Nehrajte naraz v dvoch kapelách! - 09/1985


"Nanášal som si rúž okolo očí, nosa, úst, myslím, keď sme boli na turné, a vyzeralo to fakt hrozne ... " skonštatoval Robert Smith v krátkom rozhovore pre britský magazín Jackie.


Než sa z The Cure stala "popová" kapela, tak ste si užívali veľmi silné, lojálne kultové publikum. Ten posun do rebríčkov, to bol z tvojej strany vedomý ťah?
Samozrejme. Ak by som po Simonovom odchode nahral ďalší album v štýle "Faith", či "Seventeen Seconds", tak by to všetko začalo byť nudné. Už to bolo temnejšie a temnejšie. Takže sme mali dve možnosti: buď budeme ešte viac pochmúrnejší alebo urobíme niečo tak radikálne, že si ľudia buď povedia, "No, tak toto je zaujímavé, pretože je to niečo úplne iné" alebo "Neznášam The Cure, pretože začali produkovať hity!".
V tom čase sme dostali ohromné množstvo dopisov, takže sme na všetky odpovedali v štýle, "Čokoľvek robíme, nič z toho neznižuje kredit našej práce z minulosti!" Je mi jasné, že tí, čo milujú "Faith" boli absolútne zhrození, keď počuli "The Lovecats", ale nechápem, ako to môže dehonestovať našu minulosť. Často premýšľam o tom, že ak by som vošiel do nejakej miestnosti a stretol tam samého seba v mladšom veku, skončilo by to nakoniec tak, že by sme sa znenávideli. Viete, ja som zmenil postoj k veciam, ktoré ma obklopujú, no rozhodne som nezmenil postoj k tomu, akým spôsobom veci rád robím. Bol by som absolútnym bláznom, keby som v tom všetkom pokračoval bez zmeny. Dnes by som s nahrávkou ako "Faith" ani nevedel začať.

Keď sa z toho kríku na tvojej hlave stal les, a začal si si po tvári rozotierať rúž, okamžite Váš úspech smeroval nahor. Uvedomil si si vtedy, že ak chcete byť úspešní, je imidž veľmi dôležitý?
Všetko to prišlo veľmi rýchlo. Priznám sa, že mi prišla totálne smiešna skutočnosť, že čím viac si rozmažem rúž, tým som príťažlivejší. Nanášal som si ho okolo očí, nosa, úst, myslím, keď sme boli na turné, a vyzeralo to fakt hrozne. Viete, v tom čase sa všade pohybovalo množstvo ľudí v štýle Duran Duran, chceli vyzerať jednoducho čo najlepšie, takže to všetko bola len moja protireakcia.
Dokonca aj tie reči o tom, že by ste nemali točiť videá a podobne, sú len znôškou hlúpostí. Zoberte si takého Morrisseyho. Ten na jednej strane odmietal natáčať videá k svojim singlom, no na strane druhej sa všemožne snažil dostať na titulné stránky magazínov. Nikdy nepovedal "nie", my sme si však vyberali, kde sme sa chceli objaviť. Neznášal som pomyslenie na to, že by sme nechali sebou zametať a stratili tak navždy časť publika. Na druhej strane ma však desila predstava, že ak by sme sa niekam vrátili hrať po dvoch rokoch, tak by nás tam čakali tí istí ľudia, len o dva roky starší. Dnes máme neuveriteľne mladé publikum a to ma skutočne napĺňa šťastím.

Prečo sa zdá. že sú The Cure fascinovaní šedými a ponurnými farbami? Nevyčerpáva ťa to tak trochu?
No, netvrdil by som, že nás súčasný imidž je taký pochmúrny, ako tomu bolo kedysi. Vždy som si uvedomoval, že sa musíme zmeniť ako po hudobnej stránke, tak aj po vizuálnej, aj keď by to malo pôsobiť tak, že by sme zneli a vyzerali prakticky rovnako, ako pred pár rokmi. O takýchto veciam sa mi veľmi ťažko rozpráva, pretože by ma ani vo sne nenapadlo, že to niekoho raz vôbec bude zaujímať. Viete, to je ten hlavný rozdiel medzi nahrávaním a poskytovaním rozhovorov - nahrávanie je totiž jednoznačne vzrušujúcejšie, pretože skladby hovoria sami za seba.
Jasné, že sa dokážem s ľuďmi zhovárať a dokonca, ak sa s nimi poznám a povedia mi niečo zábavné, keďže viem akí sú, tak to dokážem aj pochopiť a dáva mi to zmysel. Lenže, keď čítam nejaký rozhovor, tak mi to príde vždy strašne plytké a nakoniec z toho nadobudnem dojem, že nech sa už debatovalo o čomkoľvek, tak je to dôležité len pre toho, kto hovoril. Ale ja sa nedožadujem poskytovania rozhovorov a poskytujem ich len príležitostne. Viete, je toho veľmi málo, čo by som mohol povedať tak, aby ma to pobavilo, keby som si následne rozhovor so mnou prečítal. Nedokážem si však predstaviť, že by som potom povedal, "A bolo som celkom vtipný, nie? ..."

Sú nejaké skladby alebo veci, o ktorých si písal, ktoré si neskôr oľutoval? No, samozrejme sa na albumoch nájdu skladby, ktoré dnes vnímam ako menej kvalitné, no na druhej strane si stále myslím, že naše skladby sú omnoho lepšie než všetko, čo je teraz na trhu. Samozrejme, môže to znieť povýšenecky, ale ak by som si to nemyslel, tak by som toto všetko už dávno nerobil, nemyslíte?

V roku 1984 si sa hraním v dvoch kapelách, The Cure a Siouxsie And The Banshees, dopracoval k nervovému zrúteniu. Prečo si sa snažil zo všetkých síl zvládnuť už aj tak riadne nabitý harmonogram?
No, v podstate šlo navždy o moj prvý a posledný pokus zistiť, kam až dokážem zájsť. Prvú polovicu toho roka si už dnes vôbec nepamätám, ani neviem, kde som vtedy vlastne bol. Dostal som sa do stavu, kedy som doslova zabúdal, ale v tom vážnom slova zmysle. Nebol som schopný robiť veci naplno a spoľahlivo. Takže po tom, čo to na mňa všetko doľahlo, som si doprial tri mesiace voľna a dnes sa snažím o to, aby sme až tak veľa nekoncertovali. Stále je toho síce trochu veľa, ale všetko je naplánované tak, aby sa nik nebál, že sa zrúti.

Čo si si z tej skúsenosti odniesol?
Nehrajte naraz v dvoch kapelách!

Takže, posledná otázka. Ako dlho, myslíš, zvládneš fungovať na hudobnej scéne? Netuším. Sám seba sa to pýtam zakaždým, keď sa chystáme nahrávať niečo nové. Logicky som dnes bližšie ku koncu kariéry, ako keď som s tým všetkým začínal. Ale vážne neviem. Nikdy sme neboli kapelou, ktorá sa držala plánu. Takže, "Head On The Door" môže byť kľudne našim posledným albumom.

zdroj: Jackie (UK), 09/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi