Imaginárny chlapec - 09/2016


Lol Tolhurst sumarizuje svoj život v The Cure


Po tom, čo som počul o tvojom súdnom spore s Robertom Smithom, som čakal, že bude tvoja kniha trochu ostrejšia. Ale k Robertovi sa chováš veľmi milo a dokonca jednoznačne berieš za to všetko zodpovednosť. Takisto si veľmi úprimný, pokiaľ ide o tvoje problémy s alkoholom.
Lol: Presne to som chcel. V prvom rade som chcel napísať príbeh o priateľstve, pretože tak to je. Robert je osoba, ktorú poznám vo svojom živote najdlhšie, pretože moji rodičia sú už mŕtvi. Poznám ho dlhšie, než kohokoľvek iného na tejto planéte. Chcel som, aby to bolo v štýle knihy Patti Smith s Robertom Mapplethorpem, chcel som to jednoducho v takej istej konštrukcii. Ale tak isto som chcel, aby to bolo, no... "svojpomocné" je nesprávne slovo, ale chcel som, aby to bol akýsi sprievodca dospievaním. Nehanbím sa; ak má niekto rakovinu pľúc, tak mu nepoviete, "Mal by si sa hanbiť, že máš rakovinu pľúc," či niečo podobné. Takže, nie, nehanbím sa za svoju niekdajšiu závislosť. Chcel som, aby bola táto kniha akýmsi pomocníkom pre ľudí a preto v nej nenájdete nič, čo by mohlo vyvolať škandál. Viem, kde sú zahrabané telá, ale v tejto knihe o tom nenájdete ani zmienku.

V knihe odkazuješ na The Cure ako na svoju druhú rodinu, ktorú si stratil.
V mnohých ohľadol nie len rodinu, aby som bol úprimný.

Takže to tak stále cítiš?
Môj vzťah k nim je jednoznačne ako vzťah k rodine... Zakaždým, keď sa stretnem s Robertom, tak prvá vec, o ktorej sa zhovárame - pravdepodobne aj jediná - je rodina, pretože sa s ním poznám 52 rokov a ja som jediná osoba, s ktorou sa môže pozhovárať o ľuďoch, ktorých nik iný okrem nás nepozná. Poznám jeho príbeh od úplného začiatku. Keď sme spolu, zhovárame sa o osobných veciach, nie o biznise, či hudbe. Takže áno, sú moja rodina, nech si myslí kto chce, čo chce.

Prekvapilo ma, keď som sa dočítal, že ste všetci pochádzate zo strednej triedy, vyrastali ste v komforte predmestia a že Robert mal dokonca celkom príjemnú výchovu a užíval si šťastný rodinný život. Z kadiaľ teda pochádza ten všetok pocit úzkosti The Cure?
Pamätám si, čo kedysi povedali Beavis a Butthead z MTV: "Prečo znie tak, ako keby plakal?" (smiech) To všetko má pôvod v tom, že sa človek narodil v Crawley... v podstate sme zažívali stabilitu, no takisto sme vyrastali na mieste, ktoré bolo veľmi zamerané proti úplne všetkému. To bola tá dichotómia života v Crawley... britský vidiek, no aj tak veľmi nebezpečný a zároveň to bolo veľmi násilné miesto. Takže je to mix týchto dvoch vecí a myslím, že mnoho ľudí sa s tým stotožňuje. A k tomu fakt, že na okolí bolo niekoľko psychiatrických liečební, kde sme mohli vidieť množstvo pacientov a vraveli si, "Ak sa stane niečo čo len trochu divné, takto nejako skončíme."

Veľvyslancom, či hovorcom Crawley ale nie si.
Isté je, že mi rozhodne kľuče od mesta nikdy nedajú. Ale Crawley tvarovalo naše ambície, pretože sme sa odtiaľ chceli dostať a to je celá pravda. A čo je zábavné, chalanov z Depeche Mode poznám veľmi dobre, žili v rovnakom "novom meste", na opačnej strane Londýna, v Basildone. Je to rovnaké miesto, dokonca aj rovnako vyzerá a oni vyzerajú tak isto. Takže ja osobne absolútne chápem, ako mali Depeche Mode radi hudbu. Pre nás bola hudba jediným východiskom. Bola to absolútne obrana proti životu na miestach ako toto. Vedeli sme, že z nás nebudú ani futbalové hviezdy - Robert mal v tomto trochu šancu, pretože bol vo futbale celkom dobrý - takže jediná šanca bola založiť kapelu a vypadnúť. Pretože inak ... stále poznám zopár ľudí, ktorí tam zostali žiť a je to veľmi depresívne. Takže, Crawley bolo akési semenisko, pretože, ak ste mali aspoň kúšok inteligencie, tak ste si v určitom momente uvedomili: "Panebože, môžem skončiť ako ten smutný chlapík v pube."

Takže vaše rodné mesto je kľúčom k formovaniu zvuku The Cure?
Som o tom absolútne presvedčený. Pred pár rokmi som hľadal čosi na webe, a Google Maps je úplne skvelý nástroj, pretože virtuálne môžete ísť v podstate kamkoľvek a pozrieť sa do ulíc. Tak som sa "prechádzal" po niektorých uliciach, ktoré si pamätám z detstva, a napísal som Robertovi: "Panebože, teraz mi je všetko jasné. Pozerám si všetky tie miesta a už chápem, prečo sme zneli tak, ako sme zneli." Pretože je tam sivá obloha, oblaky a mrhlí tam, to miesto má v sebe ohromnú dávku temnoty. A tým pádom je jasné, pretože sme vytvorili taký zvuk.

Takže Vás v Crawley majú za hrdinov? Nie veľa kapiel, či slávnych ľudí, odtiaľ pochádza.
Myslíte? Bol som tam pred pár rokmi a Mike Dempsey, ktorý žije len 13 míľ odtiaľ, ma vzal na malý nostalgický výlet a jazdii sme po starých známych miestach. Zašli sme do Rocket klubu, kde sme kedysi začínali s koncertami, nebola tam o nás ani zmienka.

Čože? Veď by z toho malo byť múzeum The Cure.
Malo by! Jediné, čo sa tam nezmenilo bol fakt, že je tam stále depresívne. Bola nedeľa večer, každý tam posedával pri pive a hľadel do stola. Bolo to príšerné.

Ďalšia vec, ktorú som si v knihe všimol, teda pokiaľ ide o vašu výchovu a prostredie, ktoré ovplyvnilo zvuk The Cure, bol fakt, že všetko v Anglicku, v 1970tych rokoch, bolo deprimujúce.
To máte pravdu. A teraz Brexit... ľudia akoby zabudli, aké to bolo na začiatku 1970tych rokov. Ale ja si to pamätám. Pamätám si, ako mama chodila na poštu a sledovala oznamy na tabuli: "Rozpis elektrickej energie na tento týždeň, bude dostupná po 3 dni." Každú chvíľu sa štrajkovalo, v obchodoch nič nebolo. Absolútne neradostné, viete? A na toto ľudia úplne zabudli. Mali len pocit, že Brusel im do všetkého zasahuje a potom prišla bezmyšlienkovitá reakcia, "Musíme odísť!" Ale ja si to pamätám, aké to bolo predtým, než sme vstúpili na Európsky trh. Je to smutné.

Myslíš, že vo svetle Brexitu sa udeje ďalšia britská hudobná invázia? Zdá sa, že najlepšia britská hudba vzniká v temných časoch.
Nádej tu je a myslím, že máte pravdu. Myslím, že útlak a depresia jednoznačne tvoria určitý bod varu, kde následne vzplanie chuť niečo robiť.

Myslím, že The Cure boli akýmisi hovorcami strednej stredy, zosobňovali pocit úzkosti mládeže z predmestia. Preto si myslím, že ste uspeli aj v Amerike, v krajine okrajových štvrtí.
Áno, čo žijem v Los Angeles, tak som úplne pochopil, prečo The Cure tak veľa znamenali pre Kaliforniu. Aj keď sme vyrastali v inom type predmestia, aj tunajší ľudia sa s tým identifikovali. Ono, Kalifornia je slnečná krajina, ale aj tak tu je veľa podobného s Crawley. Stále tu vládne veľa represívnych síl. A práve preto sa s nami americké decká identifikovali. A samozrejme sme boli veľmi štýloví!

Prečo myslíš hľadajú fanúšikovia únik v hudbe The Cure?
So zvukom, ako takým, to nemá nič spoločné. Keď sme začali, tak mladých oslovili hlavne pocity a my sme ich pocity neignorovali. Ukázali sme im možnosti, hoci my sami sme ich nepoznali. Museli sme ich najskôr vytvoriť pre seba. Mňa potom posunula jedna vec - je fájn byť tým, kým ste a že je to vaša hnacia sila, a je to vždy lepšie, ako všetko to ostatné, čo sa Vám snažia nahovoriť, že práve to by malo byť to pravé.

Myslíš, že The Cure boli predchodcami emo štýlu? Ja si to myslím.
Myslím, že ľudia, ktorí týmto štýlom žijú, si to myslia. Je to podobné gothu. Iní zasa tvrdia, že The Cure boli predchodcami goth štýlu, ale takto som to nikdy nevnímal. Chápem, prečo to ľudia tvrdia, ale keď sa na to pozriem z iného uhla, tak The Cure rozhodne nevnímam ako gothickú kapelu. Dokonca ani pred-emo. Pre mňa nie sú The Cure žiadnymi predchodcami.

Ale mnoho ľudí má The Cure za krstných otcov gothu. Nesúhlasíš?
Ja to tak necítim. Vnímam nás ako úrodnú pôdu, ktorá to umožnila. Dali sme ľuďom súhlas, aby do toho šli. Ale aj naše temné veci mi rozhodne neprídu ako gothické. Ale samozrejme, proti goth štýlu absolútne nič nemám. Mne ale The Cure do toho štýlu jednoducho nepasujú.

Panuje stereotyp, že hudba s temnými textami, či atmosférou prebúdza v ľuďoch násilné, či samovražedné sklony. No ja tvrdím, že hudba The Cure fanúšikom pomáha.
Ja viem aj dokázať, že ľuďom pomáha. Ľudia nám posielali listy, kde písali, "Chcel som sa zabiť, ale potom som počul vaše skladby, ktoré mi moje pocity trochu ozrejmili." Povedal som to zjednodušene, ale je to pravda. My sme mali podobné pocity a dokázali sme ich pretaviť do umenia a práve v tom je ten pôvab, dostať to zo seba von. Ja viem, že to v určitom zmysle ľuďom pomáha. Dokonca aj dnes tvoria fanúšikovia The Cure akýsi klan, navzájom sa dokážu identifikovať. A to im v živote pomáha. Ešte som nebol na takom koncerte The Cure, kde by nevládla láska a pochopenie. Nikdy som tam necítil nejaké násilie, či deštruktívne napätie... Ani v najmenšom to nie je agresívna záležitosť, ale podporná.

Najväčší omyl panujúci o The Cure, podľa teba?
Ľudia mali pocit, že posedávame vždy niekde v úzadí, v tmavej miestnosti so sviečkami, a nariekame. Takto to rozhodne nebolo! Nikdy sme sa nebrali vážne. Vážne sme brali iba to, čo sme robili. Ale, ak veríte vo vlastnú slávu a potrpíte si na bombastickú reklamu, tak The Cure rozhodne nie sú miestom pre Vás.

Ako obdobie najväčšej slávy zatočilo s tvojou mysľou?
Myslím, že v určitom zmysle bolo moje vyrazenie z kapely pre mňa akýmsi oslobodením. Ak by sa to nestalo, aby by som už nebol medzi živými. Zrejme by som pokračoval v nadmernej konzumácii alkoholu, až by som nakoniec zomrel. Takže, deštrukcia, ktorú som si sám spôsobil a evidentne ma odcudzila od mojej rodiny, ako aj od The Cure, bola nakoniec mojou najväčšou výhodou. Spomínam si, to som bol ešte v The Cure, ako som bol doslova odtrhnutý od reality a zašil som sa v mojom "rockovom" sídle na vidieku. Nemal som nad ničím kontrolu, pretože mi na ničom nezáležalo. Len som existoval. Môj svet sa kamsi prepadol, a bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, pretože ma to vrátilo späť. Robert mi počas jednej noci na "Reflections" turné povedal, "Si opäť tým, kým si." To je to, čo Vám môžu povedať iba skutoční priatelia. A je to pravda.

Ľutuješ súdny sport s Robertom? Myslíš, že ak by sa to nestalo, tak by si sa po úspešnom vyliečení mohol do kapely vrátiť?
Rád by som bol ako Edith Piaf - Nič neľutujem. Nemôžete ľutovať to, čo sa stalo, je to predsa váš život. Je mi jasné, že v období medzi tým, čo som kapelu opustil a kedy som sa rozhodol podať žalobu, by to bola skvelá myšlienka, veď vzťahy boli vtedy viac než dobré. Stále sme sa rozprávali a bolo všetko v pohode. Takže, ak by som bol na tom skutočne lepšie, možno by sa veci zmenili a šanca by bola. Ale je to tak, ako to je. Vyznie to síce príšerne, ale dnes už to vážne nemá význam.

Je medzi Vami s Robertom ešte nejaké citeľné napätie alebo už je to dnes vážne super?
Nemyslím si, že je tam nejaká nepohoda. Myslím si, že sa všetko napravilo ... Keď som spor prehral, šlo to všetko ku dnu, a toto som asi doteraz nespomenul, ale musel som zaplatiť všetky výdavky a nakoniec to skončilo tak, že som sa musel vzdať určitých práv na nahrávky The Cure a zo získaných peňazí všetko zaplatiť. Keď som to splatil, tak mi Robert zavolal a povedal, "Mal by si to získať späť. Sú to predsa tvoje veci." A pritom to vôbec robiť nemusel. Veď to šlo všetko legálnou cestou. Ale on vždy hovoril, "Som ako moja mama; chcem vás všetkých udržať pokope."

Veľa sa venuješ aj pitiu tvojho otca, spomenul som aj svoje prvé okno, keď si v 13tich po prvýkrát skúsil alkohol. Dal si si niekedy dva a dva dohromady a napadlo ťa, že by si mohol mať k alkoholizmu genetickú predispozíciu?
Vtedy nie, ale tu v USA sa na ľudí závislých od alkoholu a drog pozerajú inak. V Anglicku sa stále hovorí, "Len presedlaj z whiskey na pivo a si v pohode!" Viete, v Anglicku pijú všetci... nikdy mi nenapadlo, aké to bolo s otcom zlé, až kým som neprišiel do Štátov. Nikdy som si pre seba nepovedal, "Ahá, tak možno preto zomrel."

Počas prehrávok albumu "Disintegration" v štúdiu, nebol si vtedy triezvy, si sa o albume vyjadril, že nie je dobrý. Pritom väčšina fanúšikov a kritika sa zhoduje na tom, že je to to najlepšie z dielne The Cure.
Nie, "Disintegration" je úžasný album! Ja som to nemyslel tak, že je to odpad, pretože nebol. Napísal som to aj v knihe, bol som smutný, že som nemohol na album prispieť viac, pretože som bol až príliš mimo a len som sa od kapely odpútaval. Nič z toho, čím som prispel, som tam nepočul; chytal som sa každej slamky, zatínal päste a hovoril si, "Dobre, musíš niečo povedať" a nakoniec to zo mňa vyšlo. A pritom som si myslel niečo úplne iné.

Počúvajú sa ti niektoré albumy The Cure dnes ťažšie?
Nie, všetky sa mi počúvajú skvele. "Disintegration" vo mne vyvoláva nostalgiu, pretože som naň mohol prispieť viac, neviem... Ale nie. Dlho som nemohol od The Cure počúvať nič, nedokázal som to. Ale čo sa mi duša vyliečila, tak sa to vrátilo, uvedomil som si, aké nádherné veci to sú, začal som ich opäť akceptovať a nakoniec opäť začal byť na ne hrdý.

Niektoré z temnejších nahrávok The Cure vznikali v pre teba zložitých časoch. Napr. albumy "Faith" a "Pornography" vznikli v čase, kedy ti zomrela mama na rakovinu pľúc.
Áno, bol som múzou The Cure. Hovorím to síce trochu žartovne, ale pravdepodobne to tak bolo. Takisto počas nahrávania "Disintegration" som bol v rozklade. Viete, múza neexistuje vo vákuu.

Netrápi ťa, keď dnes vidíš The Cure, ako s úspechom pokračujú bez teba a dokážu bez problémov vypredať tri noci v Hollywood Bowl? Viem, že si bol na všetkých troch koncertoch.
Nie, vôbec ma to netrápi. Samozrejme, aj ja by som chcel byť úspešný, ale mám z nich radosť, pretože viem, čo ich to všetko stálo, aby sa dostali tam, kde sú. Rád sa chodím pozerať na ich koncerty. Samozrejme, z novších vecí nie som až taký odviazaný, ale to len preto, že k nim nemám emotívne puto.

Nebolo sureálne sa zrazu, po 22 rokoch, objaviť s The Cure na pódiu v Sydney Opera House, v rámci koncertov "Reflections"?
Samozrejme, že áno. Mám cez 50 a zrazu som tu, späť s mojou kapelou, no zároveň to bolo prirodzené. V momente, ako sme vstúpili na pódium to jednoducho "kliklo" a bolo to ako jazdiť na bicykli. Viem, že sa to tak hovorí, ale naozaj to tak bolo. Cítil som sa tak, ako vždy. Rozhliadol som sa a pred sebou som videl Simona, opodiaľ Roberta, zasa sme tam boli my traja a bolo mi jasné, čo sa bude diať. A oni to vedeli takisto. Bolo sa čoho obávať? Ničoho. A bolo to nádherné.

Miniturné "Reflections" skončilo a ty si sa ku kapele natrvalo nepripojil. Ako to, že to bola jednorázová záležitosť?
Viete, The Cure vždy razili cestu vpred. Takže, som si istý, že v určitom momente sa zasa niečo udeje. Jednoducho to bola chvíľa reflexie. A presne to som chcel zachytiť aj v knihe. Samozrejme, že by som strašne rád s chalanmi opäť niečo urobil, pretože s Robertom a Simonom sme celoživotní priatelia. Ale nezáleží na tom, keď nejaký čas sa nebude nič diať.

The Cure už 8 rokov nevydali žiaden nový album. Myslíš, že ešte niečo niekedy nahrajú, s akoukoľvek zostavou?
Mám pocit, že v tom starom psovi je ešte kus života (smiech). A nič iné k tomu nepoviem.

Robert bol vždy zavíjajúcim vlkom a po každom albume, či turné, ohlasoval odchod The Cure, navždy.
Vyhlasuje to odjakživa. Odjakživa! Ale on sa nikdy nezastaví. Skončí v deň, keď ho uložia do zeme, to bude koniec The Cure.

Bol by som rád, keby The Cure odohrali ďalšiu koncertnú trilógiu podobnú "Reflections", s albumami "The Head On The Door", "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" a "Disintegration".
Niekto mi raz povedal, že je to obdobie "Imperial Cure". Ja na to, "Čo? To je čo?". Znie to až príliš pompézne, ale prečo nie.

Tak povedz Robertovi, že by mal urobiť "Imperial Cure Tour".
Jasné, zasejem mu do hlavy myšlienku. A poviem mu, že ak by sme sa na to dali, budem pilne pracovať.

Čo ťa napadlo, keď album "Bloodflowers", z roku 2000, označil Robert ako ďalšiu časť z neoficiálnej trilógie, doplnenej albumami "Pornography" a "Disintegration"?
Ja by som to tak neohraničil. Ale ak sa mu to tak páči...

Takže dnes, keď si mal dostatok času pozrieť sa na svoj život v The Cure, na ktorý úspech s kapelou si hrdý najviac? Prečo by si mali The Cure ľudia pamätať?
Ťažká otázka. Myslím, že sme sa v určitom smere postarali o kultúrnu zmenu. Ide o viac, ako o predaj nahrávok a vypredané koncerty. Myslím, že sme umožnili ľudom byť tým, kým sú, umožnili sme to ľuďom, ktorí nosia rúžové vlasy, obliekajú sa do čiernej, nosia smiešne topánky a dnes ich už v mestách neprenasledujú. Ľudia mi to často pripomínajú a mne to zakaždým, s pokorou, lichotí. Dnes nájdete v každom meste min. 500 deciek, gothikov, viem to, pretože ich veľa stretávam. Je fájn o tom vedieť, pretože, normálne som ako Groucho Marx; nemohol by som byť v klube, kde by som musel byť členom. Skôr si myslím, že sme vytvorili vlastný klub a je to fájn.

zdroj: Yahoo



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi