The Cure, kapela pre malé mestá – 09/2016


Lol pre denník The Guardian



Predmestia 1970tych sú živou súčasťou úvodných kapitol tvojej knihy. Bolo zformovanie kapely reakciou na všetku tú bezútešnosť?
Ľudia akosi pozabudli, že Anglicko 1970tych rokov sa stále spamätávalo z druhej svetovej vojny, všade naokolo bolo cítiť povojnovú skromnosť a to sa do 1980tych rokov absolútne nezmenilo. Jediné, čo sme mohli robiť, naša jediná obrana, bolo vybudovať si vlastnú spoločnosť. Svojim spôsobom to bola dobrá vec, pretože to ľudí stimulovalo. Ono, ak ste pohodlní, tak sa vám veci ani nechce príliš meniť.

S Robertom ste našli východisko v punku - čím vás oslovil?
Pamätám si na prvý album The Clash a bolo to pre nás niečo úplne iné. Mohli sme skúsiť disco alebo ten zveličený progresívny rock. Ale energia punku v nás kompletne zarezonovala, rovnako ako aj jeho myšlienka, že niečo sa musí zmeniť. Samozrejme, nakoniec nás to "lízlo" len tak okrajovo, pretože sme, v porovnaní s ľuďmi z hlavného mesta, boli viac izolovaní; trvalo nám dlhšie, než sme zaregistrovali, ako sa veci zmenili.

V knihe sa nedá nevšimnúť niekoľko násilných incidentov!
Dnes si uvedomujem, že to bolo všetko tak trochu nebezpečné, ale jednoducho to sme boli my. Obliekali sme si staré mohérové svetre, nohavice zo second-handu a tak sa prechádzali ulicami Crawley, ľudia si nás vždy všimli a ohovárali nás. No a skôr, či neskôr sa k nám niekto priblížil a chcel si do nás udrieť. Na našich prvých skutočných koncertoch v Soho bolo vždy kopec skinheadov, ktorým na nás niečo vadilo, hlavne od uvedenia skladby "Killing An Arab". Len sme čakali, kedy sa do nás pustia, no zrazu ten najväčší z nich, s vytetovaným orlom na hrudi, sa rozhodol, že sa mu naša hudba páči a zrazu bolo všetko v pohode. Už v takom veku si Robert jednoducho dokázal ľudí získať.

Album "Pornography" si pokladal za svoj najobľúbenejší. Prečo?
Vďaka extrakcii zvukov, ktorú sa nám vtedy podarilo vytvoriť. Viete, ak Vám bude ktorákoľvek kapela tvrdiť, že prišli s novým zvukom, tak budú trochu falošní, pretože sa všetko naučia do poslednej noty. My sme sa však rozhodli, že budeme hrať iba noty, ktoré sa nám páčia a ostatné budeme ignorovať. Postupne sme sa v časoch vzniku albumu "Pornography" dopracovali až na náš zvukový vrchol, presne taký, aký sme ako trio chceli dosiahnuť. A myslím, že aj po stránke citovej intenzity je absolútne stručný a práve preto to funguje. Ostatné albumy sa mi páčia z iných dôvodov. Chvalabohu, že máme tak rozsiahly katalóg, takže aj tento album si našiel svoj priestor.

The Cure sa podarilo dosiahnuť obrovský úspech v Spojených štátoch, to sa nie každej britskej kapele podarí. Čím to bolo?
Ranné americké koncerty sme odohrali spoločne s bostonskou kapelou Mission Of Burma, ktorí mali podobní postoj ako my. Oslovovali sme hlavne ľudí z malých amerických miest, ten istý typ ľudí, ako v Anglicku, a my sme od samého začiatku hrávali v mnohých malých mestách, celé mesiace, v kluboch, kde bežne ľudia chodili na koncerty lokálnych kapiel. Takže, my sme k ľuďom mali skutočne blízko. Ľudia mi dodnes z tých malých miest píšu a spomínajú, ako sme v začiatkoch kariéry hrali v tamojších kluboch; sme ako ich adoptívni synovia. A toto hrá v prospech The Cure dodnes.

V knihe veľmi úprimne píšeš o tvojom prepadnutí alkoholu, čo bol dôsledok stresu z koncertovania ...
Bolo tam príliš veľa tlaku, ako, buďme úprimní, nie taký tlak, s ktorým sa stretnete, keď pracujete niekde v továrni. Ale, zoberte si, že máte pokope ľudí, ktorí každú noc prezentujú svoju najextrémnejšiu stránku, k tomu si pridajte nekonečné cestovanie a je logické, že je tam aj kopec nudy. Na druhej strane, množstvo Angličanov pije, z toho či onoho dôvodu, a tam niekde sme sa ocitili aj my. Pri takej intezite, nedostatku spánku a množstva ďalších vecí, je logické, že to nakoniec vyústi do malého šialenstva.

Tvoj súdny spor s Robertom Smithom si opísal ako niečo, čo si oľutoval, hoci si ich vlastne posunul vpred.
Hnala ma nenávisť (aj preto, že mal vyhodili z kapely), ale keď sa to rozbehlo, že to nebolo možné zastaviť. Som rád, že som nakoniec prehral. Jasné, mohol som mať trochu viac peňazí, na chvíľu, možno aj nejaký pocit víťazstva, ale opäť by ma to vrátilo do neblahého stavu, ak by som to samozrejme všetko vôbec prežil.

O pár rokov neskôr si napísal Robertovi, aby si veci napravil. Okamžite ti odpísal. Čakal si to?
Vôbec nie, dáva to zmysel? Presne toto som chcel v knihe vysvetliť. Vedel som, že ak úplne priznám svoju vinu, tak skutočný priateľ povie, "Dobre, odpúšťam ti". Niekedy ľudia vidia kapelu v inom svetle a zabúdajú, že sú to len ľudia.

Aký to bol pocit, hrať v roku 2011 opäť s The Cure?
Pamätám si, ako som sa pozrel do publika a zazrel v ňom niekoho, koho som zrejme videl na koncerte pred 30timi rokmi. Tí ľudia boli starší, než ja, no ja som mal pocit, akoby to bolo včera a to bol skutočne povznášajúci pocit.

A myslíš, že ešte niekedy skomponuješ s Robertom nejakú hudbu?
Dobrá vec na živote dnes je, že všetko je možné, hoci pred 25timi rokmi, asi rok, či dva, bola takáto možnosť veľmi malá, v akejkoľvek podobe.

theguardian.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi