Priateľstvo overené časom - 10/2016


S Lolom Tolhurstom opäť o knihe "Cured"


Čítala som už veľmi veľa o tvojej novej knihe, "Cured". Čo ťa primälo po 30tich rokoch spísať spomienky na tvoje dni s The Cure?
Nastal jednoducho ten správny čas. Nemyslím si, že by som disponoval správnou perspektívou, ak by som sa do písania pustil v 30tich, či 40tich. Žijem už druhú polovicu svojho života a ono to potrebuje mať správny odstup od všetkých tých udalostí, aby to všetko malo zmysel. Môj agent mi povedal, že mal klienta, ktorý v 30tke napísal svoje memoáre a písal o tom, čo prežil v dvadsiatke a rozhodne to nie je to isté. V tom prípade predsa nemohol disponovať rozumným nadhľadom, keďže sa tie udalosti stali prakticky nedávno. Tento názor mi nikto nevezme. Iná vec je, že som mal v roku 2013 akési zjavenie. Žijem v Kalifornii a bol som na dovolenke, na Havaji. Navštívil som tam historicky prvý koncert The Cure v Honolulu a skončilo to tak, že som o štvrtej ráno sedel s Robertom na pláži vo Waikiki a debatili sme o všetkom možnom. Zrazu mi došlo, že sme v podstate už starí páni a nastal správny čas na zaznamenanie nášho príbehu, vyrozprávať ho ľuďom. Ak by som to nechal "ležať" nasledujúcich 20 rokov, tak by sa mnohé z toho stratilo a nebolo by toho dostatok na napísanie knihy!

Muselo to byť úžasné, len tak posedávať s Robertom a debatiť.
To jednoducho patrí k priateľstvu. S Robertom sme boli priatelia už v dobe, keď The Cure ešte nefungovali a zostali sme priatelia aj potom, čo som The Cure opustil. Nás si priateľstvo našlo. Celá podstata The Cure stojí na tom, že nie sú kapelou, ale viac rodinou. Tu a tam na seba narazíme niekoľkokrát do roka a prvé, o čom sa bavíme, sú naše rodiny. Nerozprávame sa o hudbe, ani o biznise, ktorému sa obaja stále venujeme. Jednoducho sa bavíme len o rodine. Poznám všetkých z jeho rodiny a on zasa všetkých z mojej rodiny.

Kniha rozpráva o The Cure a tvojom priateľstve s Robertom, s ktorým ste sa spoznali, keď ste obaja mali 5 rokov. Čo Vás dvoch vlastne inšpirovalo založiť v Anglicku kapelu?
Niekoľko vecí. Keď sme mali 11, či 12, chodili sme spolu na strednú školu a objavovali hudbu. Obaja sme boli fanúšikovia Hendrixa a okrem nás dvoch v škole nik netušil, kto to vlastne je. Ako 16-roční sme mali radi všetky možné hodobné štýly, no nemysleli sme si, že by sme mohli hrať niečo podobné. Ľudia produkujúci hudbu a ľudia z kapiel nám prišli ako z iného sveta. Lenže v roku 1976 sa zrazu objavil na scéne punk a ten nám umožnil sa na to všetko vrhnúť. Tam sme čerpali energiu a guráž v štýle, "Ok, ak to dokážu oni, tak my tiež." A to bolo prvé postrčenie k založeniu kapely.

Spomínaš vrcholy a pády, ale môžeš nás trochu zasvätiť do jedného "vrcholu"?
Boli ich veľa. Spomínam si na obdobie, kedy začala vysielať televízia MTV a my sme práve koncertovali v Kalifornii. Do tej doby tvorili gro nášho publika veľmi seriózni mladí muži. Možno tu a tam niektorí so sebou priniesli aj svoje priateľky, ale väčšinou to boli práve mladí chalani, čo sa chodili na nás pozrieť. Hrali sme niekde v okolí Los Angeles, myslím, že v nejakom pube. Vstúpili sme na pódiu a zrazu to bolo ako Beatlemania! Bolo tam plno jačiacich dievčať a ja som sa pozrel na Robert s otázkou, "čo sa to deje?". No príčina bola v tom, že sme boli na MTV. V tom čase, keď ste mali video, mohli ste ho rovno poslať do MTV, pretože oni ich k dispozícii veľa nemali, možno získavali tak 6-7 nových za týždeň. Takže to vaše video v podstate museli pustiť. Dodnes si pamätám ten moment, keď som odchádzal z toho pódia v pube a myslel si, "Teda! Čo sa to deje?". Bol to skvelý pocit, nádherná spomienka, ale rovnako bláznivá.

Niečo v štýle, "Super, dokázali sme to!"
Je to skutočne vzrušujúce, keď ste mladý, slobodný a máte niečo cez 20. V podstate v danom momente niečo nádherné.

Keď sa obzrieš na tvoju prácu s The Cure, ktoré skladby majú pre teba najväčší význam?
To sa neustále mení, nakoľko sme mali skutočne ohromný katalóg. Nemám jednu konkrétnu, ktorá by bola moja najviac obľúbená. Aktuálne počúvam intenzívnejšie "The Top" album ako aj skladby z neho, napr. "Piggy In The Mirror", čo nie je práve "komerčná" skladba, ale veľa pre mňa znamená. Takže, táto je aktuálne moja najobľúnejšia a o týždeň to bude inak.

Pamätám si, keď som študoval v USA, že "The Lovecats" bola prvá The Cure skladba, do ktorej som sa zamiloval. Neskôr sa z toho stal vcelku komerčný hit.
Niečo som o tom napísal aj v knihe, ale musíte to tam hľadať, pretože tam nie je úplne jasné, že píšem práve o nej.

V ranných rokoch vašej kariéry ste to mali pekne perné, keďže sa často menila zostava kapely. Čo zafixovalo nakoniec smerovanie kapely, vďaka čomu ste začiatkom 1980tych rokoch dosiahli úspech?
Ak by som Vám to vedel povedať, tak by som postavil mašinu na hity. To sú jednoducho nedefinovateľné veci. Skôr to bude asi o tom, že sme pokračovali. Mnoho ľudí to po 5-6 rokoch vzdá, ale my sme šli ďalej. Nebrali sme veľmi ohľad na trendy, my sme všetko robili dovtedy, kým si to všetci neosvojili.

Najskrušenejšia udalosť, o ktorej sa ti naozaj ťažko písalo?
Takých udalostí je v knihe viacero. Napr. keď mi zomrela mama, to bolo ťažké. Zámerom knihy bolo vysvetliť môj život mne samému. Keď také niečo urobíte, tak vlastne oživíte veci presne tak, ako ste si ich pamätali. Môj "rozchod" s Robertom bol nejaký čas takisto veľmi zlý, hlavne kvôli môjmu alkoholizmu a ďalším veciam. Bolo to ťažké, ale jednu vec som si veľmi rýchle uvedomil - spomienky, ktoré sa zachovali najlepšie, sú tie najúprimnejšie. Musíte byť pripravený na odhalenie vecí, ktoré nie sú vašou najlepšou vizitkou. Musíte povedať pravdu. Nemusíte to rozobrať do špiku kostí, ale musí to byť pravdivé, nesmiete sa toho báť. Tie dve veci ktoré som spomenul, o nich sa písalo skutočne ťažko, ale bolo to nutné.

Čo ťa vlastne donútilo kapelu v roku 1989 opustiť?
Viac než čokoľvek to bolo moje správanie. Bol som na úplnom dne alkoholizmu. Bol som absolútne mimo kontroly a vtedy nebola šanca sa z toho dostať. Myslel som, že sa zbláznim a v podstate som ani netušil, že ten problém má riešenie. Ja som si vlastne ani neuvedomoval, že mám problém, čo bol vlastne dôvod, prečo som mal problém! Ak máte šťastie, je to vlastne jedna z tých vecí, kde sa zrazu objaví spôsob, ako sa z toho dostať. Dnes som už na tom lepšie, som triezvy a čistý už 27 rokov. A som spokojný.

Ľutuješ dnes to, že si sa ocitol v akejsi špirále, kedy si bol tak trochu mimo kontrolu?
Ja som nebol trochu mimo kontrolu, ja som stratil totálne kontrolu nad všetkým. Ale nie, nič z toho neľutujem. Mám šťastie, že som dnes tu, takže žiadna ľútosť. To predsa ani nemôžete, je to Váš život. Nemôžete sa obzrieť na svoj život povedať si, "Túto časť života som si užil, ale zvyšok nie, nie, nemyslím si, že som sa mal chovať takto alebo sa mi toto nemalo stať." To nemôžete. Čokoľvek Vám život ponúkne, tak to musíte vziať. Trik je v tom byť ochotný a schopný sa s tým popasovať. Ak si raz uvedomíte, že život je ťažký, tak už to také ťažké možno nebude.

Čo sa dialo potom, čo si opustil The Cure?
Prvé, čo som urobil, ušiel som do Kalifornie. Bol som ako Patti Smith, splodil som syna. A následne som mu chcel dať úplne všetko. Poznal som totiž množstvo hudobníkov, ktorí majú deti, ale v podstate s nimi ani neboli, lebo boli stále na cestách. To nie je najlepší prístup, keď máte mladú rodinu. Ale, tiež som to urobil, mal som vlastnú kapelu. Nahral som tri, či štyri albumy. Do The Cure som sa vrátil v roku 2011 a bolo skvelé s nimi vyraziť opäť na turné. No a následne prišla kniha a s ňou sa roztočili nové kolesá. A to je to, čo mám na živote rád, momentálne sa držím zásady, "V mojom živote je všetko možné, všetko."

Aké je to teraz medzi tebou a Robertom?
Nejaký čas to bolo zložité, obzvlášť vtedy, keď som všetkých dotiahol pred súd. Vtedy sa to ešte viac zhoršilo. Ale dnes sú už veci uvedené na správnu mieru, odčinil som všetko zlé, čo som urobil a všetko je už v poriadku. Dnes sme už opäť priatelia, takí istí, ako v časoch pred založením kapely. Je to dobré, všetko je fájn.

Čítal Robert už knihu?
Podľa mňa ju musí práve čítať. Dal som mu ju v máji, no momentálne je veľmi zaneprázdnený, keďže The Cure sú na svetovom turné. No som si istý, že sa mi onedlho ozve. Poviem vám jedno, ak by sa mu niečo nepáčilo, ozval by sa mi veľmi skoro. Takže, teraz platí, žiadne správy, dobré správy.

The Cure stáli v čele scény alternatívnej hudby. Čo chces, aby si svet na The Cure pamätal najviac?
My sme hlavne mladým dali možnosť mať pocity. Pred nami bol rock veľmi chlapský. My sme spolu s inými kapelami dokázali, že môžete zostať stále chlapom, ale takisto aj cítiť. Niečo na štýl emo, ktorý prišiel ďaleko po nás. Keď sa obzriem späť, tak práve toto sme dali hudobnému svetu - schopnosť byť takýto, neskrývať to a nehanbiť sa za to. Keď sme vyrastali, boli sme outsidermi. S tým sa mnoho deciek identifikovalo a identifikuje dodnes. Dôkazom toho je fakt, že na koncerty The Cure chodia ako 16, tak aj 60-roční. Tá hudba stále rezonuje v každom.

Zájdeš v rámci promoturné ku knihe aj do New Yorku?
Áno, aj do New Yorku, budem tam mať až tri akcie. Práve som sa vrátil z turné po Anglicku, ale namiesto zastávky v New Yorku som letel priamo do Kalifornie, takže sa do New Yorku vrátim na budúci týždeň. Teším sa na to.

zdroj: untitled-magazine.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi