Chlapci neplačú - 07/2016


Lol Tolhurst o svojej hnihe "Cured"


Budeme sa rozprávať aj o prvom publikovanom úryvku z knihy, no najskôr, prečo si sa vlastne rozhodol napísať túto knihu?
Lol: Knihy čítam celý svoj život a vždy som chcel niečo aj ja sám napísať. Vždy som si hovoril, "Raz by som mal napísať knihu." Asi pred troma rokmi mi zavolal kamarát z New Yorku a spýtal sa ma, či ešte o tom stále premýšľam. Odpovedal som mu, "áno, niekedy." No a on to prezradil jeho známemu, ktorý pracuje pre jedno nakladateľstvo. Ten ma skontaktoval, že či by sme sa nemohli stretnúť v LA. Bol to Ben Schafer z Da Capo, stretli sme sa, no a od toho momentu sa to všetko dopracovalo až sem.

Aká najväčšia výzva sa objavila v súvislosti s písaním tejto knihy? Šlo o spomienky alebo o samotné písanie a snahu napísať to čo najlepšie?
Všetko dohromady. Asi najlepšie rozhodnutie, ktoré som v súvislosti s týmto urobil, bolo prenajatie malej kancelárie. Bolo to iba na míľu od domu, kde žijem, no bol som tam každý deň, teda päť dní v týždni, po celý rok a pracoval tak 4-5 hodín. Mal som jednoducho laptop a písal. Spočiatku to bolo trochu náročné, pretože som sa cítil "vyjdený z cviku", ale spomienky sú vcelku zábavná vec. Najskôr ma napadlo, "Ako si môžem spomenúť na veci spred 40 rokov, keď si niekedy sotva spomeniem na to, čo sa stalo pred týždňom?" Ale, ono to funguje ako domino, objaví sa Vám jedna spomienka, zapíšete si ju a veľmi rýchlo sa objaví celý sled udalostí, ktoré nasledovali. A ono to zrazu bolo tak, že som sa prebudil o štvrtej ráno, spomenul si na niečo a pomyslel si, "Pane Bože, a to sa prečo vlastne stalo?" alebo "Jasné, to sa stalo hneď potom!". Ráno som sa ale nedokázal riadne sústrediť, tak som si to len poznamenal do iPhonu, prípadne si to nahral ako audio správu a povedal svojej manželke, "Nemaj obavy, nie som blázon, no keby som to neurobil, do rána to zabudnem." A takto to celé vzniklo. Dobré na tom bolo, že čím viac sa tých spomienok objavilo, tým lepšie sa mi pracovalo, takže som sa tým len nechal unášať a hlavne sa rozprával s množstvom ľudí. A nakoniec sa z toho stala tá najkreatívnejšia vec, ktorú som urobil od môjho odchodu z The Cure. Bola to neskutočne úžasná skúsenosť.

Muselo to byť veľmi zvláštne, písať o tom, ako si pôsobil v kapele, z ktorej si odišiel už pred toľkými rokmi. Pravdepodobne aj veľmi katarzné.
Jednoznačne. Niektoré veci sa stali už tak dávno, že zo mňa vyprchali všetky tie emócie, ktorými som vtedy prechádzal, čo malo ale zasa tú výhodu, že som dokázal pochopiť veci omnoho jasnejšie, pochopil som ich význam, akú úlohu som v nich zohrával a ako ma ovplyvnili. Môj syn má 24, študuje v San Franciscu písanie a literatúru, takže bol vlastne mojim prvým editorom. Povedal som mu, "urob niečo pre starému muža, prečítaj si to a ak som niekde urobil chyby, tak mi o nich povedz." No a on sa do toho pustil a povedal mi, "Veľa z tých príbehov poznám, pretože som s tebou vyrastal a o veľa veciach počul, ale to, že si to všetko spísal, mi pomohlo vidieť všetko v inom svetle." A mňa napadlo, že práve preto som to všetko urobil. Samozrejme, že to bolo aj katarzné, pretože si tým človek musí opäť prejsť, ale človek má tak možnosť pochopiť, kým v skutočnosti je.

Pozornosť si upriamil aj na tvoje obdobie alkoholizmu. Bolo zložité to všetko v sebe znovuoživiť?
Samozrejme. Ale jedna z vecí, ktoré mi pri písaní veľmi pomohli, bol fakt, že som si prečítal množstvo prieskumov, ako aj množstvo memoárov a jeden z nich, ktorý sa mi velmi páčil, bol ten od Duffyho McKagana z Guns N´Roses, pri ktorom som si uvedomil, že napísal absolútnu pravdu. Viete, pri písaní musíte byť úprimný, pretože ak nie ste, podvádzate samého seba viac, než kohokoľvek iného. Takisto ale nikomu nepomôže, keď sa v tom budete vŕtať príliš a všetkým ukážete svoje zranenia z vojny, ani to totiž nefunguje, no stačí, ak budete úprimný. A pokiaľ ide o to pitie ... čítal som knihu Peta Townshenda a pomyslel som si, "Nuž, Pete bol závislý na heroíne, ale nikdy to v knihe nespomenul. Ale prečo nie? Veď to bola súčasť jeho života." Takže, ja som musel byť absolútne úprimný, čo sa týkalo toho hírenia a pitia, a viete čo? Stala sa z toho moja najväčšia výhoda. Vec, ktorá ma mohla úplne zničiť sa stala mojou najväčšou výhodou, pretože som tak získal úplne iný pohľad na život, než keď by sa to nestalo.

V poznámke na úvod píšeš o rozdiele medzi memoárom a autobiografiou, čo je dosť podstatný rozdiel. Ide z toho pocit akoby si to viacmenej znovu prežil, než na to spomínal.
Máte absolútnu pravdu. To bola tá najdôležitejšia časť - znovu si to celé prežiť. Viem o fanúšikoch The Cure, ktorí by napísali lepšiu biografiu kapely, než ja, pretože sú natoľko posadnutí faktami a číslami, že ich majú neustále v hlave a dokážu to dokonale všetko spísať. Ale o tomto som ja písať nechcel. Ja som chcel vysvetliť, ako to všetko začalo, pretože to nik iný nevie. Nevedia, ako sme začínali, ako to postupne rástlo, kde sme vyrastali a prečo v nás vznikla túžba to celé uskutočniť. Chcel som v prvom rade priblížiť ľuďom moju osobu a od toho bodu to celé odštartovať.

Najťažšia časť písania sa týkala "stredu knihy", ktorá pojednáva o histórii The Cure, ktorej som bol súčasťou, pretože práve o tom vie veľa ľudí strašne veľa a niektorí z nich majú jasne fixovanú predstavu o tom, ako sa to celé odohralo. Takže, pri rozprávaní o tom všetkom som musel byť veľmi opatrný - ak to môžem povedať, práve táto časť si vyžiadala najviac bádania. Úvod knihy, ktorý je skutočne iba o mne a Robertovi, o našom detstve, rovnako ako o Simonovi, Paulovi, Michaelovi a podobne, to bolo to najradostnejšie písanie, pretože to vo mne oživilo spomienku na dôvod, prečo sme to celé začali a prečo to bolo pre nás strašne dôležité. Skutočne to vo mne vyvolávalo veľkú radosť.

Bolo to nádherné čítanie, myslím o tvojom priateľstve s Robertom v tých ranných časoch - ako sa dvaja uličníci potulovali ulicami Crawley vyzerajúc podráždene, ako ste spolu zoceľovali priateľstvo, počúvali hudbu ...
Šlo vyslovene o našu obranu veci miestu a situácii, v akej sme sa ocitli. Boli sme niečo ako kult, kedy o nás ľudia vedeli, no nemohli sa medzi nás dostať, čím vznikla predstava, že sme sami zo seba urobili outsiderov. A tak sme sa dopracovali k hudbe. Je to inak zábavné, pretože ľudia sa nás stále pýtajú, "Vy ste vedeli, do čoho sa púšťate?", no vtedy nik nevedel, čo sa bude diať. Veď z nás mohli byť aj sťahováci. My sme len vedeli, že chceme urobiť niečo, čo sme okolo seba nikde nevideli a to bola presne tá motivačná sila. Našťastie sme sa ocitli na správnej strane histórie a na správnej strane šťastia, no rovnako sme boli vytrvalí, takže treba brať do úvahy všetky tieto faktory - to som si uvedomil pri písaní knihy - nie iba to, že The Cure jednoducho začali a stalo sa to, čo sa nakoniec stalo.

Úryvok z knihy nás zavedie tam, kde sa začala rodiť nová fáza The Cure, na váš vôbec prvý koncert v Spojených štátoch, v roku 1980. Ako zreteľne si vlastne na ten koncert pamätáš?
Viete, na takéto veci, ako keď sme niečo robili úplne prvýkrát, si spomínam veľmi jasne. Úplne prvýkrát sme urobili množstvo vecí. Dokážem si spomenúť, úplne zreteľne, na plán budovy hotela, v ktorom sme bývali pri našej prvej návšteve New Yorku, ako to vyzeralo v obchode s kávou na prízemí, na pani, čo predávala cigarety, ako mali sladkosti v tom obchode s kávou absolútne príšerné obaly, nikdy som nič také nevidel... ako som nedokázal pochopiť, prečo sa na mňa predavačka neustále usmievala zakaždým, keď som sa pozrel jej smerom, dokonca aj vtedy, keď bola z niečoho smutná. Takéto veci sa mi uchovali v spomienkach úplne jasne. Neskôr, hlavne na turné, to už bolo zložitejšie, pretože to sa všetko vždy zleje do jedného veľkého "bordelu".

Čo mi udrelo do očí je skutočnosť, ako málo sa veci zmenili, pokiaľ ide o rasovú nenávisť a predsudky, rovnako v rozdieloch medzi bohatými a chudobnými, alebo, ako si to nazval ty, medzi "majetnými a nemajetnými". Chcel si práve pre toto použiť tento úryvok, aby si upriamil pozornosť na dnešnú Ameriku, alebo ide len o náhodu?
Ale áno. Myslím, že je to veľmi podobné. Ak sa vrátite na začiatok mojej knihy, my sme začínal v období pred Európskym spoločenstvom a vtedy bolo bežné, že týždeň v Anglicku mal tri dni a na ďalšie štyri dni vypli elektrinu, pretože nebolo ľudí, ktorí by zvládli riadenie elektrárne. Neboli to také úžasné časy, ako v spomienkach ľudí, čo rozhodli o opustení EÚ. Bolo to príšerné obdobie a rovnako tomu bolo v New Yorku.

My sme prišli do NY začiatkom 1980tych rokov a bolo to tam pekne drsné. Dokonca aj tu v LA sú oblasti, ktoré sú dnes, v porovnaní s obdobím, kedy som tam prišiel po prvýkrát, krásne čisté. A samozrejme, že dnes má význam na to poukázať, pretože sa zdá, že ide vždy o cyklickú záležitosť. Bolo by zaujímavé zistiť, čo všetko vznišlo z tej doby a dnes funguje. Väčšina Západnej spoločnosti vznikla z veľkých ríš - bola Britská ríša, ktorá vzišla z ríše Rímskej a dnes sme v poslednej fáze toho všetkého. Preto dnes všetci bláznia z vecí ako príchod nového Nera, vzostup Trumpa a podobne. Takže, pokiaľ ide o mňa, veci ako ľudská skúsenosť, či ľudská reakcia na to, čo sa práve deje, sa až tak veľmi nemení. Bohužiaľ, máme tendenciu na minulosť zabúdať, ale zasa, vždy ide o niečo nové, no zároveň hlúpe. Michael mi povedal, že som vybral skutočne dobrú pasáž, nakoľko je v nej množstvo podobností s tým, čo sa deje práve teraz a je dobré vedieť, ako sme vtedy, ako ľudia, na to reagovali. Áno, je to kniha o kapele a nakoniec to bude ten istý príbeh, no chcel som z toho vydolovať viac, pretože je to príbeh o časoch, kedy som vyrastal, príbeh o tom, čo sa vtedy ľuďom stalo, kde sú dnes, aký je život dnes a ako každého ovplyvnil.

Pokiaľ ide o tvoj vlastný život, cítiť v tom akési nádherné samovykúpenie. Zdáš sa byť zmierený, preto asi ten názov knihy. Prešiel si akousi žmýkačkou, najskôr si to celé prežil, potom o tom všetkom napísal a dnes si to zasa ty.
A to je celá pravda o tejto knihe. Množstvo fanúšikov a ľudí, pokiaľ aspoň trochu poznajú môj príbeh, ku mne príde a spýta sa, "ľutuješ niečoho?". Bol som sa pred pár týždňami pozrieť na vystúpenie The Cure v LA. Chcel som dať Robertovi kópiu mojej knihy, vidieť mojich kamarátov a vtedy sa ľudia zvyknú pýtať, "Nie je ti ľúto, že s nimi už nehráš?" Ale o tom to predsa nie je. Je to o tom, čo sme dokázali, o tom, čo stále žije a ja sa stále cítim súčasťou toho všetkého. Prispel som k tomu všetkými tými bláznovstvami. Musíte si totiž uvedomiť, že väčšina z tých vecí v knihe sa udiala pred tým, než som mal 30. Trochu ma to inak desí, keď si uvedomím, že môj syn má 24 a keď som ja bol v jeho veku, tak som prešiel mnohými "sračkami". Nič z toho však neľutujem. To sa predsa nerobí. Je to tak, ako to je a čokoľvek sa stalo, by sa stalo aj tak.

Táto kniha mi pomohla uvedomiť si, prečo sa množstvo vecí stalo a čo som si z toho všetkého mohol odniesť ako ponaučenie. Je to naozaj tak, pretože 30 ročný človek sa na veci pozerá inak, ako 57 ročný. Napr. ak by som neopustil kapelu, nepustil sa do veľkého súdneho sporu a neprišiel o milióny dolárov, tak by som mal možno ten najkrajší dom a žil niekde inde, ale možno by som nemal syna, pretože by som nebol duševne dosť vyspelý na to byt otcom. A toto sú tie veci, ktoré sú pre mladého človek absolútne nehmatateľné. A je to skutočne zábavné, pretože som nedávno začul jedno Robertove vyjadrenie v zmysle, "Zažívam skvelé časy - proti svojej vôli".

A o tom to je, prejsť týmito skúsenosťami. Nemôžem sa pozrieť na poloprázdny pohár a povedať, "Beda mi, mal som to urobiť takto alebo takto," ale takýto ja nie som. Písaním knihy sa mi vrátila energia a otvorili sa mi nové možnosti. A do značnej miery, toto bol jeden z dôvodov, prečo sme založili The Cure, pretože sme odmietli byť zatlačení do niečoho, čo mala byť naša konkrétna pozícia v anglickej spoločnosti. Odmietli sme tam zostať a podliehať tvrdeniam, že nie je možnosť sa odpútať od stanoveného miesta. Trochu nás k mu popohnal punk, pretože práve punk nám dal hlas, ale - a toto možno vyznie divne - myslím, že sme boli tak trochu optimisti, skutočne. Ja sa cítim byť optimistom. Zopárkrát v živote som bol zrazený na kolená, ale o to predsa nejde. Ide o to, ako naložíte so svojimi skúsenosťami, pretože sme tu len na určitý čas a ja som rozhodnutý nebrať si to najlepšie po materiálnej stránke, ale chcem byť najlepší po tej stránke duchovnej a práve táto kniha mi k tejto schopnosti jednoznačne pomohla.

No a tu už je spomínaný, exkluzívny úrovok zu knihy "Cured: The Tale of Two Imaginary Boys "
New York začiatkom 1980tych rokov, New York Majoa Ed Kocha, nebol veľmi pekný. Všetko spomalené, postriekané grafitmi, zaplavené násilím a kriminalitou, skutočne drsné miesto. Prišli sme tam pár mesiacov predtým, ako bol John Lennom zastrelený pred Dakotou Markom Chapmanom. Obdobie Mieru a Lásky už definitívne skončilo, rovnako ako v UK už bola punková scéna odprataná do úzadia. Vo fotografii Allana Tannenbauma z koncertu v Columbus Avenue cítiť napätie.

Úplne prvý koncert The Cure v Spojených štátoch sa nekonal na Manhattane, ale v Emerald City, v Cherry Hill, v New Jersey, na okraji Philadelphie, 10.apríla 1980. My sme si tam pripadali ako na Marse. Bolo to niečo iné v porovnaní s tým, čo sme už mali za sebou. Pôvodne disco klub, a jeho návštevníci, v kockovaných košeliach, strávili väčšinu času pri bare, otočení chrbtom k nám. Robert sa snažil skutočne "zhromaždiť všetky dostupné vojská".

"My sme The Cure a toto je náš úplne prvý koncert v Amerike!"

Aj keď to mohla byť katastrofa, postupne sme si ľudí získali na našu stranu. Vlažný potlesk sa postupne menil na pokriky a ku koncu setu už ľudia revali. Bol to takmer nepatrný začiatok niečoho, z čoho sa zrodil obrovský úspech The Cure v Amerike.

Vo Washingtone sme zasa okúsili tú falošnú stránku amerického života. Boli sme šokovaní, keď sme vyšli do mesta, ako to bolo všetko rozdelené na majetných a nemajetných, sústredené do akýchsi giet, čo sme dovtedy nikdy nepoznali. Bolo to skutočne poučné. V Londýne sme mali pocit, že všetky rasy sú zmiešané dohromady, ale tam sa k tomu pristupovalo úplne inak, čo bolo už na prvý pohľad zrejmé.

zdroj: noisey.vice.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi