Pochybná kapela z nočného klubu - 1996


Simon a Jason o albume "Wild Mood Swings"


Tešili ste sa na turné do Štátov aj napriek tomu, že kritiky na album "Wild Mood Swings" neboli práve najpriaznivejšie?
Simon:
Kritiky nás netrápia. Konečne sa inak cítime opäť ako doma, keďže nás britská tlač opäť nenávidí. V období albumu "Wish", keď sme boli obľúbenou kapelou britských žurnalistov, sme sa cítili veľmi neisto.

Zdá sa, keď už príde na tému The Cure, že Vás ľudia buď milujú alebo nenávidia.
Simon:
Ono, zdá sa, že vieme ľudí pekne naštvať, čo je dosť divné, pretože aj v anglicku existuje silná základňa fanúšikov The Cure a fanúšikovia sú skutočne neochvejní. No zdá sa, že existuje množstvo ľudí, ktorých naša guráž vyslovene štve a to je dobre. Radšej takto, než sa nechať zošrotovať mlynom komercie.

Robert sa nechal počuť, že tento album je viacmenej dielom kapely. Cítiš to rovnako?
Simon:
Podľa mňa, ako "Disintegration", "Wish", tak aj tento album nesie rukopis celej kapely: o jednotlivé skladby sme sa postarali s Perry a Robertom. Ono to v podstate bolo o tom, že s Perrym a Robertom sme pripravili doma nejaké demosnímky, následne sme sa stretli a pracovali na tom. Naskúšali sme ich ako kapela a Robert k nim napísal texty. Takto to inak u nás funguje už takmer 10 rokov.

Ako došlo k tomu, že sa prvým singlom stala skladba "The 13th"? Tie trúbky na začiatku znejú tak príjemne a zvláštne zároveň.
Simon:
To je jedna z Robertových skladieb, s pracovným názvom "The 2 Chords Corp.", pretože v sebe obsahuje iba dva akordy vybrnkané na gitare. Skladbu sme nahrali, pridali trošku perkusii, potom odložili, neskôr sa k nej na chvíľu opäť vrátili. Zrazu sa nám z nejakého dôvodu začala páčiť, možno práve preto, že je trochu nevkusná.

Ako to?
Simon:
Pár mesiacov dozadu sme točili nejakú reláciu pre TV a vystupovala tam aj nejaká originálna latinsko-americká kapela. Hrali skutočne úžasne. Takže táto skladba je vlastne pokusom napodobniť latinsko-americkú kapelu, ale, nie sme natoľko dobrí hudobníci, aby sme toho naozaj boli schopní. Nakoniec to znie ako pochybná kapela z nočného klubu. Prišlo nám to celkom ironické.

Zdá sa, že to mnohým vtipné neprišlo, keďže bol singel rozpačito prijatý.
Simon:
Vedeli sme, že to ľudia nepochopia. Dokonca aj z nahrávacej spoločnosti nám vraveli, že je to chybné rozhodnutie.

Jason: Záležitosti ako "The 13th" sú trochu obtiažne. V rádiu máte skladby, ktoré sú bezprostredné, ale aj také, ktoré sú ťažšie uchopiteľné. Podľa mňa aj text a video k tej skladbe sú čudné. Má to v sebe niečo jemne nekomfortné, aj napriek tomu, že je to robené na latinsko-americký spôsob. Podľa mňa je to tanečná skladba, ja na to dokážem tancovať. Vlastne, ja dokážem tancovať na čokoľvek :D

Mimochodom, ten gothický mýtus o Vás bol naozaj len mýtus?
Simon:
Nikdy sme neboli gothickou kapelou. Nikdy sme nepoužívali čierny rúž a čierny lak na nechty. Nikdy sme neboli ako gothická kapela vnímaní, hlavne pre niektoré atmosférickejšie skladby, ktoré sme nahrali. Nikdy sme nespievali o cintorínoch, netopieroch a podobných veciach.

Čo obal aktuálneho albumu? Ten klaun vyzerá naozaj strašidelne.
Simon:
Robert mal nejaký katalóg hračiek z Nemecka. Objednal si z neho nejaké kovové hračky. Majú v ponuke skutočné bizarnosti, autíčka a podobne. Ten klaun je skutočne desivý. Počas nahrávania sme mali tie hračky položené na zosilňovačoch, reproduktoroch a podobne. Prišli nám až tak bizarné, že sme sa pokúsili ich začleniť na obaly albumu a singlov.

Aký je to pocit, fungovať s novým bubeníkom v The Cure? Pre Jasona to asi nie je najľahšie, pripojiť sa ku kapele v štúdiu, kedy ste už veľmi známi?
Simon:
Myslím, že Jason už vytriezvel z toho úžasu, kedy si uvedomil, že sme úplne normálni. Podľa mňa si myslel, že budeme všetci sedieť v tmavých miestnostiach, obklopení sviečkami a utápať sa v depresiách. Myslím, že mu to dokonca prišlo čudné. Mal pocit, že sa ani nesmejeme, ani nepijeme. Strávili sme spolu kopec času, ale tak je to u nás zvykom. Bývali sme spolu v obrovskom dome, takže sme fungovali skoro ako komunita. Jediný čas, ktorý mal každý sám pre seba, bolo 4-5 hodín spánku. To je presne to, čo je na The Cure super. Ťaháme všetci za jeden povraz. V podstate medzi sebou vychádzame naozaj skvele.

Nevystrašilo ťa, keď si zistil, že za inzerátom sa skrývajú The Cure?
Jason:
Samozrejme, že áno! Vypočujete si skladbu a zrazu po vás chcú, aby ste ju zahrali. Akoby som vtedy vyšiel z cviku, pretože vlastne tú skladbu ani nemáte šancu riadne počuť. Musíte len improvizovať. A následne som si s kapelou zahral niekoľko skladieb z albumu "Disintegration". Neskôr som s nimi nahral nejaké veci a potom chceli zistiť, ako si budem s každým vychádzať, čo bolo pre nich veľmi dôležité.

Povráva sa, že si odpovedal na inzerát v časopise ...
Jason:
Áno, na inzerát v Melody Maker. Bolo to o to ťažšie, že som naozaj nevedel, o koho ide. Tušiť som začal niečo až po tom, čo mi prišla odpoveď s adresou odosielateľa a tam bolo uvedené "Charlotte street" alebo niečo podobné. Vedel som, že tam sídlia Fiction Records a oni vo svojej stajni veľa slávnych kapiel nemajú. Následne si ma nafilmovali pri hre na bicích v štúdiu. Tam som sa s kapelou ešte nestretol, len som tam prišiel a zahral dve, či tri skladby.

Bol si aj predtým fanúšikom The Cure?
Jason:
Jasné, že som bol, ale Robert neznáša, keď to niekde poviem ... ale kapelu mi predstavil môj strýko, keď som mal 12, či 13. Vlastnil album "Seventeen Seconds", ktorému som úplne prepadol. Počúval som ho neustále. No a potom som prepadol albumu "Faith". Bassu a bicie som na tých albumoch doslova "žral". Nemyslím, tú zložitosť, veď sú to v podstate veľmi jednoduché veci. Mám na mysli zvuk tých albumov a náladu... pustíte si tie albumy a tá nálada sa na nich drží od začiatku do konca. Tie albumy sú veľmi späté s mojou pubertou.

Simon, neobávaš sa, že imidž kapely niekedy zatieňuje vašu hudbu? Obzvlášť ten Robertov, na ktorého sa sústreďuje všetka pozornosť.
Simon:
Viete, my ostatní sme takí leniví bastardi. My po veľkej pozornosti vôbec netúžime. V určitom zmysle to Robert berie ako výhodu. On je vlastne hovorcom a frontmanom kapely. My ostatní sme šťastní, že to môžeme nechať na ňom. Keď sme na pódiu, cítime sa ako kapela a Robert je frontman aj preto, že spieva. V kapele sa vyskytne problém iba vtedy, keď začne byť niekto nespokojný so svojou rolou. My sme spokojní a nie je v nás potreba si niečo dokazovať.

Takéto kamarátstvo fungovalo naprieč všetkých zostavám v rámci histórie The Cure? V tých časoch sa zdalo, že The Cure sú každým rokom nová kapela.
Simon:
Desať rokov to bolo o mne, Robertovi, Borisovi a Porlovi. A to sa vôbec nemenilo. Perry sa k nám pridal pred siedmymi rokmi. Keď sa to tak vezme, tak kapela má veľmi stabilné jadro.

Ty sám si kapelu opustil v roku 1982 a vrátil sa v roku 1984. Čo podnietilo tvoj odchod?
Simon:
Boli sme na turné s albumom "Pornography" a vtedy to bola príliš silná nahrávka na to, aby sme z nej hrali večer, čo večer. S Robertom sme boli veľmi mladí a v tých časoch sme experimentovali so všetkým, čo nám prišlo pod ruky. Samozrejme si to vyžiadalo svoju daň, obaja sme sa, ako osobnosti, zmenili a skončilo to bitkou. Ale, keď som z kapely odišiel, ako Robert, tak aj ja, sme sa začali opäť socializovať. Neskôr sa vrátil z turné, zašiel so mnou na drink a bolo to. Priamo sa ma spýtal, či s ním nechcem nahrať ďalší album The Cure. A za tým nasledovala otázka, či s nimi nechcem ísť rovno na turné. No a odvtedy sa to nezastavilo.

Jason, čo ťa priviedlo k bicím?
Jason:
Ako malých chalan som dostal album Jimiho Hendrixa, mal som asi 8, a takisto "PinUps" Bowieho. Zvykol som pri počúvaní predstierať, že bubnujem. Najviac asi pri Hendixovej "Manic Depression". Skúšal som samozrejme aj iné nástroje, ale tie mi veľmi nešli. Jednoznačne som cítil potrebu hrania na bicie. Ich zvuk vo mne vyvolával pocit radosti. Samozrejme, má to aj svoje nevýhody, napr. pri nakladaní do auta :D

Cítil si sa byť, pri nahrávaní tohto albumu , súčasťou kapely? Alebo na to bude potrebné turné, či hneď dve?
Jason:
Ja sa cítim byť súčasťou kapely takmer od začiatku. V januári to už budú predsa dva roky, čo budem v The Cure oficiálne. Každého z nich už poznám nejaký čas a intenzívne už rok a pol. Takže sa cítim byť súčasťou kapely a ak sa objaví nejaká kritika na moju adresu, tak cítim z ich strany neskutočnú ochranu. V tomto zmysle cítim, že prispievam aj po kreatívnej stránke a dúfam, že to robím dobre. Každého z kapely mám rád.

zdroj: Circus Magazine



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi