Na dne priepasti – 10/2016


Lol Tolhurst pre portál out.com


Čo ťa primälo k napísaniu knihy? Bola to súčasť tvojho procesu uzdravovania? Alebo si mal pocit, že fanúšikom dlhuješ celý príbeh?
Lol: Zaujímavá otázka - chcel som hlavne vysvetliť mne samému môj vlastný život. Dosiahol som bol, kedy som sa pýtal, "Ako ďalej?" A akési zjavenie prišlo v roku 2013. Bol som na dovolenke na Havaji a zašiel som za Robertom, pretože práve vtedy hrali prvýkrát v Honolulu. Samozrejme som šiel aj na koncert a po ňom sme s Robertom, asi o štvrtej ráno, sedeli na pláži, debatili, no a nasledujúce ráno som sa prebudil s pocitom, "Toto si musím zapísať. Zaznamenať, pretože inak celý ten príbeh nepochopím." No popritom som si uvedomil, "Ok, je kopec ľudí, ktorých som nevidel celé roky a rád by som si ich pripomenul takisto." Chcel som veci urobiť správne. Nechcel som ponúknuť nepodarok. Chcel som veci predostrieť tak, ako sa skutočne stali.

Pri rozhovoroch so všetkými ľuďmi, ktorí boli súčasťou príbehu, bolo to často zložité alebo to boli väčšinou pozitívne ladené stretnutia?
Väčšinou pozitívne. Ale rozhodne som neprišiel k ľuďom s vetou ako, "Pamätáš si, čo sa vtedy stalo?" Ja som nechcel iný pohľad na tie udalosti. Jednoducho sa do toho musíte ponoriť. Povedal som si, "idem prekopať svoje spomienky a zistiť, čo z toho chcem dať do knihy." Potreboval som sa však s tými ľuďmi rozprávať, osobne, a povedať im "Tak, a teraz vytiahni všetky staré fotoalbumy." A oni tak urobili. Minulý rok som zašiel do Londýna, keďže ja žijem v Kalifornii, a navštívil som ľudí, ktorých som nevidel 25-30 rokov. Vravím im, "Ukážte mi albumy, fotky so mnou." A takto vlastne začínali všetky debaty.

Mal Robert alebo Porl, či Simon (či ostatní členovia The Cure), možnosť prečítať si rukopis? Mali k tomu nejaké pripomienky?
Porl jednoznačne mal, pretože graficky navrhol obal. Dnes žije takisto v Kalifornii. Robertovi som dal rukopis myslím v apríli alebo v máji - v tomto roku je príliš zaneprázdnený s The Cure, ale ide o to, že ja Roberta poznám, ak od neho nič nepočuť, tak je to v pohode.Ak by sa mu totiž niečo nepáčilo, tak by mi okamžite zavolal a bol by ku mne veľmi priamy. Poznáme sa už snáď milión rokov. Ale Simon sa ku knihe vyjadril. Povedal mi, že mu to príde ako skvelý nápad. Myslím, že celkovo sa k tomu všetci stavajú pozitívne. Mnohé zo spomienok boli takými strelami na bránku, ale takto som to naozaj nechcel - kniha bola niečo ako prostriedok pre niečo, čo bolo pre mňa trochu zložité. Nechcel som, aby z toho bola ďalšia z nekonečných častí z "Behind The Music". Chcel som niečo, čo by sa mohlo vyvíjať. To by však bola len kostra, no nie príbeh. Veľmi sa mi páči kniha Patti Smith o nej a Robertovi Mapplethorpem. Nádherný príbeh dvoch ľudí, ktoré našli jeden druhého v úplne odlišnom svete. Niečo podobné som chcel vytvoriť o mne a Robertovi, no a mimo toho sa zahojili staré rany.

V knihe si až príliš osobný. Rozprávaš v nej o smrti tvojej matky. Preto si naznačil, že to nie je žiadne pokračovanie "Behind The Music", ale emotívna kronika pocitov a skúseností. Zaujímalo by ma, či sa to dá porovnať s písaním skladieb. Nepríde ti to viac emotívne?
Ak si pozriete kompletný katalóg nahrávok The Cure, tak je to oblasť, do ktorej by sme sa dostali aj tak. Je to veľmi prepojené s emóciami, a to je postoj nezainteresovaného. Takže, pre mňa bolo písanie knihy, spojenou s mojimi emóciami, veľmi prirodzené. Na rozdiel od piesní je to však dlhší proces. To bol totiž celý rok strávený v konkrétnom priestore, každý deň. Presne to som robil. Pomyslel som si, "ak budem sedieť doma a pokúšať sa niečo napísať, tak to nepôjde." Prenajal som si preto malú kanceláriu, kúsok od môjho domu. Bol to taký "open space". Chodil som tam každý deň, päťkrát do týždňa, a snažil sa vyprodukovať čo najviac slov. Niekedy som tam len sedel a niekto ku mne prišiel s otázkou, "Si v pohode?". To asi kvôli tým slzám, pretože keď píšete niečo takéto, plné emócií, akoby to všetko znovu ožilo. Písať o mojej matke bolo veľmi bolestivé. Chcel som, aby kniha mala ako svoju váhu, tak aj hĺbku. Kým som sa do nej pustil, prečítal som množstvo memoárov - najviac ma oslovili tie, ktoré boli úprimné a otvorené, pokiaľ šlo o emócie. Žiadne reklamy a niečí život.

Ktoré sa ti páčili najviac?
Zopár bolo naozaj skvelých. Jedna biografia ma dokonca prekvapila, ale len do chvíle, kedy som sa s autorom rozprával. Šlo o spomienky Duffa McKagana z Guns´n´Roses. Takisto sa mi veľmi páčila "Born Standing Up" od Steve Martina. To sú biografie, v ktorých sa ľudia úplne odhalia. Sú viac než ľudské.

V knihe je pasáž, v ktorej sa venuješ procesu komponovania, ktorým ste s Robertom prešli, kedy ste sa ocitli na "dnes priepasti". Obaja ste boli schopní z nej vyjsť bez zranení. Vedel by si nám o tom povedať viac? Je to totiž fascinujúce.
Moja základná predstava o tom, čo spája väčšinu umelcov akéhokoľvek druhu je, že sa snažia pozerať na veci, o ktorých väšina spoločnosti tvrdí, že by mali byť schované. A to je tá priepasť. Pre nás, ako muzikantov, boli tie najintenzívnejšie momenty práve tie, kedy sme zašli ďalej, pátrali sme po tých veciach, písali o nich alebo ich prežívali. No a niekedy sme sa do tej priepasti, ako ste povedali, aj prepadli. Som si istý, že ja som sa tam prepadol na niekoľko rokov. Som zároveň rád, že sa mi podarilo prejsť na druhú stranu a nezaradil sa do toho klubu, kedy väčšina ľudí z kapiel zomrelo vo veku 27 rokov, teda, ak nezomreli nejakou nešťastnou náhodou. Chvalabohu, ani to nebol môj prípad.

Spomínal si temné časy, kedy si bojoval s alkoholizmom. V knihe dokonca spomínaš aj ďalšie pády, napr. rozvod alebo súdne pojednávanie. Dokázal by si "vypichnúť" tvoj najväčší pád, ako aj naj bod kariéry?
Ten najväčší pád, v mnohých ohľadoch, som si vybavil v mysli práve teraz, a súvisel s listom od Roberta po albume "Disintegration". Bol som na prechádzke so psom, posedával som v Moors, čo je veľmi odľahlé a divoké miesto - nik tam nechodí, vždy tam vládne búrková oblačnosť, to miesto vyvoláva množstvo spomienok. Ľahol som si na skalu a začal plakať. Nebol som schopný nič cítiť. To som bol na absolútnom dne. Samozrejme to bolo veľmi emotívne, no mal som pocit, že som mŕtvy. A ten "naj" bod kariéry, bude to znieť ako klišé, ale dokončenie tejto knihy, to pre mňa strašne veľa znamenalo. Po takom niečo som túžil veľmi dlho a aktuálne to vnímam veľmi sureálne, pretože práve prechádzam tornádom médii. Ale tomu ja hovorím "problem vyššej triedy".

Kedy ti vlastne po prvýkrát napadlo, že by si mohol napísať knihu?
20 rokov dozadu, mal som vtedy na zápästí tetovanie, dve pierka, ktoré našiel môj syn, a brká boli skrížené. Takže túto knihu som vlastne chcel napísať pred 20 rokmi. Rozprával som sa o tom s mojím agentom a ten mi povedal, "Mám klientov, ktorí v 30tke píšu o svojich životoch, no nemajú žiadne vyhliadky. Od vecí, ktoré prežili, neuplynulo veľa času, oni nemajú šancu vidieť ich význam v správnom svetle. Ty si v tom správnom veku, pretože nie si tak starý, aby si si to nepamätal, no zároveň od tých udalostí uplynulo dostatok času."
Vždy som premýšľal o našej hudbe - ľudia tvrdia, že "niektoré veci sú depresívne". Depresívne rozhodne nie sú, len treba veci cítiť rovnako, ako ich autor. Nie vždy to však má pôvab.

Ako muzikant, máš v spojích spomienkach uložený nejaký moment, či prácu, na ktorú si najviac hrdý? Skladbu, či moment na pódiu s kapelou?
Myslím, až absolútne skvelé to bolo v roku 1985, na festivale v Aténach. Hrali tam vtedy aj Culture Club a Boy George si tam vtedy užil ťažké chvíle, kedy musel stáť mimo pódia, keďže ľudia po ňom hádzali kamene. Asi pred týždňom sme sa spolu ocitli v jednom britskom televíznom programe. Zhovárali sme sa, ja som ho poznal ešte z ranných čias, kedy sme hrali po kluboch, tak som sa ho spýtal, "Pamätáš si na ten festival?" Začal sa smiať a dodal, "A vidíš, som stále tu". To bola jedna z mojich naj spomienok. Je úžasné vstúpiť na pódium pred stovky, či tisíce ľudí, ale úžasné je si to všetko pamätať a môcť si povedať, "Stále som tu a stále sa tomu venujem." Keď spomínate, tak vlastne prenášate spomienky z minulosti do súčasnosti.

Držíš si v pamäti spomienky na niektorý konkrétny koncert?
Rád spomínam na rok 2011, kedy som sa so všetkými opäť stretol a šiel do Austrálie, kde sme hrali v Opera House. Pár minút na pódiu a zrazu som sa vrátil do mladosti. Opäť sme spolu robili veci, ktoré sme robili kedysi. Bol to skvelý pocit. Asi to najlepšie, čo som zažil.

Máš momentálne nejakých obľúbených hudobníkov, ktorých rád počúvaš?
Vtipné je, že množstvo ľudí v mojom veku tvrdí, "Už viac niet dobrých kapiel." Na to ja odpoviem, "To nie je pravda! Vtip je v tom, že už neviete, kde ich hľadať, zabudli ste na to. " Môj 24 ročný syn žije v San Franciscu a keď som za ním zašiel, tak som mu povedal, "Prehraj mi niečo, čo počúvaš, niečo, čo si myslíš, že by sa mi mohlo páčiť." No a on mi predstavil umelca elektronickej scény, Caribou, ktorý sa mi skutočne veľmi páči. A podobné veci. Snažím sa mať otvorenú myseľ. A to mi je jasné, že čím budem starší, tak tých nových vecí pre mňa bude menej. Dnes už tých originálnych vecí veľa nie je, zato množstvo variácii toho, čo tu už bolo. Ale takisto je tu vcelku dosť dobrých permutácii. Nedávno som videl koncert Meg Myers. Páčila sa mi. Mám rád rôzne veci. Aby som bol úprimný, rozdiely nerobím.

zdroj: out.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi