Interview s Robertom Smithom - 03/1990 - I.


Rozhovor s Robom pre magazín Lime Lizard


Vstúpiť do mysle Roberta Smitha, je ako preniknúť do sna. Jeho osobnosť je ako ťažko uchopiteľná, tak je takmer nedekódovateľná. Za tie roky si vypestoval nedefinovateľný imidž. Je ako malý chlapec, tvár ma vždy ako obraz a prakticky bezpohlavnú. V jednu chvíľu sme obaja zažili moment akejsi obnovy entuziazmu a veľkej inšpirácie. On samotný je akýmsi reprezentantom návratu mystiky.

Robert: Utápanie sa, dusenie, mať pocit, že váš škrtia...
Ken: Ale to, čo si teraz uviedol, sa v tvojom svete netýka ani tak topenia sa vo vode, ako skôr utápania sa v láske.
Robert: Áno, ponorenie sa ...
Ken: do niekoho iného.
Robert: Presne.
Britt: Ale nemusí to nutne skončiť tragicky.
Robert: Je to len časť predstavivosti, ktorou sa necháte unášať. Nikdy som neuvažoval nad tým, že by ste niekomu mali strčiť hlavu pod hladinu, prípadne, že by ste zaspali vo vani a postupne sa utopili. Skôr ide o akési pomalé kráčanie do jazera a ponorenie sa, je v tom trochu symboliky.
Britt: Nejde o strach?
Ken: Alebo vzdanie sa?
Robert: Áno, vzdanie sa samého seba.
Ken: Zbaviť sa všetkého a dať to tej druhej osobe?
Robert: Bolo by príjemné dosiahnuť taký stav, prirovnal by som to k snu, v ktorom padáte. Keď dosiahnete spomenutý bod, tak vás napadne, že je to vlastne konečná a už len padáte. Dá sa to prirovnať k topeniu, posledný výdych a nasleduje voda do pľúc - už nie je nič na výber, s ďalším nádychom jednoducho prichádza smrť. Rozhodne by som však nerád takto skončil. Hoci mám menší strach z utopenia, než zo smrti samotnej, je to asi ten najhorší spôsob ukončenia života. Ak dosiahnete takýto stav, a to si nemyslím, že by sa Vám to niekedy naozaj podarilo, ale povedzme, že áno, tak potom ten zmysel odovzdania, tak ako aj utopenia je dokonalejší, než akýkoľvek iný spôsob smrti (napr. zrazil ma autobus ... milujem ťa).

Britt: Zdá sa, že si smrť romantizuješ. Je to spôsob akceptácie alebo skôr prípravy na koniec? Tešíš sa na smrť alebo máš z nej strach?
Robert: Bojím sa smrti, ale tým, že si ju romantizujem, tak sa ju učím akceptovať. Ale nikdy som sa ju nesnažil idealizovať. V čase nahrávania albumu "Disintegration" nám niekto poslal výstrižok z novím o dvoch chlapcoch z Nového Zélenadu, ktorí spáchali samovraždu. Išlo ale o to, že obaja vlastnili kolekciu našich nahrávok a tak jeden z rodičov sa vyjadril, že za ich smrť sme boli zodpovední vlastne my, pretože sme romantizovali smrť. Obom rodičom som napísal veľmi razantnú odpoveď, v ktorej som poznamenal, že aj ja som súčasťou rodiny, takisto som človekom, ako boli tí chalani a aj oni mali priateľov. Chcel som po nich akýkoľvek dôkaz, či odkaz na pasáž z našich textov, kde glorifikujeme smrť, čím by mi dokázali, že tie obvinenia voči nám boli dôvodné. Samozrejme, že som sa odpovede nikdy nedočkal. Pretože som nikdy nič také do textov nedal. Na druhej strane, smrť tu jednoducho je, či sa Vám to páči alebo nie. Všetky tie skúsenosti, ktoré som so smrťou v našej rodine doteraz zažil, viete, ani v jednom prípade tam nebolo nič, čo by bolo romantické, či oslavné.
Britt: Ja vnímam smrť ako niečo, čo sa nedá spájať so mnou, je to niečo, čo sa stane druhým a je to spôsob, akým smrť jednoducho neakceptujem.
Robert: Niekto mi raz povedal, že by som akceptoval predstavu sveta pred mojím narodením, dokázal by som akceptovať aj smrť. Chápem tú myšlienku, ale považujem za intelektuálne nemožné predstaviť si svet pred mojím príchodom. Samozrejme, máte možnosť vidieť fotografie Vašej rodiny z časov minulých a jednoducho tomu veriť.
Ken: Tá predstava života pred našim narodením, ako aj situácii ľudí, ktorí s nami súvisia, ale v sebe nesie kúsok vzrušenia.
Robert: Ale aj pochybnosti. Neviem v sebe stráviť pocit, že moji rodičia existovali predtým, než som sa narodil, hoci to viem a všetci mi tvrdia, že to tak bolo. Hlboko vo svojom vnútri ale o tom presvedčený nie som. Obrázky z druhej svetovej vojny ... pozeráte sa na ne, no neboli ste tam, je to tak trochu nereálne, proste s tým, čo tu nie je, budete vždy zápasiť, tak ako s rokom, kedy som sa narodil. Simon mi nedávno priniesol video s dokumentom udalostí z roku 1959. Veci spred apríla 1959 mi prišli ďaleko nereálnejšie, než tie potom, a pritom na to nie je absolútne žiaden dôvod... nemám s nimi však žiadnu reálnu skúsenosť, hoci sú nevyvrátiteľné."

Britt: Myslíš, že väčšina ľudí nie je ochotná akceptovať vlastnú realitu?
Robert: Prečo?
Kenn: Príde im zložité akceptovať, kým sú, hlavne pre tú nereálnosť predstavy, že boli stvorení / splodení práve vtedy, kedy boli a pochádzajú odtiaľ, odkiaľ im bolo povedané, že pochádzajú. Všetko to totiž môže vyznieť len ako rozprávka.
Robert: Počas celej školy mi Mary tvrdila, že bola adoptovaná a ja som jej veril. Keď sa po prvýkrát stretol s jej rodičmi, naozaj som mal pocit, že tam niečo nesedí, hoci fotografie dokazovali zjavnú podobnosť, čo ma prinútilo uveriť. Ale vezmite si váš vzťah s rodičmi, je predsa postavený na dôvere, no nevyhnete sa myšlienke, "čo by z tohto života mohlo byť vykonštruované"? Mám fotografie, kde sedím pred kostolom v Blackpool, kde som bol pokrstený. Mal som vtedy 4 roky a verte mi, bol som vtedy blondiak! Niečo sa potom musel zrejme stať, niečo traumatické.

Britt: Je tvoja predstava života podmienená myšlienke súčasného bytia, kedy bezprostredne cítiš hodnotu života alebo žiješ pre bezprostrednú večnosť siahajúcu až za hrob? Alebo ťa obe myšlienky neuspokojujú? Zdá sa totiž, že väčšina ľudí žije pre prítomnosť.
Robert: Skutočne? Vážne si to o nich myslíte? Podľa mňa ľudia na niečo neustále čakajú, ako na ďalší program v telke. Plánujú si ďalší týždeň podľa toho, čo sa bude vysielať v rádiu alebo premýšľajú o tom, kde sa prebudia ráno. Všetko od niečoho závisí...
Britt: Mal som na mysli súčasnosť na tejto planéte, nie posmrtný život. Nie každý sa zaoberá myšlienkou, čo sa stane po smrti.
Robert: Jasné, rozumiem Vám. Ja som skôr hovoril o neustálom odkladaní nevyhnutnosti vlastnej smrti a permanentnom plánovaní postavenom na tom, čo sa práve deje. Tiež to tak robím a zároveň sa za to nenávidím.
Ken: Za čo, že si vopred niečo plánuješ?
Robert: Áno, pretože aj vy uvažujete v štýle, "zajtra o takomto čase musím byť tamto a tam, zajtra pôjdem von so známymi, takže tu istotne budem aj zajtra večer..." to všetko je akési malé odkladanie a robíte to každý deň a dokonca aj veriaci ľudia, ako moji rodičia, o tom vôbec nevedú diskusiu. Úplne chápem prečo. Myslím si, že ich niekedy nudím, keď sa ich spýtam, čo si myslia o smrti. Je to príšerné, dokonca cítim vinu, pretože moja mama vždy odpovie, "nemôžeš predsa čakať, kým zomrieme," pričom uvažuje úplne nesprávne, keď dodá, "ver mi, nemáme nikde ukryté žiadne striebro." Myslím, že pre niekoho, kto verí v posmrtný život, to môže byť veľmi depresívna téma. Ale, ono sa o tom hovorí veľmi málo aj tak.

Ken: Ten opakujúci sa imidž "očí a pier" je evidentným dôkazom obsedantnej osobnosti. Pramení to v stabilnom detstve alebo ide o reakciu na niečo, či je to len potreba byť výstredný?
Robert: Vždy som bol posadnutý ústami. Ak sa ľudí spýtate, čo si na ich všímajú ako prvé, tak Vám dajú konkrétnu odpoveď, no a ja sa z nejakého dôvodu zameriam priamo na ústa. Som nimi fascinovaný, no zároveň ma odpudzujú. Oči ma zaujímajú iba ako orgán určený na vnímanie. Zrak som vnímal vždy ako primárnejší zmysel, v porovnaní s ostatnými. Radšej by som bol hluchý, než slepý.
Ken: Oči sú predsa vstupnou bránou mozgu.
Robert: To rozhodne. Pohľadom hodnotíme prakticky všetko, vrátane existencie objektov v reálnom svete, ale najdôležitejšia vec je, že vďaka zraku beriete veci ako samozrejmosť. Ja osobne sa však slepoty veľmi obávam, nakoľko v našej rodine je zelený zákal vcelku bežný a v mladosti som sa bál, že oslepnem. Chodil som dokonca na pravidelné očné testy, bál som sa totiž, že už nikdy nebudem môcť hrať futbal. Ale, naozaj som fascinovaný iba očami a perami. Samozrejme, v bežnom živote o tom vôbec nepremýšľam. Keď ma niečo napadne, tak si to zapíšem, no v momente, ako začnem uvažovať o niekom konkrétnom, prvé, čo si v súvislosti s ním vybavím, sú jeho ústa. Ale, to samozrejme závisí od toho, ako veľmi blízko k tomu človeku mám. Ide o chuť alebo pach, jednoducho ústa sú akýmsi odrazom intímnosti. Keď sledujete ľudí, čo robia s ústami, tak si všimnete možstvo zaujímavých vecí, no niekedy sú to pekné príšernosti. Ľudské telo mi príde, vo všeobecnosti, odpudivé a vždy som sa vo svojom tele cítil obmedzene. Nie preto, že by mi to prišlo odporné, ale preto, že mi schopnosti tela nestačili.

Britt: Mám podobný pocit hnusu, ale napr. pri zvieratách taký odpor necítim.
Robert: Neznášam všetko živé okolo mňa, pretože je to také krehké a bezbranné. Teda, okrem mojich nových žiab.
Ken: Z tvojich textov časti cítiť, akoby si sa pokúšal niečo od Mary naučiť a si z toho učenia frustrovaný. Máš pred Mary rešpekt?
Robert: Som rozpoltený medzi rešpektom a nenávisťou, pokiaľ ide o Marynu spokojnosť, a to takmer neustále.
Ken: Spokojnosť súvisiaca so šťastním alebo pokojnou depresiou? Pravidelne totiž cituješ jej slová a tie majú tendenciu vyznievať depresívne.
Robert: No áno, je to zábavné. My to tak nejako striedame, podľa mňa je to najlepší spôsob, ako všetko zvládať. Nie je úplne dôležité, ako veľmi dokážem pomôcť ja tebe, či ty mne, podstatný je celok. Takéto veci si netreba nikdy úplne priznávať, pretože potom by ste sa museli niečoho vzdať, napr. toho striedania. Ja, ak by som nemohol komunikovať s Mary, tak by som pustil všetko k vode. Netrápil by som sa nejakým nahrávaním, hoci teda, videl by som aj iný dôvod, prečo by som tvoril hudbu, ale potom by už neexistoval dôvod byť s Mary alebo prečo by ona mala byť so mnou. Musí byť medzi nami jednoducho niečo veľké a to mi spôsobuje radosť. Bohužiaľ, cítim tak trochu aj vinu, hlavne preto, že istým spôsobom Mary ničím, hlavne tým, ako ku všetkému a ku každému často prechovávam beznádej a nespokojnosť a mám pocit, že sa toto istým spôsobom potom prenáša na ňu. Napriek tomu sa však snaží zachovávať pokoj a omnoho spokojnejší prístup k životu, než ja. Ona sama sa cíti neuveriteľne šťastná a jedna z vecí, ktorá ma na nej vždy priťahovala je schopnosť byť absolútne nespútaná, smiať sa spôsobom, aký som predtým nevidel u nikoho iného. Ona je toho schopná stále, ja nie a neviem, či som toho vôbec bol niekedy schopný, či prípadne budem. Niekedy pre túto skutočnosť v sebe cítim doslova nenávisť.
Ken: Nie skôr žiarlivosť?
Robert: Áno, áno... obrovská žiarlivosť, ale potom som si uvedomil, nie zámerne, že ja dokážem veci pekne zhoršiť. Možno tomu nebudete veriť, ale posledný týždeň som bol až cieľavedome smutný, no a Mary to vyrovnávala tým, že bola neuveriteľne milá. Kdežto pred takým mesiacom to bolo akoby naopak.
Ken: Prečo ste sa vzali až po toľkých rokoch?
Robert: Pretože som vedel, že by v tom nebol žiaden rozdiel a Mary sa vždy chcela vydať. Som som len čakal na pocit istoty, že nás zmena stavu vôbec nezmení. A takisto som vedel, že to bude skvelá zámienka pre párty. A takisto som nadobudol pocit, že by to mohlo byť naposledy, kedy sa naše rodiny stretnú, pretože si teraz všetci skvele rozumejú.

Britt: Ako by si vysvetlil tie extrémne rozdiely medzi tvojím osobným a kreatívnym životom, medzi stabilitou jedného a konštantným rastom a zmenami toho druhého?
Robert: Je stabilita a stabilita. Ono sa to zložito vysvetľuje, ale oni si navzájom vyhovujú. Tú osobnú stabilitu beriem tak, že nie som iba priateľom Mary, ja som jej manžel. Dôverujem jej takým spôsob, aký nájdete u párov len zriedka. Je medzi nami ďaleko menej "balastu", než u iných párov. K Mary pristupujem rovnako, ako pristupujem k Simonovi. Samozrejme, sú medzi nami nejaké tie rozdiely, ale medzi tým, čo poviem a čo nakoniec urobím, je veľmi malý rozdiel. Či už by tu s nami Mary bola alebo nie, v mojom chovaní by ste rozdiel nepoznali. Nevystupujem inak, neflirtujem s inými inak, než bežne. Nemením ani svoje konanie, či postoje, ani nie som hlučnejší, či tichší ... to všetko pre to, že sa v jej spoločnosti čítim veľmi komfortne. To je pre mňa stabilita. Doma som dnes spurnejší, než kedykoľvek predtým, samozrejme, keď tam máme ľudí, som tichší, no keď som len sám s Mary, som zúrivejší.
Britt: Takže ide o komfort vychádzajúci z dôvery?
Robert: Je to ako keď máte niekoho, na koho sa môžete úplne spoľahnúť. Nikoho, komu dôverujete a viete, že vám nezmizne.
Ken: Nejde aj o fascináciu ohľadne jej pohľadu na svet?
Robert: Z dvoch pohľadov, ktorými sa na túto vec pozerám je jeden čisto sebecký, kedy si myslím, "ako sa niekto môže stavať k veciam tak, ako Mary a mať ma stále tak rád, ako ma má rada ona?". Musí mať v sebe ďaleko väčšiu schopnosť ma mať rada, než ktokoľvek iný a to si nemyslím, že by som si to po väčšinu času zaslúžil. Mám v povahe neustále pokúšať a niečo ničiť, hoci som s tým nikdy neuspel, no privádza ma jej prístup do úžasu. Ale pozrite sa, ona so mnou zaobchádza ako s idiotom, a taký prístup ku mne iní nemajú. Keď varím, tak aj umyjem riad, ona také veci nerobí.
Britt: Ide o mučenícky komplex?
Robert: Rád jej spoločnosť vyhľadávam a to je asi jediný spôsob, akým jej viem oplatiť to, že je ku mne milá.
Britt: S čím to teda musí zápasiť - so zmenami nálad, či návalmi depresie?
Robert: S oboma. V minulosti zo mňa bolo doslova monštrum. Fakt to so mnou bolo hrozné. Mám v sebe neukojiteľnú túžbu veci ničiť, dá sa kľudne povedať, že som deštrukčný typ. Jednoducho, ak mám pohodlie, som celý nesvoj.
Ken: A emotívna blízkosť sa z rovnováhy nevyvádza?
Robert: Ale áno, časť zo mňa s tým problém má... na toto sa nedá jednoznačne odpovedať, ani o niekom, koho veľmi dobre poznáte. Viete, mám svoje stránky, ktoré nerád otváram iným, pretože ich sám nemusím. Zvládať ich je ťažšie, ako zvládať veci v kapele. Množstvo ľudí sa so mnou pokúša vytvoriť priateľstvo, snažia sa o niečo, o čo ja vôbec nestojím. Dnes, keď som spevákom The Cure, tak ma ľudia poznajú inak. Existuje iba zopár ľudí, ktorí si ma pamätajú z obdobia pred The Cure, bohužiaľ sa naše cesty rozišli. Majú vlastné rodiny a pre mňa je veľmi obtiažne tešiť sa z detí iných. Samozrejme, sú aj iní, ktorí si ma pamätajú z obdobia predtým, ale tí zasa netušia, že dnes už som iný človek. Znie to príšerne, ale je to tak, dokonca aj keď ide o ľudí s tými najlepšími úmyslami na svete.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi