Móda rúžu - I. - 06/1988


Robert Smith pre britský magazín Sky


Si maniakálno depresívny typ?
V určitom bode to predpokladám zájde aj do takého extrému. Snažím sa balancovať medzi extrémami turné a kapely, a pritom sa snažím ustrážiť môj súkromný život. Aj preto z tohto dôvodu šli na naše posledné turné všetky naše dievčatá. A takisto sa na nás prišli pozrieť naše rodiny. Snažím sa prostredie The Cure zväčšiť, takže všetkých, ktorých mám rád k tomu prizývam. V minulosti sa The Cure týkali výlučne ľudí v kapele; bol to až príšerne sebecký spôsob života.

Si teda výstredná osobnosť?
Už pred veľmi dlhým časom som sa rozhodol, že musím ovládnuť jednu s týchto dvoch veľmi odlišných stránok. Jedna z nich si vyberie väčšinu môjho ja. Inak by som musel byť až extrémne kompromisný. Mám šťastie že tieto dve stránky zvládam.

Neprišlo ti zložité vysporiadať sa s úspechom, ktorý začal narastať takmer všade?
Je to jedna z tých vecí, ktoré sa jednoducho stanú. Spomínam si na jednu konkrétnu noc, kedy ma napadlo, že čelím dvom možnostiam: pokračovať bez zmeny k nevyhnutnému koncu, čo by sa udialo tak do jedného roka, alebo sa zamyslieť nad tým, čo som robil doteraz a koncentrovať sa na to, čo mi robí radosť mimo kapely. A vybral som si práve tú druhú možnosť, pretože mám pocit, a to už je taký argument súvisiaci s vekom, že raz zomriem aj tak a tak by som si mal užiť zábavu, než sa drať do hrobu, čo bolo presne to, čo som robil. Nerobil som to verejne, či pred publikom, ani pre potlesk. Ocitol som sa v jednej brutálnej zostupnej špirále. A to nepohodlie a bolesť sa dalo uľahčiť iba ešte väčšou bolesťou a excesom.

To je dnes celkom v móde.
Skôr nevyhnutné, ak sa na to dáte. Množstvo ľudí si to neuvedomuje. Iba kapela si bola vedomá toho, akým absurdným som sa stal. Keď sa okolo nás motali cudzí ľudia, tak som sa snažil uchovať ten verejný imidž a seriózny výraz tváre. No počas nahrávania albumu "Pornography" som sa vydal divokým smerom.
Vyzerá to tak, že som v rozhovore pre jeden magazín povedal - myslím, že som sa vtedy choval dosť "chrapúnsky" - že nepoznám nikoho, kto by neexperimentoval s drogami a preto si ani nepamätám nahrávanie albumu projektu The Glove. V London Standard sa potom objavil článok s palcovými titulkami o tom, ako som sa komplete pomiatol a som na drogách ... nasledujúcich pár dní som čakal, že ku mne príde polícia, s kladivom vyrazia dvere a urobí rovnakú raziu ako svojho času u Boy Georgea.

Pokiaľ ide o drogy a alkohol, si celkom úprimný.
Áno, ale Mary pije viac než ja. Ja jej s pitím len pomáham.

Máte spolu veľmi dlhý vzťah.
Neviem. Kedykoľvek začnú ľudia hovoriť o mne a Mary, začnem sa smiať. Nemyslím si, že som ťažko zvládnuteľný.

Nie je Mary zatienená Vašim úspechom?
Nie, pretože so mnou, ako spevákom kapely, nie je v kontakte. Na turné so mnou nechodí a doma sa o The Cure nebavíme. Vždy o sebe uvažujem ako o priateľovi Mary, nie tak, že ona je moja priateľka.

Myslíš, že budete mať spolu niekedy deti?
Z času na čas o tom aj premýšľam, ale je v tom až príliš veľa zodpovednosti - som príliš nevypočítateľný na to, aby som bol otcom. Ale inak mám deti veľmi rád; tie najšťastnejšie momenty v živote zažívam práve s nimi. Mám šesť synovcov a neustále sa spolu hráme, snažím sa ich priučiť kvalitnému umeniu futbalu. Ale môj prístup k nim by bol diametrálne odlišný, ak by som bol otcom. Môj brat je otcom troch detí. Vidím na ňom, keď cíti za nich zodpovednosť, je vtedy veľmi nervózny a myslí si, Pane Bože, chcú sa zabiť? Ja sa však vždy napojím na ich úroveň. Ak kričia, kričím takisto. Ak ma uštipnú, uštipnem ich tiež. Práve preto ma berú ako seberovného.
V konečnom dôsledku je to však na Mary. Ak sa rozhodne mať deti, bude to iné.

Zmenili sa tvoje postoje po presťahovaní na vidiek?
No, dnes vlastním dom na pláži - aj keď to nie je piesková pláž, ale kamenná - a cez okno mám výhľad na more. Možno to mierumilovné prostredie oživý môj otcovský inštinkt. Ale to dosť pochybujem.

Nejaká politická otázka, ktorá ťa v poslednej dobe zaujala?
Viete, jediné veci, v ktorých sa angažujeme, je podpora ľudí s duševnými a psychickými problémami. V určitom zmysle je to možno politické, no je to ďaleko viac. Benefičné koncerty, ktoré sme kedy odohrali, sa týkali vyslovene duševného zdravia. Tí ľudia sú prakticky utláčanou menšinou a nezdá sa, že by to niekoho trápilo. Je to príšerné.
Michael Dempsey, náš pôvodný bassgitarista, kedysi pracoval v psychiatrickej liečebni. Často sme si tam robili večierky. Nikdy som nerozumel tomu, prečo tam väčšina z tých ľudí vlastne je. Je obrovský rozdiel medzi tými, ktorí sú duševne labilní a tými, ktorí sú duševne zaostalí. Nezdá sa však, že by bol tento rozdiel objasnený. Ľudia to využívajú ako politickú zbraň, hlavne v Amerike. Čítal som iba o určitom malom percente ľudí, ktorí sú inštitucionalizovaní pod označením mentálne zaostalí alebo mentálne nestabilní, čím je vlastne inak povedané, že sú výstrahou pre spoločnosť. A pritom ja ako spevák kapely si ventilujem svoje frustrácie, svoju pomätenosť vyjadrujem konkrétnym spôsobom a ešte mi za to tlieskajú. Mám ale šťastie, že mám okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní mi pomáhať smerovať to produktívny spôsobom. Ak by som sa narodil v inom prostredí, v inom spoločenskom prostredí, mohlo to dopadnúť úplne inak.

Stavím sa, že si si od rodičov vypočul svoje.
Oni sú z tých, ktorí rozumejú tomu, že dokiaľ v živote nerobíte presne to, čo chcete, tak len mrháte časom. Aký má význam tráviť roky nad niečím, čo vlastne ani nechcete? Pre mňa to bolo niečo nepredstaviteľné a mal som šťastie, že som sám sebe ukázal, že dokážem existovať tak, aby som robil len to, čo chcem. Ale ak by to dopadlo zle, tak dúfam, že by som mal silné presvedčenie a mohol by som v kľude zomrieť. Dúfam.

na pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi