Roztržitý dialóg s Robertom Smithom - 07/2012


Líder The Cure sa zamýšľa nad kariérou skupiny, ktorá roky strávila ohlasovaním konca, ktorý nakoniec nikdy nenastal. "Doma zostať jednoducho zatiaľ nechcem," prehlásil.


Robert Smith (nar. v roku 1959, v Blackpoole) rozpráva váhavo, no zistil som, že jeho vnútorný svet nie je taký bezútešný, aký zobrazuje vo svojej gothickej estetike. Sediac na bielom gauči pôsobí tak, akoby sa sám seba pýtal, "Čo tu vlastne robím?". Po tých troch hodinách hrania s The Cure je však vyčerpanosť úplne prirodzená. Koncertný maratón bol vlastne vyvrcholením prvého dňa siedmeho ročníka festivalu Bilbao BBK Live, ku ktorému prispeli aj Keane a Garbage.

V jeho 53 rokoch sa však nedá hovoriť iba o fyzickej námahe: "Kapela sa práve nachádza vo fáze rozjímania, snažíme sa ľuďom ukázať, že to, čo robíme, je stále úprimné. Pre takéto niečo sú festivaly skutočne dobrým barometrom". Ako dodal, "Musíte nájsť tú správnu rovnováhu v hraní, aby to bolo aj správne pomalé, osviežujúce a zároveň presvedčivé... ako dobrý bozk."

Problémy s klávesami posunuli začiatok koncertu takmer o hodinu, a bol to práve Smith, kto vyšiel na pódium, vzal so sebou len gitaru a celú situáciu zachránil zaspievaním mýtickej "Boys Don´t Cry". "Som príliš starý na to, aby som ašpiroval na nesmrteľnosť, snažím sa byť len časťou spomienok ľudí, ktorý majú pocit, že to bol výnimočný koncert". A bezprostredne dodá: "Myšlienka snahy o niečo iné by mohla zo sveta urobiť lepšie miesto ... možno ...".

S kapelou, ktorá sa zrodila v 1970tych rokoch, a prakticky nepretržite funguje dodnes, strávil celé roky vyhrážaním sa konca. Na predošlé turné vyrazili so skladbami z prvých troch albumov: "bolo to skutočne veľmi nostalgické," priznáva. "Myslel som si, že ak sa do tých skladieb ponorím v mojom aktuálnom veku a ak by som pochopil, prečo sme to všetko urobili, tak by prišiel ten najsprávnejší čas to všetko stopnúť." No ono to nakoniec tak nebolo. "To som jednoducho ja, vždy chcem vytvoriť hudobnú alternatívu, estetické dielo, jednoducho na čakanie na koniec nemám čas." A tento vzdor dokazuje aj aktuálne letné európske turné The Cure, v rámci ktorého odohrali najdlhší koncert v dejinách Bilbao festivalu.

A zdá sa, že média akosi pozabudli na Roberta Smitha z minulosti: "Stále mám v hlave hlas toho mladého muža, ktorý mi neustále pripomína, že už mám všetko, o čom som kedy sníval, lenže ja nedovolím, aby mi povedal, "skončil si", to vážne ani nechcem."

Nakoniec si neodpustí pripomenúť, že sa odmieta zúčastniť na oslavách diamantového výročia korunovácie kráľovnej Alžbety II. "V našej krajine ľdia monarchiu jednoducho milujú, no ja tento systém neznášam. Ten systém totiž núti občanov premýšľať, že sú lepší, než ktokoľvek iný!"

Napriek vulgarizmom, ktoré s vyššie uvedeným zazneli, priznáva, že si doma nažíva skvele, aj so svojou školskou láskou, Mary Poole. "O domove však veľmi nepremýšľam," na čo sa usadí hlbšie do gauča, privrie oči a pokračuje, "viete, aj tak je to v mojom živote o spievaní, to je kľúčom ku všetkému. Milujem spev." Na záver povie jemne, akoby sám sebe, s kúskom horkosti, "Samozrejme, mohol by som si spievať aj doma... ono, spievať niekomu doma by bolo omnoho lepšie, omnoho."

zdroj: thecuretc.wordpress.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi