Love Cat - 03/2000


To, že máte 40 ešte neznamená, že si nemôžete dať rúž na pery. Robert Smith z The Cure o novom albume, nadchádzajucom turné a radosti z toho, že je strýkom. A hral v South Parku.


"Mám pocit, že The Cure obývajú vlastnú krajinu a do tých ostatných prenikli len preto, aby tam nahrali skladby ako "Friday I´m In Love" a "Love Cats"," zauvažuje Robert Smith, 40-tnik so sklonmi k metaforickým úvahám. "Ale niekde hlboko, v hudbe, ktorú The Cure produkujú, je ukrytá sila kapely, ktorú nájdete na albume "Bloodflowers" ..."

"Bloodflowers" je 11-tym štúdiovým albumom kapely Roberta Smitha, ktorú založil pred 23 rokmi v Sussexe, v Anglicku, spolu so svojími dvoma spolužiakmi, na strednej škole. Dnes je z kapely jediným zásadovým členom, ktorý sa nemieni vzdať rozmazaného rúžu a účesu podobnému vtáčiemu hniezdu. Vo finálnych smrteľných kŕčoch albumovej popravy je jediný, kto v kapele udáva smer, ostatní len s tichým preklínaním nasledujú jeho despotickú dušu.

"V podstate si mysleli, že som zošalel," povie Smith. "Rozhodne som z toho nerobil žiadnu veľkú párty. Dokonca mi bolo úplne jedno, či si to aspoň niekto z nich užíva alebo nie. Totálne som sa koncentroval na konkrétne veci a všetko to pôsobilo veľmi diktátorsky. Ale nakoniec sa všetci vrátili. Keď som dokončil mixáž albumu, všetkých som obvolal a dnes majú pocit, že je to to najlepšie, čo kedy urobili. A ja takisto. Bol som v tom všetkom zahrabaný niekoľko mesiacov, okolitý svet pre mňa v podstate ani neexistoval. Pripomínalo mi to celé staré časy."

Pod "starými časmi" si predstavte búrlivú atmosféru albumov "Seventeen Seconds" (1980) a "Pornography" (1982), no rozhodne nie uškriekaný, zmutovaný pop skladieb ako "Let´s Go To Bed", či "Close To Me". Pokiaľ ide o hĺbku, napätie a vírivú atmosféru, tak sa "Bloodflowers" najviac približuje k albumu "Disintegration". Ten nahrali The Cure pred desiatimi rokmi a jeho účelom bolo poukázať na Smithove tridsiate narodeniny. Žeby spojitosť?

"Chcel som podobným spôsobom poukázať na prechod z 39 roku života k 40-tke," povie. "Posledné dva albumy, "Wish" (1992) a "Wild Mood Swings" (1996), boli skutočne veľmi rozmanité, takže tentokrát vo mne žila veľmi silná túžba nahrať niečo, čo sa bude niesť v rovnakej nálade, bude mať konkrétnu váhu a čo bude mať pre mňa konkrétny význam. Nechcel som napísať jedinú popovú skladbu a rozhodne som nechcel pobehovať v medveďom kostýme vo videu."

"Celé štyri roky som odmietal myšlienku, že The Cure majú špecifický zvuk, no dnes som dostiahol bol, kedy s radosťou akceptujem, že v The Cure je hlas, ktorý nás k sebe zas a znova láka. Trvalo desať rokov, kým sme našli cestu späť."

Vzhľadom na predošlé produktívne štandardy, znamenali 90te roky pre The Cure vcelku pokojnú dekádu. The Cure zažiarili a v Británii vydláždili cestu od novej vlny k temnému, minimalistickému popu skladbami ako "Killing An Arab" a "Boys Don´t Cry", a to ešte predtým, než sa spojili so Siouxsie And The Banshees, ako autoritami goth štýlu, a následne vyprodukovali skladby ako "A Forest" a "Primary".
Nasledovali nestále, no rovnako produktívne obdobia, k tomu časté zmeny zostáv, čo sa odrazilo na EP "Japanese Whispers" a na albumoch ako "The Head On The Door" a "Kiss Me Kiss Me Kiss Me".

Na druhej strane, pomerne demokratický album "Wish" priniesol kapele, v roku 1992, najväčší komerčný úspech, no samotný album a turné pre kapelu veľmi rýchlo stratili pôvab. "Po tom, čo sme sa vrátili z turné po Austrálii, som sa rozhodol dopriať si celý rok voľno a venoval som sa životu mimo The Cure," zaspomína Smith. "V podstate do tej doby, odkedy som skončil školu, boli The Cure pre mňa všetkým."

V jeho vidieckom dome, kúsok od Brightonu, sa Smith venoval knihám, no takisto zvelaďoval svoje otcovské inštinkty so svojími neterami a synovcami, ktorých je aktuálne 21 (a ďalšie dve sú na ceste), vo vekovom rozpätí 1 - 23.

Teda, neznie to príliš rockovo, s čím sám súhlasí, no zároveň dodá, že s albumom "Bloodflowers" sa rozhodol vyraziť na turné a v druhej polovici roka kapel zavíta aj do Austrálie. "Viete, ja sa necítim ako skladateľ," povie autor množstva rádiových hitov. "Nemyslím si, že je to moje povolanie. Chcem komponovať a nahrávať iba vtedy, keď cítím v sebe potrebu to urobiť, ak by to bolo inak, pošpinil by som to, čo považujem v umení za poctivé. Ak by som začal s neustálou produkciou skladieb, vyznelo by to pateticky."

"Nikdy som nesníval o nejakej dominancii. V mladosti som chcel byť jednoducho umelcom. Samozrejme, úspech mi spôsoboval radosť, ale to vo mne rozhodne nepoháňa túžbu pokračovať. Je mi jedno, či sú The Cure vnímaní ako módna, trendová, či kultúrne dôležitá kapela. Budem sa tomu jednoducho venovať dovtedy, kým z toho budem mať radosť. A to ma vždy zaujímalo asi najviac."

Takže, ako budú jeho synovci a netere reagovať, keď si tento rok ich strýko Bob opäť rozmaže rúž na perách?
"Oni s tým v podstate vyrastali. Asi tá najväčšia vec, s ktorou som u mladej generácie zabodoval, bola moja "účasť" v South Parku. Dnes ma vnímajú ako kreslenú postavičku, čo by nakoniec mohlo byť mojou ambíciou."

zdroj: Rolling Stone, Australia, 03/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi