Blue Sunshine - 1983


Steve Sutherland bol svedkom zrodu The Glove, ďalšieho dobrodružstva The Banshee mafie, v hlavných úlohách so Stevem Severinom a Robertom Smithom.


Pôvabná mladá žena, v ktorej rukách sa topia úsmevy, keď sa jej manžel prechádza po kuchyni jej vysneného domu v Los Angeles. Práve sa vrátil z práce, bažiaci po večeri, ona prestiera stôl, keď ju objíme okolo pása a zovrie v milujúcom objatí.

Hlavu nakloní dozadu, opätuje jeho bozk a zrazu kúsok jej vlasov jemne dopadá na podlahu. Zdesene sa mykne, no nôž sa už zarezáva hlbšie a prichádza ďalšia a ďalšia rana ...

Toto je, aspoň približne (keďže som film už veľmi dlho nevidel), scéne z filmu "Blue Sunshine", skvelá "B" produkcia, ktorá sa tešila obľube na konci beziluzórných 1970-tych rokov.

"Blue Sunshine" je takisto názov prvého a jediného albumu projektu The Glove. A nejde o žiadnu náhodu. Nakoniec, The Glove - to je Robert Smith, Steve Severin a tanečnica Jeanette - si požičali názov od kata obrieho Modrého lakomca z filmu "Žltá ponorka". Samozrejme, tých odkazov je viac.

Ako The Banshees, tak aj The Cure sa vždy zahadzovali s romantickou podstatou lásky, pitvali šťastie vychádzajúceho z priateľstva, či emócie z mučivého priznania viny; nemalo by byť teda prekvapením, že Smithov a Severinov plán v podobe singla s názvom "Punish Me With Kisses" nakoniec expandoval do klaustrofobického albumého projektu.

Ako šok však zapôsobilo vyjadrenie Smitha sediaceho na podlahe v Severinom byte, "Je to v podstate celkom šťastný album. Je fájn, že to nakoniec vyjde počas leta."

Moja myseľ okamžite podlieha panike... nočná mora z materskej škôlky v podobe "Mr. Alphabet"... tiesnivá kakafónia "Orgy" ... napätá seansa v "A Blues In Drag"? A zrazu som pocíil na tvári náznak úsmevu.

Mal som to vedieť, raz si Banshees, tak navždy ...

"V podstate sme sa do toho ani nechceli pustiť, pretože sme uviazli v hudbe, ktorú sme spolu už robili." Severin ďalej neústupčivo zašpeká, "nie je to o tom, že sme sa pokúšali uniknúť zo zovretia, ktoré sme cítili s The Banshees alebo The Cure, pretože viem, že v tom, čo robím s The Banshees, cítim akúsi slobodu, vždy to tak bolo."

"Hlavný dôvod, prečo toto všetko začalo, bol v prvom rade fakt, že keď som počúval The Cure, tak som chápal, že sa Robert vrhal do konkrétnych vecí, na konkrétnom mieste a možno preto sme sa na to dali; zmysel pre dynamiku a melódiu bol takmer identický s tým, čom som robil s The Banshees. Napr. niektoré melódie, ktoré skomponoval pre The Cure som si dokázal predstaviť, že by som ich mohol skomponovať ja, takže bolo očividné, že by sme mohli niečo skúsiť spoločne."

"Dnes je to však všetko úplne iná situácia, úplne iný spôsob práce ..."


Smith súhlasí: "Myslím, že keď sme sa na to vrhli, bol to skutočný útok na zmysly. Zo štúdia sme odchádzali v podstate o šiestej ráno, vrátili sa na byt a pozerali všetky tie choromyseľné filmy, po nich nasledoval spánok plný dementných snov a potom, čo sme sa ako tak vyspali, sme okolo štvrtej popoludní vyrazili späť do štúdia... takže to bola nakoniec parádne mentálna jazda."

"Počas písania textov som si uvedomil, že sme si vyberali veci, ktoré sme prežili v čase nahrávania albumu. Obyčajne píšem po veciach, ktoré sa udiali mesiace dozadu, takže to bola naozaj čudná práca, viete... Bože, my sme vtedy museli vidieť asi 600 filmov! Z času na čas sa jednoducho všetky tie obrazy z tých filmov objavili v skladbách."

"Bolo to úmyselné, proste sa to tak dialo, no po nejakom čase, tie filmy sme vyberali práve kvôli inšpirácii. Viete, keď sme sa prebudili, tak sme takmer pol hodinu boli v akejsi kóme, tak som pustil film alebo nejakú hudbu, úplne odlišnú od toho, čomu sme sa venovali v predošlú noc a tak sme získavali inšpiráciu pre nový deň. Stanovili sme si plán napísať dve skladby za deň, to bol jediný spôsob ako sa udržiavať pri zmysloch... inak by sa z toho stala akási snehová guľa."

"Po celý čas práce to malo akýsi čudný zmysel pre humor. Nikdy sme nemali pocit, že by sme pracovali na skutočnom albume, bolo to o chodení do štúdia a práci na niečom, čo sme chceli urobiť a až neskôr, keď sme si k tomu sadli a zmixovali, to zrazu dalo zmysel. Dovtedy to všetko boli len akési útržky."

"Snažili sme sa to len udržať pri živote,"
potvrdí Severin. "Museli sme zvuk skompletizovať. Na začiatku to totiž bolo 12, či 15 skladieb, absolútne odlišných jedna od druhej."

"Skladby?"
zasmeje sa Smith. "Skôr to znelo, akoby to boli veci od 15-tich odlišných kapiel! Taká kompilácia od K-Tel. K ďalším veciam, ktoré nás ovplyvnili, boli rozhovory o pasážach, ktoré sme čítali z toho mora brakových kníh, idiotických časopisov a podobne. Vytvorili sme z výstrižkov a obrázkov akési veľké fresky, veľké Day-Glo plagáty."

A filmy?

"Och, "The Brood", "Evil Dead". "Helicopter Spies", "Inferno"... pri tom som zaspal a ušiel mi koniec, nie? To ma dosť nahnevalo... ale nie. Čo ešte ... zopár božských záležitostí ... "Yellow Submarine" ..."

Aký má zmysel v týchto časoch vlastne prekrúcať lásku? Dokážu ju schovať za akýsi gýč, či zinscenované vzrušenie?

Severin a Smith sa chcú zapojiť do tejto hry, no hrajú v nej podľa vlastných, tajných pravidiel. Chcú niečo urobiť so svojou slávou. Kde ostatní dosahujú komerčný úspech využijúc všetky svoje skúsenosti, tam kontingent The Banshees využíva skúsenosti ako zbraň. A preto sa kapela delí do odnoží. Experimentujú tak s príťažlivosťou nevôle.

"V podstate je to album a tým to vlastne končí," povie Severin o The Glove. "Ale, veď aj The Creatures sú vlastne len albumom. My na druhej strane nemáme toľko času, aby sme sami seba propagovali tak, ako to robili The Creatures, pretože oni na nás čakali, kým všetko dokončíme a mohli sa pustiť do nového albumu The Banshees. Ono, čím dlhšie tu boli The Creatures, tým viac sa ľudia pýtali, "Čo sa stalo s The Banshees? Rozpadli sa?", ... a podobné nezmysly. Takže sme vlastne urobili minimum a ľudia vedia, že to končí a sústredíme sa na ďalšie veci."

"Mne príde až dokonale prirodzené byť zainteresovaný v tak rôznych oblastiach," dodá Smith. "No ľuďom to stále príde divné. Je to smiešne ..."


Severin súhlasí: "Istotne, jediný spôsob, ako pokračovať, je zachovávať si dôležitosť, chcem tým povedať, že vždy sa bude, medzi albumami The Banshees, niečo diať, aby tak ľudia mali k dispozícii ďalšie zaujímavé veci na počúvanie. Oni očakávajú niečo odlišné, pretože tomu vždy predchádza niečo konkrétne."

"Som si istý, že by sme boli ďaleko populárnejší, ak by sme chŕlili celý čas rovnaké veci, iba preto, že to robia ostatní - robiť to do smrti, potom ísť do Ameriky, rozbiť to tam, pretože sú 5 rokov pozadu ... a všetky tie nezmysly. Viete, keď v roku 1979 odišli z The Banshees John a Kenny, tak to bol presne ten moment, kedy obyčajne kapely končia a už sú viac nie tým, čo bývali. My sme však zostali, pretože my sme The Banshees v sebe cítili a tá myšlienka je stále opodstatnená. Možno bude postupne opodstatnenejšia, no neexistuje dôvod, prečo by tá myšlienka nemohla rozvinúť akékoľvek limity."

"Viete, The Banshees mali tri rôzne fázy; prvé dva albumy sme stvorili ako veľmi solídna kapela, v ktorej mal každý svoje slovo a boli sme skutočnou železnou päsťou. Potom tu bol "Kaleidoscope", ktorý sa od predošlých prác veľmi nelíšil, no so Siouxsie sme už všetko riadili, pomaly spoločne preberali žezlo, no stále tých nápadov, ktoré by sa odpútavali od minulosti, nebolo. No a následne sme sa vrátili do ďalšej kapely, hoci sme sa snažili zachovať prvky, ktorým sme sa naučili z pôsobenia v duu."

"No a keď sa to dostalo do štádia, kedy chcel každý v kapele hrať zasa seba, tak muselo opäť prísť k rozkladu. To už prišiel album "Dreamhouse", ktorý chcel pôsobiť ako PRÁSK!"


Nepríjemnosť, samozrejme, je v tom, že záruka vášho vlastného tvorivého prostredia stále plná života, nie je však nutné sa zaoberať tým, že to, čo vytvoríte, bude hodnotné aj pre niekoho iného. Len preto, že Robert Smith hrá na albume The Glove viac na klávesoch, než na gitare, neznamená, že album nie je dobrý. Severim si je tohto problému vedomý.

"Myšlienka, že by sa The Glove mohli veľmi rýchle stratiť je vcelku na mieste, pretože sme začali k zvuku pristupovať tak, aby sa ťažko chápali. Chcel som, aby bol zvuk omnoho špecifickejší, než povedzme zvuk The Banshees alebo The Cure. Viete, The Banshees majú konkrétny imidž, nezáleží na tom, čo robíme, boli sme jednoducho a povrchne médiami označení ako "ľadová kráľovná a jej pochmúrny svet".

"Myslím, že sme si s Robertom, ako ľudia, uvedomili to, čo máme radi... naše priateľstvo. Vrátilo nás to k tomu, čo Sioux a Budgie povedali o The Creatures, v štýle, že ak ste štyria a máte originálny nápad, je prakticky nevyhnutné, že sa od základu zmení, ak nie hneď tak určite prezentáciou ľudí, ktorí majú úplne jasno v tom, čo chcú hrať. Takže... veci ako "Blues In Drag" sú presne tým, čo mi robí radosť, pretože ak by takto pristupovali The Banshees k veciam od začiatku, tak by to takto rozhodne neskončilo."

"Chcel som vytvoriť niečo... mäkšie, trochu viac ... možno introvertnejšie. Presne to som sa snažil zachytiť: druh vecí, ktoré sú na našom priateľstve výnimočné, pretože sú v porovnaní s tými dvoma spomínanými kapelami úplne odlišné. Nech už sa nám však podarilo zachytiť čokoľvek, každý, komu som tieto veci prehral, bez nejakého nabádania okamžite skonštatoval, že to znie veľmi sviežo a dodal, že všetko ostatné, čo sa dnes objavuje na trhu je absolútne príšerné."

"Myslím, že všetko, čo sa v minulom roku objavilo v rebríčkoch, na spôsob "ohňostroja", je dnes už nepoužiteľné, dokonca aj keby prišli s novým singlom The Banshees, dopadlo by to podobne, pretože klíma na hudobnom poli je jednoducho príšerná!"

"No áno, väčšina z tých vecí v rebríčkoch je absolútne postavená na melódii,"
zapletie sa do debaty Smith. "hoci ... viem, že je tomu ťažké veriť, ale pozrite sa do aktuálnych rebríčkov. Všetko čo potrebujete je skladba, ktorú si môžete zaspievať, skladbu, ktorú si zapamätáte. Pri The Glove sa vám môže tiež stať, že sa pristihnete pri tom, ako si pohmkávate väčšinu skladieb a pritom vôbec nie sú popové. A to sa mi na tom páči. To isté platí aj o singloch The Banshees, ktoré sa dostali do rebríčkov, vždy mali melódiu, no tá sa nedala prirovnať k ničomu z rebríčkov - sú skutočne jedinečné. Je len zopár ľudí, ktorí také niečo dokážu... a tomu sa veľmi ťažko verí."

Banda The Banshees je dnes cennejšia, než kedykoľvek predtým, v hudobnej atmosfére povzbudzujúcej bezpečnosť a kajúcnosť, je byť odlišným, hlavne sám pre seba, doslova pekelný vlastnosť. Osobitá genialita The Banshees / Glove / Creatures nie je to jediné, čo sa skrýva za neustálou zmenou, no zostávajú plodní a neviazaní, než cynické alebo vypočítaví.

"Nemáme tušenia, aký bude ďalší album The Banshees," poznamená Severin. "Ak aj spojíte albumy The Creatures a The Glove dohromady, tak pochybujem, že by z toho niekto dokázal určite ďalšie smerovanie The Banshees. Je v tom všetkom aj určitá dávka škodoradosti, no nie neprirodzená."

"Nie,"
súhlasi s úsmevom Smith. "Len bláznivá."

zdroj: Melody Maker, 1983



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi