Noc, keď sa zrodili The Cure - 10/2016


Úryvok z Lolovej knihy "Cured: The Tale of Two Imaginary Boys"


Nakoniec sme mali koncert v máji 1977, v klube Rocket. Už sme mali všetci 18, takže Fred, majiteľ Rocket, sa mohol vyhnúť akýmkoľvek preblémom, v súvislosti s prácou maloletých a podobne. Bystrý starý Fred. Aj tak sa nás na vek otvorene nespýtal. Ono totiž, naša spriatelená kapela, Amulet, založil ju ex-Malice gitarista Marc Ceccagno, z nejakého dôvodu nemohla odohrať dohodnutý koncert v Rocket, takže, vďaka tejto príležitosti sme sa dostali pred skutočných ľudí. Tak som zavolal Fredovi.

"Haló, Rocket club..." zdvihol to Fred osobne, no z jeho hlasu som vycítil, že už mal rezervovaného niekoho významnejšieho.
"Haló? Fred? Počul som, že Amulet tento týždeň nemôžu vystúpiť. Všetci sú parádne nachladnutí. Požiadali nás, či by sme to za nich nevzali."

Fred sa zdal troch podozrievavý, "A ako sa to voláte?"
"Easy Cure".


My sme si názov kapely vlastne vytiahli z klobúka. Po katastrofálnom vystúpení v škole St. Wilfrid´s nám prišiel nápad zmeniť názov kapely ako rozumná vec, ale nedokázali sme sa na ničom zhodnúť.
Robert prišiel s riešením. Čítal niekde niečo o Bowiem alebo Williamovi Burroughsovi, ako z rôznych výstrižkov z novín, či z poznámok, poskladal novú báseň, či text piesne. Tak sme postrihali všetky naše texty a nahádzali ich do klobúka. Prvý ústrižok, ktorý sme mali vytiahnuť, mal byť názov kapely. Prišlo nám to ako demokratické, tak aj punkové.

Sedeli sme v malej chodbe u Smithovcov, vedľa harmónia, ktoré sme tu a tam využili v našich triptychových skladbách, na ktorých sme vtedy pracovali. "Takže, prvý úryvok z textu, ktorý vytiahneme z klobúka, bude náš nový názov, je tak?" spýtal sa Robert.
"Mne to príde v pohode," povedal som.

Robert teda siahol do klobúka a vytiahol malý kúsok pokrčeného papiera.
"Čo je tam napísané?" spýtal sa Michael.
"Easy Cure", povedal Robert a vyzeral trochu zronene, akoby skôr čakal, že vytiahne z pudingu práve slivku. Spojenie "Easy Cure" totiž pochádzalo z textu, ktorý som práve v tej dobe dopísal.
"Čo už, je to férové, takže je to Easy Cure!" pomyslel som si nahlas. Robert to však nakoniec aj tak urobil po svojom, pretože sme to zmenili na The Cure, čo mu vraj prišlo viac punkové, kdežto Easy Cure znelo vraj hippisácky. Nemohol som veľmi oponovať, keďže som sám chcel, aby sme boli viac punkoví.

"Takže, aký štýl hudby hrajú Easy Cure?" spýtal sa Fred.
Trochu som spanikáril. O tom som vôbec nepremýšľal. Len sme písali skladby o našich zážitkoch a skúsenostiach. Nemyslím si, že by sme premýšľali o nejakých vydavateľstvách, hoci sme boli ovlyvnení aktuálnou vlnou punkových kapiel, na ktoré sme narážali kam sme sa pohli. Takto sme natrafili aj The Stranglers v Red Deer a v Crawley College, ako aj Buzzcocks v Lyceum.

"No, máme nejaké vlastné veci a k tomu zopár známych coverov," ponúkol som sa v nádeji.
"No áno, tí ľudia chcú počuť niečo, čo poznajú, tak niečo také zahrajte," povedal Fred a rázne dodal. "Buďte tu o šiestej a hrať začnete medzi pol siedmou a siedmou. Máte dva sety a musíte skončiť pred poslednými objednávkami o 22:30."

Dodnes si nepamätám, koľko nám zaplatili. A možno som si ani nič nezval, pretože som bol neskutočne šťastný, že nám umožnili odohrať prvý skutočný koncert! A tak to všetko začalo. Hrali sme pred pravidelnými návštevníkmi Rocket klubu, a pozvoľna, asi za taký rok a čosi viac, sa to publikum pekne rozrástlo, keďže sa o nás rozniesli chýry.

Samozrejme, že sme museli zahrať aj nejaké prevzaté veci, tak ako to Fred predpokladal. "Locomotive Breath" od Jetrho Tull sme kompletne prerobili do punkového štýlu vynechaním toho dlhého flautového úvodu, a čo si spomínam, tak sa to starým zákazníkom Rocketu celkom páčilo.

Postupne sme náš set zdokonaľovali pridávaním vlastných vecí. Stále sme sa tlačili na tom malom pódiu v rohu klubu a učili sa všetkému, čomu sa musí priučiť každá kapela, ak teda dúfa, že by to raz mohla niekam dotiahnúť.

Preferovali sme medzi sebou rafinované signály, vďaka ktorým naše skladby zneli správne a udržiavali tak silu a intenzitu koncertu. Za ten rok sme sa na tom malom pódiu naučili vystupovať a medzitým sme mali možnosť vidieť tie najlepšie kapely punkovej revolúcie.

V Rocket sme odohrali asi 13 koncertov, a často sme mali pocit, akoby sme boli domácou kapelou. Na každom ďalšom koncerte sme mali viac a viac ľudí, viac sme si dôverovali a zdokonaľovali náš zvuk. Na jeseň 1977 odišiel Peter z kapely. 11.septembra sme hrali v Rocket klube a po koncerte nám povedal, že bol jeho posledný.

"Počujte, chalani, mám pocit, že ma to ťahá inam. Odchádzam do kibucu v Izraeli."
"To vážne?"
spýtal som sa ho neveriacky. "To je to, čo naozaj chceš?"
"Presne tak, Lol. Taký je plán."

Trochu ma to šokovalo. Veď sme ešte len začali. Pri spätnom pohľade som si však uvedomil, že posledných pár mesiacov už srdcom s nami nebol. Zaželali sme mu teda veľa šťastia a začali hľadať nového speváka. Ale aj tak to bolo frustrujúce. Konečne sme začali prezentovať vlastné názory, našli zmysel vlastnej existencie a zrazu zúfalo potrebujeme dobrého frontmana, ktorý nás spojí s publikom, ktoré nás prakticky ani nepozná.

Potom však Robert urobil niečo, čo zmenilo celé smerovanie The Cure. Do tej chvíle mi ani len nenapadlo, že by Robert uvažoval o tom byť gitaristom a spevákom zároveň, ale myslím, že mu to došlo v momente, ako Peter odišiel. Došlo mu, že ak má niečo v tomto svete zmeniť, ak má byť schopný povedať to, čo povedať chcel, tak musí stáť vpredu, musí na seba zobrať úlohu frontmana.

Mal som takú teóriu. Raz príde deň, kedy sa každý z nás ocitne na okraji priepasti. Niekedy je to stav zlomeného srdca, inokedy strata milovanej osoby. Niekto to zažije skôr, niekto neskôr, ale každý zažije ten moment, kedy sa pozrie dolu a neuvidí tam nič. Ľudia chcú, aby sa rockové hviezdy posunuli ešte kúsok ďalej a chvíľu tam pobudli, aby sa po priepast dobre poobzerali a potom, prostredníctvom svojho umenia, ukázali, čo tam našli.
Ian Curtis to urobil. Kurt Cobain takisto. Aj Robert Smith, lenže on sa tam nielen rozhliadol, on sa s tým všetkým tam doslova intímne zblížil. Mal skúsenosti a vedel rozprávať o temných zákutiach ľudských skúseností. Presne toto ľudí priťahovalo, prípadne aj odpudzovalo. Bol vlastne takým vždy, čo som ho poznal. Dokonca aj na úplnom začiatku mal potrebu niečo ľuďom povedať. Neustále sa pokúšal s tým bojovať. Myslím, že práve preto si vybral gitaru, potreboval mať niečo, čo by postavil medzi seba a tú priepasť. Zo začiatku sa jednoducho za tú gitaru pokúšal schovať. Bol jednoducho iba gitarista.

Keď Peter z kapely odišiel a kapela prestala náležite fungovať, dokonca aj hudba prestala fungovať s víziou, ktorú mal, došlo mu, že je jeho povinnosťou stať sa spevákom. Boli sme stále pubertiaci, ale už vtedy vedel, čo to znamená, do čoho sa púšťa. Bola to jedna z najodvážnejších vecí, aké som kedy koho videl uskutočniť.

Klub Rocket naučil Roberta ako sa vedie kapela, ako prežiť v epicentre búrky a ešte ten pocit aj milovať. V tom ponurnom malom priestore, hlboko v Sussexe, sa zrodila celkom nová budúcnosť.

autor: Lawrence Tolhurst
Cured: The Tale of Two Imaginary Boys, Copyright © 2016. Da Capo Press

zdroj: medium.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi