Presne toto chcem - 03/2017


Ak ste sa niekedy chceli dostať do "vnútra" The Cure, dobrý zdrojom v tomto prípade môžu byť spomienky Lola Tolhursta.


Kniha "Cured: The Tale of Two Imaginary Boys" rozpráva príbeh, ako on, s jeho najlepším priateľom, Robertom Smithom, založili malú kapelu, v mestečku Crawley, na predmestí Londýna, a v 1980tych rokoch to s ňou dotiahli až na špicu sveta alternatívneho rocku.

"Spomínam si, ako sme sa s Robertom zašli pozrieť na vystúpenie The Clash v našom malom športovom centre," začne Tolhust naše spoločné popoludnie v bostonskej Hojoko reštaurácii. Vtedy bol ešte pubertiak a kapela neexistovala. "Bolo to možno ich druhé, či tretie turné a vtedy nás prepadol ten pocit, 'áno, presne toto chcem'."

Tolhurst bral lekcie hry na bicie od miestneho jazzového bubeníka a Smith sa zasa hre na gitare učil s bluesovým gitaristom, ktorého stretol na ulici. Smith je samozrejme spevák, hlavný skladateľ, gitarista a tvár The Cure - stály člen kapely od samého začiatku. Ale, ako povedal Tolhurst, "Mám pocit, že som z celého tábora The Cure jediný, kto kedy bude o kapele písať. Robert je totiž ako David Bowie; nikdy vám toho o sebe veľa nepovie. Spýtal som sa ho, 'Napíšeš vôbec niekedy knihu?' a on na to, 'Možno tak 16-stranový komix'."

Tolhurst pôsobil v kapele, najskôr ako bubeník, neskôr klávesák, od roku 1976 do 1989 (v roku 2011 s nim absolvoval deväť koncertov v rámci turné "Reflections") a na začiatku s nimi hral ďalší priateľ z detstva, Michael Dempsey (bassgitara). Všetci traja v tej dobe napísali niekoľko skladieb, ktoré sa stali základom ich debutového, takmer popového, albumu "Three Imaginary Boys" (1979), v Spojených štátoch uvedený pod názvom, a s menšou obmenou, "Boys Don´t Cry" (1980).

"Povedali sme si, 'Poďme niečo nahrať. Každého z nás to vyjde 25 libier za týždeň a na budúci mesiac sa vrátime zasa do normálnej práce'. To bolo pred 40timi rokmi a odvtedy som vlastne nepracoval," povie Tolhurst. "Keď sa na to pozriem dnes, tak zisťujem, že na to, aby ste sa stali úspešným hudobníkom, je potrebných niekoľko vecí: Musíte mať na niečo talent, musíte sa objaviť v správnom čase na správnom mieste, no takisto musíte mať schopnosť zvládnuť extrémne situácie bez toho, aby z Vás vyšlo, 'Do riti, chcel by som žiť normálne'. Ja totiž normálny život nevediem už príšerne dlho."

Ku koncu 1980tych rokov sa mu v The Cure nevodilo najlepšie, ale o tom inokedy.

Tolhurst povedal, že dar kapely pre melódiu dokazuje fakt, "že vznikli veci ako "The Boys Don´t Cry", hoci naša schopnosť vytvoriť niečo popové nebola prvoplánová. Chceli sme však, aby si nás svet všimol. A zafungovalo to. Takisto aj pri prvom albume, nevedeli sme, ako produkovať skladby, takže sme prišli do štúdia, nahrali ich, potom si sadli v štúdiu dozadu a povedali, 'Tak, a kým to dokončíte, my si dáme pivo'."

Ten, kto to "mal dokončiť", bol Chris Parry, ktorý The Cure produkoval. Produkoval samozrejme aj 33minútový debut The Cure a bol zároveň spoluzakladateľom vydavateľstva Fiction Records, ktoré sa na 20 rokov stalo domovom kapely.

"Robert by teraz so mnou určite nesúhlasil, pretože má tendenciu nebrať Parryho účasť v úvahu," povie Tolhurst, "ale myslím, že jedna z vecí, ktorú Parry urobil, bola skutočne geniálna - prišli sme so skladbami pre druhý album, "Seventeen Seconds" a on pochopil, čoho dôkazom boli jeho slová, 'No, veľmi popovo neznejú, ale dobre, uvidíme, čo z toho vznikne'."

Album "Seventeen Seconds" a jeho nasledovník, "Faith", sú atmosférické, náladové diela. Texty napísal Smith; o hudbu sa postarali spoločne všetci členovia kapely, do ktorej už v tej dobe patril bassgitarista Simon Gallup (nahradil Dempseyho). Na prvom spomenutom albume hral aj klávesák Matthieu Hartley, no počas turné kapelu opustil a z nej sa stalo opäť trio.

Ten najlepší punk rock bol akousi explóziou hnevu a oslavy. Hudba The Cure však pôsobila ako rezignácia; bolo to temné, zasnené, niečo na štýl Pink Floyd. Malo to v sebe minimálnu dávku melódie, no rozhodnú melanchóliu - bol to zvuk rozpadajúcich sa vecí, no pritom elegantný, doplnený zvonivými trojnotovými gitarovými linkami a svištiacimi syntezátormi. Smith viac stonal, než spieval.

"Keď som počul prvé demá Robertových skladieb pre "Seventeen Seconds", povedal som, 'Presne viem, o čom to je, hovorí to aj za mňa.' Nakoniec, tie skladby sme hrali prakticky tri roky po koncertoch, kým sme ich nahrali."

Tie dva albumy sú minimalistické, no sú preplnené skvotnými, až luxusnými zvukmi. Ako po textovej, tak aj po hodobnej stránke The Cure vytvorili niečo, čo nieslo názov "gloomscapes" - introspektívne skladby plné ľútosti, túžby a nespokojnosti. Nič slávnostné. Jednoduché, no príťažlivé.

"Časť z toho súvisí s mladíckou neschopnosťou hrať," povie Tolhurst, "ale ďalšia časť súvisela s našimi túžbami urobiť veci tak, aby fungovali. Je kopec kapiel, ktoré sa snažia napodobniť hudbu, ktorú majú sami radi. My sme si povedali, 'čo nemáme radi?' Dlhé gitarové sóla a výrazné bicie. Tieto veci sme do produkcie nezahrnuli, takže nebol dôvod sa ich ani učiť."

"Samozrejme, ovplyvnili nás aj nahrávky, ktoré vyšli v tom období, ako napr. Bowieho "Low" (1977). Takisto sme počúvali umelcov ako Nick Drake. Mali sme melancholický zvuk, ktorý mal uprostred obrovskú dieru - malo to hlas, všetky tie čelá a podobné veci a uprostred toho je jedna veľká diera. A presne to sa nám páčilo."


The Cure pokračovali s drsne znejúcim albuom "Pornography", no s ďalšími albumami už reaktivovali svoje cítenie pre pop. Stúpali po rebríčkoch hitparád, z klubových pódii sa prepracovali do arén, poháňaní hitmi ako "Let´s Go To Bed", "The Lovecats", "Friday I´m In Love", "InBetween Days", "Just Like Heaven", "Why Can´t I Be You" a "Fascination Street".

V roku 2015 sa Tolhurst rozhodol spísať vlastnú verziu prehľadu udalostí. Najskôr prečítal asi 50 memoárov a potom sa pustil do písania v kancelárii, kúsok od jeho domu v Los Angeles, kde žije už 23 rokov.

zdroj: wbur.org



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi