Neboj synku, všetko bude fájn – 11/2016


Rozhovor s Lolom z Londýna, z Rough Trade.


Práve som dočítal knihu "Cured". Nie je to len o priateľstve dvoch najväčších rockových outsiderov, ktorých vízia spojila stratených a osamelých tohto sveta, ale je to aj cesta muža a čo na nej zažil. Dá sa s tým súhlasiť?
Lol: Je to taká moja verzia knihy "The Pilgrim´s Progress". Nechcel som, aby to bolo celé pompézne, ale o tom to celé je.

Najviac ma dostala pasáž na konci, kedy si sa ocitol v púšti a stretol toho starca zo San Francisca, ktorý ti povedal, "Neboj synku, všetko bude fájn." A od toho momentu sa tvoj život začal zlepšovať a hneď na druhý si stretol svoju budúcu manželku Cindy.
No, neviem, či veríte v ten nepatrný svet, ktorý existuje mimo toho reálneho, ale mám preň vysvetlenie, a toto je jedno z nich.

Pretože skutočne nevieš, čo ťa čaká za ďalším rohom?
Presne.

Si rád, že si spoznal Cindy a už si vtedy nebol členom The Cure?
Áno, dnes je dokonca veselšia, než keď som ju spoznal. Ale nie, som presvedčený, že veci sa dejú z určitého dôvodu. Nemyslím si, že by som ju spoznal skôr. V Los Angeles som bol veľakrát aj predtým a nikdy som ju predtým nestretol, takže nastal ten správny čas. Všetko bolo správne nastavené.

Popri tom, ako si stretol Cindy, zalúbil sa do nej, oženil sa s ňou, si založil aj novú kapelu, Levinhurst, v ktorej Cindy spievala a ty si hral na bicích a klávesoch. Nemal si chuť sám spievať?
Môj spev by sa dal prirovnať k môjmu rukopisu. Je lepšie to nechať na iných.

Písal si si niekedy v mladosti denník?
Nie, ale niečo na ten spôsob som mal, keď som mal 10. Bolo tam iba napísane, "Choď do školy, choď domov, choď do školy, choď domov," a to bolo všetko.

Ako dlho ti trvalo napísanie knihy, aj so samotnou prípravou?
Celý rok 2015 som strávil písaním. Odhodlal som sa k tomu v roku 2013, následne som sa pustil do chystania materiálu, zbierania nápadov a hlavne fotografii. Takže celé to zabralo zopár rokov.

Roberta si spoznal ako 5-ročný.
To je pravda.

Žil si vtedy v Horley. To je v Surrey, či v Sussexe?
V Surrey. Horley a Crawley v podstate oddeluje letisko Gatwick. Crawley patrí do Sussexu. Ja zo Simonom pochádzame z Horley, ale Robert žil vtedy v Crawley.

Keď nastúpila éra punku, nemal si pocit, že ak by si žil v Londýne, zasiahlo by ťa to ďaleko viac?
No, museli sme po ňom trochu pátrať. Ale zopár kapiel prišlo aj do Crawley. Pamätám si, že tam hrali The Clash a to bol vcelku masaker. Predskakovali im Suicide. Dodnes mám v živej pamäti, ako sa tam objavili Skinheadi a chceli im niečo urobiť. Vtedy tam nabehol Joe Strummer a zahlásil, "Prestaňte. Čo vám úplne šibe? Nechajte ich hrať!" Vtedy si si uvedomil, že ako hudobník máte silu urobiť niečo dobré, viac než niečo hlúpe.

Po krátkej dohode s Hansa ste podpísali zmluvu s Fiction. Aké bolo vlastne prvé stretnutie s Chrisom Parrym.
Stretli sme sa s ním vďaka tomu, že sme mu poslali pásku a on robil v tom čase pre Polydor. Zavolal nám a povedal, že sa mu naša produkcia páči. Stretli sme sa s ním v The Lamb And Flag na St. Christopher Place, čo je na druhom konci Oxford Street.

Predpokladám, že sa ti nikdy nepáčila grafika albumu "Three Imaginary Boys".
Presne tak. Ono, navrhli sme to prakticky my, ale potom sa nám to znepáčilo, nebolo to o nás.

Takže po tom ste kontrolu nad vecami prebrali vy?
Spočiatku sa nám o grafiku staralo viacero ľudí, nakoniec sme to však zverili jedinej osobe, čo bolo omnoho lepšie, pretože sme to mali skutočne pod palcom.

"Three Imaginary Boys" je punkový album, ale má ďaleko od toho, čo si väčšina kapiel spája s punkom. Myslíš, že znie inak preto, že kým ste dorástli do The Cure, tak ste hrali v Malice a Easy Cure?
Jednoznačne a hlavne sme nežili v Londýne. Boli sme mimo, tak ako som to napísal v knihe, to, čo nás ovplyvňovalo boli zdravotné ústavy, vidiek a všetko, čo s ním súvisí.

"Seventeen Seconds" je mojím obľúbeným albumom. Dokonca ste ho pred nahrávaním testovali na cestách po Amerike. Zmenil sa medzi koncertovaním a nahrávaním?
Z časti áno. Musíte brať v úvahu aj Bowieho album "Low", z roku 1977, ktorý sme s Robertom milovali. Z neho sme značne čerpali, hlavne pokiaľ šlo o zvuk bicích Dennisa Davidsona. Mali otvorenejší zvuk, s množstvom výšok a priestoru uprostred.

V tomto roku sme o Bowieho prišli. Zasiahlo ťa to?
Môj život to zasiahli veľmi. Bolo to v štýle... a teraz čo? Sme na rade (smiech).

Na albume "Seventeen Seconds" je takisto moja najobľúbenejšia The Cure skladba všetkých čias, "A Forest". Ako vlastne vznikla?
Názov som vymyslel ja a o text sa samozrejme postaral Robert. Z tej skladby sme dostali ten typický monotónny zvuk a najviac sa mi na nej páči, že s tou skladbou akoby ste bežali, no všetko pri tom stojí. Akoby ste bežali na mieste. Je to jedna z tých vecí, ktoré sa v hudbe zrodia veľmi rýchlo.

Tvojím obľúbeným albumom je "Pornography". Prečo?
Pretože je to ten najzákladnejší album The Cure ako tria. Definovali sme celý jeho zvuk, ako aj spôsob, ako ho hrať. Zvládol test času, ani dnes neznie staro, neznie však ani moderne. Jednoducho znie ako my.

Verím tomu, že pôvodným producentom albumu "Pornography" mal byť Conny Plank, producent Kraftwerk.
No, mali sme o tom diskusiu, no nakoniec sme zvolili Phila Thornalleyho. Neskôr Conney zomrel a to bola akási bodka na záver.

Ďakujem za rozhovor.

thecuretc.wordpress.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi