Nespôsobilosť príťažlivá nie je - 05/1996


Robert Smith: "Všetko, čo dnes robím, je snaha byť sám sebou a dať tomu celému zvuk."


Väzby, ktoré sú až pritesné, sa musia v prípade The Cure trochu uvoľniť. Odkedy sa britskí postpunkeri stali popovým fenoménom, obzvlášť v roku 1987 s platinovým albumom "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", žiadne ďalšie dva, po sebe idúce albumy nenahrali v rovnakej zostave. V súvislosti s tým najnovším, "Wild Mood Swings", ktorý vyšiel tento týždeň, sa Robert Smith vyhráža, že raz a navždy s kapelou skoncuje. "Na budúci rok budú The Cure oslavovať 20.výročie vzniku a myslím, že to bude retrespektívny rok, na konci ktorého vyjde ďalší albumu. Myslím, že by to mohol byť celkom pekný spôsob rozlúčky. Potom si potichu budem môcť odkráčať svojou cestou," prehlásil 37-ročný Smith.

Od vášho posledného albumu, "Wish" (1992), uplynuli už štyri roky. Čo ak na Vás fanúšikovia zabudli?
Ani na minútu som si nepredstavil možnosť, že by svet so zatajeným dychom čakal na náš ďalší album. Po tak dlhej odmlke by sa množtvo iných kapiel vracalo s otázkou, kto sú vlastne ich fanúšikovia. Za ten čas sme skutočne nevydali nič, čím by sme sa pripomenuli. Dokonca ani nie sme súčasťou nejakého hnutia. Jednoducho nás módne trendy nezaujímajú.

Ako vnímaš vaše staré nahrávky, keď ich počuješ dnes?
Skúšam hľadať rovnováhu medzi osobnosťou, ktorá napísala tie skladby a medzi osobnosťou, ktorou som dnes. No ide to veľmi ťažko. Samozrejme, postupne sa zlepšila aj samotná kapela. Punk, z ktorého sme vzišli, bol postavený na myšlienke, že nemusíte byť skvelý hudobník, aby ste mohli hrať. A ja som hrať nevedel. V tom bol ten pôvab a radosť punku. Predstierať však po 20 rokoch, že ten šarm a radosť tu stále sú, by bolo neúprimné. Skôr sa mi páči myšlienka, že dnešní The Cure tvoria niečo, čo má hĺbku a pretrvá, aspoň dúfam, omnoho dlhšie."

zdroj: People, USA, 12/05/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi