil už 10 rokov. Meltdown ma inšpiroval k tomu, aby som sa pokúsil o niečo nové, pretože počúvam kopec nových kapiel. Nakazil som sa ich entuziazmom. Takže, ak sa to nepodarí, budem pekne sklamaný, pretože to bude znamenať, že tie piesne nebudú dostatočne dobré."

Dokonca sa vrátil k starým, odloženým textom, aby zistil, či by sa niečo z nich nedalo použiť, no "niektoré z nich mi už viac nedávali žiaden zmysel. Nakoniec, bolo by čudné, aby som cítil rovnako veci, o ktorých som písal, keď som mal 20. To by bolo strelené!"

Ako sa vlastne zmenil jeho pohľad na život? "Dnes je trochu viac cynický a trochu menej optimistický, čo je divné. V mladosti som bol veľký optimista, hoci som komponoval veľmi ponurné skladby, no dnes je to presne naopak. Môj dnešný pohľad na život je veľmi ponurný."

Smith sa obáva, že vo svojom veku (59) sa z neho stal reakcionár, pohŕdajúci sociálnymi médami, smartfónmi a podobne. "S väčšinou súčasného sveta som v konflikte," povie. "Doslova nenávidím, ako sa za posledných 20 rokov veci zmenili. A netuším, ako k tomu došlo. Určitý charakter tejto krajiny sa skutočne zmenil k horšiemu." Akoby chcel kričať, ale melancholickým spôsobom. "Je až podivné, ako sa 1970te roky prezentujú ako obdobie veľkých nepokojov, trojdňových týždňov a bla bla bla. To sú všetko koniny! V období od konca 2. svetovej vojny, po roky 70-te, sme boli na skvelej trajektórii rovnosti a podobne. Až na konci 1970tych rokov, keď nastúpili na scénu Maggie a Ronnie, sa veci neúprosne zhoršili. Tá ľudská, doslova až chlípnosť, po nových veciach a technológiách, je šialená," povzdychne si. "Nuž, stáva sa zo mňa mrzutý starec."

Smith svoj vek vníma aj inak. Poznamená, že posledný britský koncert Toma Pettyho, pred jeho minuloročným skonaním, bol vlastne takisto 40. výročím osláveným v Hyde Parku. "Naposledy sme v Amerike vypredávali miesta, ktoré sme nedokázali vypredať ani v 1980tych rokoch," povie. "Tá moja temnejšia stránka má pocit, že sa na nás chodia pozerať s myšlienkou, že onedlho skonám a už nebude možnosť nás vidieť." S humorom ho strasie. "Srandujem. Samozrejme, že to raz skončí. V jednom ráno sa prebudím a pomyslím si, "To stále hovorím o tejto kapele?" Skutočne som úprimne prekvapený, koľko lásky si užíva táto kapela. Ak by ste mi takéto niečo povedali v časoch, keď sme začínali, bol by som celkom šokovaný."

Takže, ešte jeden prídavok. Možno dva.

zdroj: The Guardian



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi