Zázrak menom The Cure - 08/1987


Komentáre Roberta Smitha na témy týkajúce sa prevažne vzniku a nahrávania legendárneho dvojalbumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", ktorým The Cure opäť raz rozbili všetky mýty, ktoré dovtedy o nich kolovali.




Začiatky
Prvá zostava bola 5-členná, The Easy Cure - zneli sme ako punková kapela, keď všetko, čo sme ponúkali, sme ponúkali pekne hlučne, čím sme získali od publika parádnu odozvu, niečo na štýl Jesus & Mary Chains pred 10timi rokmi. Vtedy v kapele pôsobil aj Porl, ale odišiel krátko po tom, takže sa naša zostava zúžila na trio - ja, Lol a Michael. Všetko sme stavili na bassu a zbytok vyplnili gitarou a jednoduchými bicími partami.

Postavenie
Keď sme po prvýkrát hrali s Wire, bol som ohromený ich silou ... bolo to tvrdé, veľmi atmosferické, hoci to, čo hrali, bolo tak či tak dosť hlučné. Následne som aj ja chcel v kapele pritvrdiť, čo bol asi dôvod, prečo Michael odišiel a zrodil sa tak album "17 Seconds". Ale aj tak sme v kapele nemali pevne určené pozície. A vždy som si myslel, že sme sa snažili len vylepšiť to, s čím prišli The Buzzcocks. Prvé hranie s The Banshees, v čase, keď som to striedal s hraním v The Cure, bolo úplne odlišné, keďže v The Banshees hral na bassgitare Severin a na bicích Budgie, a samozrejme, v porovnaní s nami, hrali tvrdšie. Ľudia mali pocit, že som sa z The Cure snažil urobiť popovú kapelu, ale nebolo tomu tak. Samozrejme, skladbu "Boys Don´t Cry" sme nahrali preto, že som to tak chcel, ale chcel som nás zmeniť.

Hranie s The Banshees
Musel som presne kopírovať hru Johna McKaya, takže som si musel robiť poznámky, ktoré som mal počas koncertu položené na okraji pódia. Po druhom koncerte mi ich zobrali! Ak som na niečo zabudol, čo sa mi inak stávalo často, tak zaznel ten typický banshee zvuk - MXR flanger. Jednoducho som na začiatku akordu musel udrieť do činelu a to až dovtedy, kým som si nezapamätal, čo mám robiť. Našťastie si to nik nevšimol. Nakoniec, na zvládnutie kompletných albumov, "Join Hands" a "The Screams", som mal len dva dni. Druhýkrát to už bolo zložitejšie, myslím pokiaľ šlo o zvládnutie partov Johna McGeocha, keďže bol omnoho zaujímavejší gitarista. Hoci on sám mi veľmi pomohol, tak ako som potom ja pomohol Carruthersovi, ktorému som odovzdal všetky moje poznámky.

Gitary
Začínal som s obyčajnou Top20-tkou, s ktorom som nahral aj náš prvý album. Je to jediná gitara, ktorú som si nechal navždy. Nakoniec, dodnes je moja najobľúbenejšia a mám na ňu úžasné spomienky ... počas nasledujúcich piatich rokov som hral na dvoch starých Jazzmaster-kách, ktoré takisto dodnes vlastním, nakoľko sa mi veľmi páčia. Tu a tam ich používam v štúdiu, ale na koncerty ich rozhodne neberiem, keďže mám obavy, že by sa mohli poškodiť. Kým som sa nedostal k mojej SG, tak som vždy používal výlučne Fendery. Tento album sme dokončovali v Compass Point a jedinú gitaru, ktorú mali v štúdiu, bola stará SG. V momente, ako som ju chytil do rúk, mi prišla úžasná, pritom som po tej značke nikdy predtým nesiahol. Pomyslel som si, že mi ju možno niekto kúpi k narodeninám. A dostal som ju nakoniec od Porla, starú 1960s SG Custom. Je to úplne niečo iné, v porovnaní s Fenderom, dáva iný pocit, iný zvuk. Jej zvuk je skutočne hustý, taký s Telecaster určite nedosiahnete.

Ďalšie gitary
Úplne normálna gitara, použitá na albume, je stará Tele, ktorú mám asi 10 rokov, hoci sme samozrejme použili množstvo ďalších gitár, rovnako sa tak stane na nadchádzajúcom turné. Ja s Porlom používame až sedem rôznych gitár. To preto, že máme skladby postavené na špecifických zvukoch, ako na 12-strunovej Ovation alebo Fender Electric XII, potom samozrejme 6-strunová Fender bassa. Za tie roky som si nahromadil slušnú zbierku nástrojov. Ale veci si kupujem iba vtedy, keď na nich chcem naozaj hrať. Nedávno som vymenil Vox Teardrop so vstavaným skreslením a echom, k tomu starú Ovation, za elektrickú Coral sitaru. Snažil som sa podobnú získať už celý rok. Predošlý vlastník za ňu peniaze nechcel, chcel za ňu nejakú zvláštnu gitaru. Určite ju použijem aj na pódiu, má brilantný zvuk.
Sitara v "If Only Tonight ..." je však len sampel od Mirage. Hoci som už vtedy sitaru mal a zvládal som na ňu hrať už celé 4 roky, ale nakoniec som musel uznať, že moja hra je horšia, ako keď som s ňou začínal. Vraj trvá aj 15 rokov, než sa z Vás stane skúsený hráč na sitaru.

Gitarový štýl
Ak sa spýtate gitaristu, aký zahrá prvý akord po tom, čo schytí do rúk gitaru, tak Vás asi napadne, čo bude nasledovať - nejaká drobnosť.
Vždy sme zvykli používať JC-čka od Rolandu, ale nestačili, takže, keď sa nám zväčšilo pódium, nepočul som, čo vlastne hrám. Presedlali sme na Peavey, pretože sú o trochu väčšie, no zároveň dávajú čistejší zvuk. Porl používa Studio Chorus, ja 412S cabinet, k tomu zosilňovač s grafikou, kvôli čistejšiemu zvuku.

Efekty
S mojim vybavením prezentujem akéhosi odporcu k novým technológiám, MIDI a podobne. Som presvedčený užívateľ DEP-5. Manuál k nemu som dodnes nečítal, pretože som sa uspokojil s objavením skvelého spätného echa. Z toho ostatného používam len BOSS pedále, umiestnené v jednej z tých prenosných krabíc a podľa potreby ich vymieňam. A potom mám k dispozícii ešte Cry Baby wah-wah, ktorý používam odkedy sme začali fungovať s kapelou. Bolo mi povedané, že to opäť ide do módy, nakoniec, ja veľmi pozorne sledujem vývoj a dizajn wah-wah. Je to ako keď si kúpite auto, tak sa s ním neustále snažíte držať krok s dobou.

Komponovanie na bassgitare
Množstvo skladieb, ktoré som za tie roky napísal, som skomponoval práve na basse. Myslím, že som značne ovplyvnený Severinovou hrou, hlavne jeho vybrnkávaním akordov. Počas nahrávania albumu "17 Seconds" mi Mike Hedges daroval 6-strunovú bassu a veľmi skoro som pochopil, aký skutočne nezvyčajný zvuk sa z nej dá dostať, čo som sa zároveň snažil pretransformovať aj na gitaru. Veľmi sa mi páči sila bassgitary, čo veľmi pomáha pri komponovaní, pretože už len obyčajný tón môžete ďalej rozpracovať, kdežto akordy samotné sú veľmi limitujúce. Veľmi dobrým príkladom, z nového albumu, je skladba "Why Can´t I Be You".

Harmónie
Myslím, že dodnes v štúdiu uprednostňujem minimalizmus - čím je tam toho menej, tým lepšie, jednoducho aktuálne nápady považujem vždy za dobré. A hoci sú naše posledné nahrávky už bujnejšie, tak môj hlas tvorí akúsi poslednú baštu. Páči sa mi naivita uviaznutá sama v sebe ... Nie vždy sa trápim vokálmi, aby boli čo najdokonalejšie, skôr sa sústredním na to, aby boli po emotívnej stránke čo najsilnejšie. Ono by bolo trochu absurdné zvýrazniť rovnú notu tým, že na nej postavíte harmóniu ...

Kto robí čo?
Nik nie je absolútne spútaný so svojim nástrojom, teda okrem Borisa, ktorý hrá na bicie. Všetci ostatní, okrem Lola (ten nevie hrať ani gitare, ani na basse), zvládame hru na gitare, bassgitare a klávesoch. V kreditoch ale pri Simonovi uvádzame iba bassgitaru, pretože on nechce, aby niekto vedel, že zvládne aj klávesy. Považuje ich za dievčenský hudobný nástroj. Ono, je to skôr tak, že každý hrá na svoj nástroj z určitého sebeckého dôvodu. Ja príde s niečim surovým a následne sa snažíme zistiť, kto to zahrá najlepšie - ale rozhodne v tom, kto na čo hrá, netreba hľadať nejakú hrdosť.

Nahrávanie albumu
Stanovili sme si konkrétne častové obdobie, počas ktorého sme všetok materiál pretransformovali do demo podoby, s tým, že presne vieme, čo chceme. A tak sme za týždeň dali dohromady materiál na jeden ucelený album a ďalej už to bolo len o tom, čo sami chceme, s vedomím, že nech sa udeje čokoľvek, album v základnej podobe máme. Bolo to niekoľko voľnomyšlienkárskych týždňov ... boli tam pokusy, ktoré dopadli príšerne. Veci ako napr. "Hot Hot Hot", ktoré by sa na ten samostatný album nikdy nedostali, ale pri tej pestrej palete skladieb, ktoré sa dostali na dvojalbum, to fungovalo skvele.

Na koho sa budeme hrať dnes?
Počas nahrávania sme sa zámerne snažili hrať ako iné konkrétne kapely: V prípade "Hot Hot Hot" sme sa hrali na Chic, v "Hey You" zasa na Booker T & The MGs, "Faith" sme zasa hrali ako Led Zeppelin, "Snakepit" pre zmenu ako Pink Floyd v "Umma Gumma" období ... Raz som sa dokonca snažil napodobniť gitarový zvuk Neila Younga z jeho "Rust Never Sleeps". Zapojili sa vtedy do toho všetci, ale veľmi rýchlo sme od toho ustúpili, pretože to až bilo do uší a tak sme to nechali v tom "garážovom" zvuku - trochu to propomína WEM Clubman, aj s tým nahrávaním v kúpelni.

Zrodenie albumu
Mali sme k dispozícii 104 nápadov, či už to boli len akordové sekvencie alebo zvuky, keďže všetci niečím prispeli. Obyčajne čakáme na moment, kedy nadobudnem pocit, že máme dostatok skladieb pre nahrávanie albumu a následne sa kapela pustí do ich interpretácie. Tentokrát som prišiel s návrhom, aby aj ostatní priniesli to, na čom doma pracovali, keďže každý z nás má doma malé prenosné štúdio. No aj tak sa ozvalo protestné, "to musíme"? Ale vďaka tomu vznikol dvojalbum, keďže množstvo z tých vecí boli skutočne vydarené nahrávky. "Fight" je v podstate Porlov nápad, "Perfect Girl" pochádza zasa od Simona - on inak komponuje veľmi bezstarostné veci, ale takisto priniesol podklady ku skladbe "Icing Sugar", čo je, podľa mňa, najčudnejšia vec na albume.

Dychové nástroje
Mali sme k dispozícii celkom slušnú dychovú sekciu, hlavne vďaka tomu, že sme cez MIDI zmiešali Emulator a Mirage, niekedy aj JX8P. A tak sa stalo, že sa z toho stala naša dychová sekcia ... dychové party sme dokonca zdvojili, aby sme mali istotu, že znejú čo najhodnovernejšie, pretože to ovplyvnilo spôsob hry ďalších nástrojov. Dychové sekcie sme plánovali nahrávať v Nassou, v štúdiu Compass Point, tam som dokonca v jednom miestnom bare natrafil na saxofónistu. Najskôr sme s ním nahrali "Hey You" a "Icing Sugar", no následne sme jeho dychové party odstránili a skúsili ich nahradiť syntezátorom. Keď si to vypočul, tak si myslel, že práve tie syntezátorové dychové party v "Hey You" sú skutočné, tak sme nadobudli dojem, že by sme ich mohli v skladbe ponechať. Ja som si tam tiež trval na svojom, keďže som cítil, že sa na mňa nejakým spôsobom vyvíja nátlak a nepáčila sa mi myšlienka, že by som mal koordinovať hneď štyroch neznámych hráčov na dychové nástroje.

Budúcnosť
Snažíme sa teraz čo najviac strániť koncertov. V tomto roku ich máme v pláne 70 a ja mám obavy, aby naše koncerty neutrpeli znížením našich veľmi vysokých štandardov. Keď sa koncert podarí, je to niečo skvostné, ale ak nie, je to príšerne depresívny pocit a potom je veľmi namáhavé držať veci v pozitívnom duchu, ak máte pred sebou sériu piatich koncertov. Počas zvukových skúšok vzniklo množstvo improvizácii, ktoré sa možno nečakane objavia aj na pódiu, takže vlastne netušíme, aké dlhé samotné vystúpenia budú. Keď sedel za bicími Lol, tak boli improvizácie nemožné, keďže nedokázal predpokladať, čo by sa mohlo udiať.

Byť v kapele
Nikdy som nemal žiadne očakávania ... ale to je dosť zľahčujúce tvrdenie ... ja som si vždy myslel, že každá kapela by mala byť schopná urobiť čokoľvek, čo len chce, lenže postupne som prišiel na to, že väčšina kapiel toho schopná nie je - urobili vždy to, čo sa od nich očakávalo alebo to, čo si mysleli, že sa bude najlepšie predávať.

Kto sú The Cure?
Bez výnimky, zostavy The Cure sa menili na základe hudby - niekedy sa zasa ľuďom nepáčil smer, ktorý som zvolil. Ale všetci sú v kapele práve preto, že v nej byť chcú. Dokážu čo len chcú, teda v rámci zvolenej štruktúry. Štruktúry? To je presne to, čo sa mi páči.

zdroj: Make Music, UK, 08/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi