Žiť a dýchať pre The Cure – 09/2016


Ďalší z jesenných rozhovorov s Lolom Tolhurstom


Môžeš nám povedať niečo o vzniku kapely a vyrastaní s Robertom Smithom?
Boli sme vo výnimočnej situácii: áno, boli sme znudené decká z predmestia, ale takisto sme mali veľmi blízko do Londýna, aby sme cítili pulz punk rockovej rebélie.

Takže, v tomto smere sme mohli komunikovať s oboma stranami. A keďže sme neboli priamo vo víre punku, mali sme výnimočnú pozíciu, aby sme boli viac reflektívni, než reaktívni. To nám pomohlo byť odlišní od našich rovesníkov.

Ako a kde si sa po prvýkrát dostal k hudbe a čo si očakával, že sa Vám podarí dosiahnúť, keď si prvýkrát pomohol formovať The Cure?
Mal som starších bratov a staršiu sestru, ktorí neustále počúvali hudbu, takže som s hudbou vyrastal. V 13tich som s tým však niečo chcel urobiť. Nemyslím sa však, že som chcel niečo iné, ako vypadnúť z mesta a môjho nudného života!

Za tie roky si zažil mnoho významných momentov - tvoje najmilšie spomienky?
Mám ich mnoho, možno príliš, aby som vybral jednu, ale pamätám si, ako sme po prvýkrát vystupovali v Los Angeles, v Kalifornii, ako mladík, a potom naposledy, keď som hral v The Cure v londýnskej Royal Albert Hall, v roku 2011, čo bola skutočne výnimočne dobrá skúsenosť.

Aké máš vlastne spomienky na tie opojné roky osemdesiate?
Dá sa to prirovnať k 1960tym rokom: ak si na to spomínate, tak ste tam neboli, haha! Napísal som "Cured" aby som dal zmysel minulosti, ktorá bola v mnohých ohľadoch trochu sureálna.

Čo by si poradil sám sebe, keby si sa mohol vrátiť späť?
Mám pocit, že to, čo som sa naučil, by sa asi nedalo zhrnúť do jednej, či dvoch viet ... tak som namiesto toho napísal knihu.

Počas tvojho fungovania v kapele si hral signifikantnú rolu pri tvorbe jedných z najprevratnejších albumov The Cure. Napadlo ťa v tých časoch, že vaša hudba bude mať taký vplyv?
Viete, keď sme nahrávali všetky tie veci, tak nás ani nenapadlo, že by sme mohli zmeniť chod vecí našej generácie. To sa dá vidieť iba pri spätnom pohľade. To sa jednoducho udeje, naplánovať sa nič z toho nedá. To musíte jednoducho žiť a my sme žili a dýchali pre The Cure a nadlho sme boli kompletnou súčasťou The Cure.

Aké zložité je pre teba nahliadať na obdobie "Disintegration", pred a po vydaní albumu?
Mám obľúbený citát, "život je zložitý, no akonáhle si to uvedomíte, tak tie problémy dokážete zvládať. Chvíľu mi trvalo, než som to pochopil.
Po "Disintegration" som musel nájsť sám seba. Dal som svoj život dohromady a vydal dva albumy s Presence, kapelou, ktorú som možno po tom všetkom založil až príliš skoro. Tak som to všetko stopol a začal sa starať o môjho syna.

Neskôr som konečne pocítil dostatok pohodlia, aby som sa opäť vrátil k hudbe a založil Levinhurst. A pokračujem v tom. Ale, moja nová kariéra v oblasti literatúry je to, na čo som sa sústredil posledné roky.

A aký to bol pocit, keď si sa znovupripojil k The Cure pre zopár koncertov v roku 2011?
Počas koncertu v Sydney, na Reflections turné, som zažil na pódiu takmer transcendentný zážitok. Akoby som bol transportovaný strojom času späť do tých najlepších čias, aké som s The Cure prežil. A bol to nádherný, takmer magický pocit!

Čo ťa vlastne inšpirovalo k napísaniu knihy "Cure" a bolo ľahké, či zložité obzrieť sa späť na tvoju a The Cure kariéru?
Mal som dostatok času na zhodnotenie toho, čo všetko sa udialo v mojom živote a našťastie som bol schopný to vidieť všetko jasne, bez zbytočného súdenia udalostí. Všetkému som sa znova naučil! Bola to úžasná skúsenosť, ktorú by som si rád zopakoval. Zistil som, že keď som si začal postupne spomínať na jednotlivé veci, začalo to mať dominový efekt. Zrazu sa pre spomienky vytvorila doslova živná pôda a ja som si spomenul na množstvo ďalších vecí, čo bolo naozaj úžasné. Často som sa o štvrtej ráno zobudil so spomienkou na nejakú udalosť a to mi nesmierne pomáhalo.

Zachytil si niekedy sám seba v rádiu a ako si vtedy reagoval?
Vždy som tvrdil, že ak budem počuť v rádiu niečo odo mňa, tak za pár sekúnd to určite poznám, ale vždy ma to okamžite pritiahlo skôr ako poslucháča, až potom som si uvedomil, "aha, veď to som ja". Také niečo presiahne vaše ego, čo je nakoniec dobrá vec.

V knihe je opísaná milá anekdota o časoch, kedy ste hrali v klibe Moles, v Bath. Čo všetko si z toho koncertu pamätáš a tešíš sa návštevu Bath v rámci tvojho turné?
Bath som miloval odjakživa, pretože je to nádherné mesto a k tomu veľmi anglické. Pamätám si, že v Moles bolo pekne natrieskané, až tak, že Robert spieval priamo do tvári ľudí v publiku, ktoré sa nás mohlo doslova dotknúť!

Ako stráviš zvyšok roka 2016?
Čisto v znamení "Cured"! S knihou prejdem značnú časť planéty, čo je naozaj skvelé, pretože milujem cestovanie.

A nakoniec ...
Jeden z najväčších darov písania knihy "Cured" je, že mám možnosť cestovať na miesta ako Bath a poďakovať každému, kto ma celé tie roky podporoval. Je to pokorné a lichotivé zároveň. Keď si uvedomím, akú dôležitú rolu hrali The Cure v ľudských životoch, cítim sa požehnaný. Dnes je už všetko možné.

bathchronicle.co.uk



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi