Nová energia - 06/1992


Nič neurobili a stali sa slávni


Robert Smith je šťastný. Bez srandy. Samozrejme, bombastický úsmev lídra The Cure by sem pasoval s ďalšími fyzickými nereálnosťami, ako perpetum mobile, či inteligentný letný film. Nakoniec, bola to Smithova emočná entropia a elegantná otupenosť - to nehovorím o jeho dramatickom výzore s očnými šmynkami a vtáčím hniezdom na hlave - ktorá v podstate definovala vyčerpanú, odcudzenú postpunkovú generáciu.

Dnes, s ich posledným albumom, "Wish", sa The Cure zbavili sivého plášťa a nahradili ho kabátom plným farieb. Aktuálny hitový singel, "Friday I´m In Love", je nádherne optimistický, presne ako prvý letný deň.

Presne v štýle typickej irónie The Cure, Smith tvrdí, že novoobjavená hnacia sila obalená bezstarostnosťou je poznačená udalosťou, ktorá väčšine ľudí spôsobuje depresie - 30.narodeniny.

"Dosiahnutie 30tky bolo pre mňa podivné," dodal. "Myslel som si, že sa okolo mňa bude blýskať, či niečo podobné. Pomohlo mi to však premýšľať o veciach inak. Je to trochu bizarné, vážne. Zbavujem sa všetkého a zároveň si to užívam."

Počas nahrávania albumu "Wish" sa Smith a ostatní chalani - gitarista Porl Thompson, bassák Simon Gallup, gitarista / klávesák Perry Bamonte a bicman Boris Williams - dokonca oddávali nevšedným vedľajším aktivitám. Zatiaľ čo väčšina fanúšikov by očakávala, že sa kapela vyhýbala dennému svetlu a fungovala do neskorších nočných hodín, The Cure sa naopak oddávali bicyklovaniu.

"Keď sme dorazili do štúdia, piamo uprostred oxfordshirerského vidieka, zistili sme, že do krčiem to nie je najbližšie," zaspomína so smiechom Smith. "Do najbližšej to bolo 5 míľ, čiže 5 tam a potom 5 späť. Všetci sme si ale uvedomili, že máme po 30tke a už sa k sebe nemôžme správať nezodpovedne. Tak sme začali jazdiť na bicykloch. Vždy po nás vodiči trúbili. Dokonca sme sa natočili na video. Bolo to pekne sureálne."

Ešte predtým The Cure premohli svoju nekonečnú melanchóliu. Skladby z minulosti, ako "Just Like Heaven", "The Lovecats" a "Let´s Go To Bed" , ako aj väčšina skladieb z albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" (1987), sú toho dôkazom. Dnes Smith pripúšťa, že jeho jasnejšia myseľ dosiahla práve svoj vrchol.

Posledný počin kapely, epický album "Disintegration" (1989), bol pomalým potápaním do hlbokého, temného bazéna depresie. A ako Smith priznal, jeho myseľ v tom čase zamestnávali myšlienky na rozpustenie kapely - skutočný rozpad. Nové vyhliadky mu však priniesli odchod Laurenca "Lola" Tolhursta a klávesáka Rogera O´Donnella, ako aj príchod Perryho Bamonteho.

"To nám dodalo novú energiu, ako aj nový zdroj inšpirácie," vysvetľuje Smith. "Takisto sa domnievam, že po určitom čase som si znovu uvedomil, že toto všetko sa mi stále páči."

Viac skľúčené skladby na albume "Wish" vznikli počas americkej časti turné k "Disintegration". "Počas tých šiestich mesiacov som napísal množstvo depresívnych slov," priznáva Smith. "A keď sme sa pustili do tohto albumu, nemyslel som si, že budú dokonale vystihovať moju náladu, či náladu kapely," pokračuje. "Väčšina z toho, čo som v poslednom čase napísal, má rezkejšiu náladu. Na tomto albume je všetko v správnej rovnováhe. Táto hudba má šírku, ktorú album "Disintegration" postrádal."

Najväčší rozdiel medzi ľadovou krásou albumu "Disintegration" a popovou továrňou "Wish" je vo väčšom dôraze na gitary a menšom sústredení na klávesy, čím sa akoby vracali k svojim základom.
"V podstate v kapele ani nemáme klávesáka, nakoľko Perry je gitarista, ktorý vie hrať aj na klávesy. Takže vlastne ani nebol vyvíjaný tlak v štúdiu klávesy využívať. Každý chcel hrať na gitare alebo na basse," povie Smith. "Klávesy len postávali v rohu. Príležitostne som sa pri nich zastavil a niečo skúsil."

V skutočnosti sa The Cure pohrávali hneď s dvoma albumami, s viac popovo orientovaným "Wish" a s náladovým inštrumentálnym albumom. "Po niekoľkých mesiacoch sme si uvedomili, že je príliš zložité pokúšať sa pracovať na dvoch veciach naraz. Potrebovali sme jednoducho iný pracový postup," dodal. "Myslím však, že každý z nás sa chce do štúdia vrátiť a dokončiť to."

Nakoniec prišlo na aj k nahrávaniu skladby "Friday". Smith priznal, že pôvodná verzia bola omnoho temnejšia. "Backing track bol na demopáske v polovičnom tempe. Bola to pekne temná melodia," zaspomína. "Keď sme sa s tým začali hrať, začali sme tempo zrýchlovať až dovtedy, kým sme nezískali aktuálne tempo. Vtedy som si uvedomil, že máme popovú skladbu."

"Trvalo mi asi tri týždne, kým som našiel guráž to naspievať," smeje sa Smith, ktorý považuje skladbu za "hlúpy popový song". "Akonáhle sme ju dokončili, tak sme na ňu zabudli. Vôbec to nepasovalo k ostatným veciam, ktoré sme nahrávali, no ako sme sa blížili ku koncu, tak sme si uvedomili, že práve tá skladba tam chýbala."

Samotná kapela však odmietala nasadiť "Friday I´m In Love" ako pilotný singel, nakoľko by si to mohli dlhoroční fanúšikovia nesprávne vysvetľovať. Reakcie však nakoniec neboli vôbec také intenzívne, ako očakávali.

Od vydania debutového albumu, "Three Imaginary Boys" (1979), sa kapela stala virtuálnym relikviárom pre strapaté čierne vlasy a narúžované pery, ktorý dokonca nasledovali aj mainstreamoví popoví fanúšikovia.

"Myslím, že tie skladby majú dostatočnú hĺbku na to, aby boli spokojné oba tábory fanúšikov," povie Smith. "Tu treba povedať, že naše publikum už nie je tak rozštiepené, ako bývalo. Je v ňom silné jadro orientované "do centra". Naše publikum sa o nás už tak nestará. Je to vážne paradox. My sme neurobili absolútne nič, ale stali sme sa slávni."

V minulosti sa Smith sťažoval na doslova paranoju niektorých fanúšikov, no dnes je už s tým všetkým zmierení. "Nahováram si, že sa už skľudnili," vysvetľuje. "Ale to hovorím iba zo zvyku. Nie už je to všetko menej hysterické, hlavne v porovnaní s minulosťou. Ľudia sa viac zaujímajú o to, čo robíme ako kapela, v minulosti totiž stavali do centra pozornosti mňa ako ikonu - a to je veľmi povzbudivé."

zdroj: OCR Show, 20.06.1992



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi