Ten, čo hral s Bowiem - 02/2017


Rozhovor s Jasonom pre francúzsky magazín Batterie


Jason Cooper - originálny Londýnčan, ktorý sa k The Cure pripojil v roku 1995 po tom, čo z kapely odišiel Boris Williams. Odvtedy nahral s kapelou niekoľko albumov: Wild Mood Swings (1996), Bloodflowers (2000), The Cure (2004) a 4:13 Dream (2008). Takisto skomponoval hudbu pre filmy ako Spiderhole, Without Gorky, či From Within, ktorý mu priniesol aj ocenenie za najlepší soundtrack na Silstice Festivale, v roku 2008! V novembri zavítal so svojími dlhoročnými kamarátmi, Robert Smith (gitara, spev), Simon Gallup (bassa), Roger O'Donnel (klávesy) and Reeves Gabrels (gitara), do Paríža, kde odohrali takmer trojhodinový koncert vo vypredanej hale Bercy. Battery Magazín využil možnosť sa s Jasonom porozprávať.

Ahoj Jason! Počas koncertu som sa sústredil na najdôležitejšie rytmiky skladieb ...
Jason: Nehovorte! Super!

Vďaka, ale počkaj si na výsledok! Rád by som počul tvoj komentár na ne, pretože pri zbežnom počúvaní sa zdajú veľmi podobné, čo však v skutočnosti nie je pravda!
Je to tak. Každá skladba má svoju vlastnú rytmiku, vlastný zvuk a samozrejme sa postupom času vyvíja. Veď predo mnou pôsobili v kapele traja bubeníci, každý z nich mal svoj štýl, takže je logické, že tu nejaký vývoj bol, čí každá skladba postupne získavala svoj jedinečný štýl a rytmus. Spoločným menovateľom je samozrejme hudba samotná, v tom zmysle, že tu a tam sa doplnila niečím novým. Robert nemá rád, keď to takto, my bubeníci, nazveme, že vlastne akýmsi spôsobom ohlasujeme prechod z úvodu do verša alebo z verša k refrénu. Pre neho to nie je len niekoľko doplnkov, ale že nad tým všetkým je kladený väčší dôraz na zmenu tempa. Je pre neho nevyhnutné mať to na pamäti, pretože to ide presne proti tradičnému prístupu, no je to práve štýl hry, ktorý samotnú skladbu dokáže vylepšiť. Keď príde dôležitá časť skladby bez akéhosi "ohlásenia", je potom zmena efektívnejšia a dramatickejšia. Samotný prechod je hudobnejší a celkový dopad, vďaka tomu protikladu, omnoho väčší.

Máš napriek tomu v hre aj akúsi slobodu?
No samozrejme! Robert nás do tohto smerovania tlačí hlavne preto, aby bol koncert čo najveľkolepejší. Predtým som zvykol v hre trochu "preháňať", čo však ostatných v kapele veľmi netrápilo. Ak má však také to "šialenstvo" permanentný priebeh, tak to nielenže nemá zmysel, ale ani to k samotnej kapele nepasuje. Ak sa však objaví nejaký parádny prechod nečakane, v správnom tempe, má to ďaleko lepší efekt, ako keď sa do toho permanetne trieska.

Mnohé tvoje rytmiky doslova hypnotizujú.
Mnohé z nich vychádzajú z tých pôvodných, ktoré som objavil v demoverziách jednotlivých skladieb. Stali sa tak kľúčovou časťou skladieb. Všetci predošlí bubeníci sa ich snažili osvojiť spôsobom, aby zvukovo pripomínali bicí automat. To je jednoducho štýl 1980tych rokov, jednoduchý, efektívny, priamy a bez nadbytočnosti. Práve pre toto ma The Cure v mladosti zaujali, hlavne jednoduchosť albumov "Seventeen Seconds" alebo "Faith", s čistým zvukom bicích, či veľmi suchých "rototomov", ktoré Vás udrú priamo do tváre. V tom čase to bolo naozaj niečo nezvyčajné. Hutný zvuk, ktorý si nevyžadoval atmosférické skladby.

Ty si spolupracoval aj s Davidom Bowiem, nie?
Ste skvele informovaný! Nahrával som s Bowiem a Gabrelsom, no zostalo to len v demo podobe. Odohralo sa to v malej miestnosti v štúdiu Mute Records. Len sme tak jamovali s Davidom, ktorý spieval a hral na gitare. Mať jeho hlas v mojich sluchátkách, tak to bolo neuveriteľné!

Si zapletený aj do procesu komponovania kapely?
Všetci prispievame demami, ktoré sú v základnej podobe a následne prechádzajú, niekedy až radikálnymi, zmenami (smiech)! Väčšinou ide o primitívne nápady, zriedka v podobe melódii. Väčšina hudby The Cure však pochádza od Roberta a Simona.

A keď nastupujete do štúdia? Je už všetko definitívne a naskúšané?
Nie nevyhnutne. Začíname z Robertových základov, následne navrhnem niekoľko nápadov, ktoré pozmením, ak ma o to požiada. Následne popracujem na "montáži", ktorú zostavil z mojich nápadov, ktoré sa mu páčili.

Počas koncertu zaznie v niekoľkých skladbách aj niekoľko evidentných sekvencii. Máš počas koncertu v ušiach po celý čas metronom?
Takmer. Ale keď som v The Cure začínal, nič také sa nepoužívalo. Začalo to až albumom "Bloodflowers". Tempá sme v štúdiu spomalili, takže sa otvoril priestor pre začlenenie perkusných slušiek a podobne. Je to hlavný aspekt skladieb, ktoré sa zdajú pomalšie, snaha pôsobiť chladnejšie, než je to v skutočnosti. Klik má svoje klady, aj zápory, ale ide o úžasnú disciplínu: okamžite vkladá vaše nápady na svoje miesto, obzvlášť ak musíte začať koncert so skladbou, ktorá má tempo 70bpm, kdežto vy máte pocit, že by ste mali začali na 75!

Ovládaš to všetko cez Mac?
Svoje mixy si robím sám, ale sekvencie / kliky sú ovládané technikom, ktorý ich na moje znamenie spúšťa s Logic-om, v závislosti od toho, čo sa deje pod pódiom. Takisto mám tri pady Yamaha DTX, ktoré slúžia na spúšťane jednotlivých zvukov.

Všimol som si, že máš bicie paličky s protišmykovými rukoväťami. To je vlastná výroba?
Áno. Koncerty sú dlhé a vyžadujú množstvo energie. Pridal som tie rukoväte, pretože v určitom momente koncertu mi to umožňuje, práve spôsobom, akým držím paličky, trochu relaxovať a tak trochu energie dokážem aj ušetriť.

Čo tvoje hudobné vzdelanie?
Som samouk. Vždy som hral v nejakej kapele, či už doma alebo v zahraničí, teda konkrétne v bassgitaristom z The Stranglers, Jeanom-Jacques Burnelom. Vystupovali sme dokonca v šou Jacques Martina, "Champs Elysées"! Potom som sa vrátil do Londýna, chcel som študovať, čo sa mi ale nikdy nepodarilo. Bral som súkromné lekcie od Francisa Sériaua, neskôr som nejaký čas strávil v jeho škole, na Drumtech. Učil som sa "čítať" hudbu a objavoval som rôzne štýly ...

Už vtedy si mal takú vycibrenú techniku, akú máš dnes?
Nie, na tom som seriózne pracoval. No sú ľudia, ktorí nemajú žiadnu techniku, no aj tak stoja za neuveriteľným zvukom. Problém je však v tom, že keď bez techniky hráte veľmi dlho, môžete si ublížiť. Ja som mal jasnú motiváciu, chcel som sa vyhnúť zápalom šliach a podobne. Trvalo mi to dlho, než som nadobudol takú techniku, akou disponujem posledných 5 rokov, to hlavne preto, že som počas hry zvádzal boj so samým sebou. V tomto prípade mi takisto veľmi pomohol môj mix. Mám cez mix prepojených niekoľko nástrojov, ale hlavne počúvam Robertov spev a Simonovu bassu. Kliky sú tam prepojené takisto, ale to ani nepočúvam, hrám bez toho, aby som ich registroval.

Máte setlist rovnaký každý večer?
Nikdy! Ten sa neustále mení, nie zasa úplne radikálne, ale musíte byť pripravný na fakt, že sa môže vybrať ktorákoľvek zo 120 naskúšaných skladieb. Setlist sa obyčajne zostavuje počas zvukovej skúšky.

Vzhľadom na dĺžku koncertov, ako sa udržuješ vo forme?
Ja cvičím jogu, plávam. Dokonca som kedysi boxoval, čo bolo ale pekne hlúpe, pretože som si zranil ruku, no bolo to skvelé pre energiu, silu a srdečný tep. Pre koncertom sa zahrievam krátkym cvičením, čo mi takisto dodáva sebadôveru. Ide vždy o veľmi jednoduché cviky, viac relaxačné. Obnovujem si tak energiu. Nedávno som objavil techniku Murraya Spivacka: je zložité si ju osvojiť, pretože musíte byť skutočne oddýchnutý a nechať paličky robiť svoju prácu. Je to skvelý pocit v danej chvíli ovládnuť gravitáciu a dokázať zareagovať, kedy ste pred tisíckami ľudí. Umožní Vám to byť v pohode a zároveň si uchovať silu / intenzitu.

Keď už si spomenul intenzitu, tá stúpajúca intezita doposiaľ nevydanej skladby "It Can Never Be The Same" je skutočne účinná ... tá dlhá časť bez "charley", potom ďalšia s "charley" ...
Využívam množstvo takých vecí, pretože sú efektívne: každý večer je to iné, stačí pridať vždy niečo nové a tak sa skladba prirodzene vyvíja a vzniká tak ďalší nový priestor na využitie. Inak náš posledný album, z roku 2008, bol pôvodne zamýšľaný ako dvojalbum. Z dôvodu, ktorý dodnes nepoznám, sa tak nakoniec nestalo, zostalo množstvo skladieb v šuplíku, vrátane tejto.

A potom je tu "The Lovecats", ktorú hráš s metličkami. Celkom nezvyčajné pre rockovú kapelu ...
Áno, to je ten veľmi jednoduchý model Andy Andersona. V pôvodnej nahrávke je to omnoho viac rozpracované, takže, načo niečo meniť, čo dobre funguje. Diskrétne môžete nejaké drobnosti pridať, v závislosti od muzikantskej citlivosti, ale v tejto skladbe to nespôsobuje žiaden problém.

Pozhovárajme sa o tvojom vybavení. Zdá sa, že si veľkým fanúšikom čínskych činelov: traja číňania pre "ride" a "crash", to nie je zlé!
Milujem svoje Zildjiany a tie sa navzájom dosť odlišujú. Samozrejme, každá súprava má jedinečný zvuk, ale skvelé je, že v určitých zvukoch naozaj vynikajú. Často je jeden jednoduchý úder do "číňana", za ním úder do "tomu" a zasa do "číňana" ďaleko zaujímavejší, než "fill" technika a "flashy".

A tvoja priehľadná DW súprava je takisto jedinečná a znie až bláznivo skvele!
Ďakujem. Na toto turné som chcel akrilovú zostavu, ktorá funguje skvele s osvetlením po vizuálnej stránke. V podstate robím reklamu firme Natal, ale im je to jedno!

Tvoje tomy majú razanciu, "crack" je neuveriteľný, trochu ako "rototomy" ...
Presne po takomto niečom som pátral. Často poškuľujem, a takisto ich zbožňujem, po zostavách s bohatým a objemným zvukom, ale keď udriete na bassový tom, či dokonca 13" tom, tak sa zvuk utopí vo frekvenciách iných nástrojov a tak stratí svoju jasnosť. Moje tomy sú viac vystupňované na džezový spôsob, čím vynikajú vo zvukovom spektre. To stačí, aby bol zvuk jasný, nemusí mať silu, aby ho bolo počuť.

Povedz nám vlastne, ako si sa stal bubeníkom The Cure.
Všetko to začalo v roku 1994, po odpovedi na inzerát v Melody Makeri, kde bolo uvedené, "Veľmi slávna kapela hľadá bubeníka". Vyplnenú prihlášku som poslal mailom, následne som sa zúčastnil nahrávania videa, kedy som bol sám v miestnosti, počúval nejakú melódiu a následne ju zahral, no a nakoniec som bol požiadaný o zahratie malého bicieho sóla. Až na ďalšom kole konkurzu som sa stretol s kapelou, kde sme si aj trochu spolu zahrali. No a bolo aj tretie kolo, kde sme sa už spolu ocitli v štúdiu a hrali. Až potom prišlo konečné rozhodnutie, o ktorom ma informovali na moje 28.narodeniny. Nádherný darček, no chcelo to veľa trpezlivosti!

zdroj: Batterie, 02/2017, France



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi