Pornography - 04/2005


Príbeh albumu The Cure z bookletu jeho Deluxe edície


S tretím albumom, "Faith", prekročili The Cure nové hranice pre vyjadrenie emotívneho nepokoja a duševnej stiesnenosti. Pri "Pornography" zašli ešte ďalej.

V decembri 1981 sa Smith stiahol, spočiatku sám, do štúdia Rhino v Surrey a pripravil demá niekoľkých skladieb, ktoré sa stali základom pre album "Pornography".

Aj napriek dobrým pracovným vzťahom s Mike Hedgesom, ktorý bol na predošlých troch albumoch prizvaný k nahrávaniu na poste inžiniera / koproducenta, Smith cítil potrebu zmeny. "Chcel som niekoho v našom veku a tak som sa rozhodol pre Phila Thornalleyho, hlavne pre jeho práce s Psychedelic Furs, hlavne pokiaľ šlo o skvelý zvuk bicích v "Talk Talk Talk".

Spolu s koproducentom sa Smith rozhodol aj zmeniť prostredie. Pred Morgan štúdiami uprednostil RAK, ktoré sa nachádzali v londýnskej oblasti The St. John´s Wood. "Štúdiá mali skvelú atmosféru," spomína Smith. "Tri rôzne štúdiá situované v historickej budove s obrovskými oknami a vysokými stropmi. Výhľad z kontrolnej miestnosti bol priamo na ulicu a bolo tam zábavnejšie, než v Morgan. Mali ste pocit, že si môžete ľahnúť na podlahu bez obáv, že by niekto prišiel a začal tam s vami zametať."

Keď sa v januári 1982 začalo nahrávanie, bolo ležanie na podlahe skutočnou devízou, keďže kapela stratila kontrolu nad konzumáciou drog. "Premenili sme štúdio na náš vlastný nočný svet. Každú noc sme priniesli viac a viac "nájdených" vecí... bolo to pekne bizarné. Miestnosti sme zaplnili sviečkami, krabicami, novinami a osuškami ... vyzeralo to tam veľmi čudne!"

Aj osobné vzťahy vo vnútri kapely sa začali zhoršovať, a nedalo sa tomu pomôcť. "Keď sme nastúpili do RAK štúdia, tak som nemohol nájsť demá z Rhino štúdii, takže sme vlastne v rukách nemali nič. Tak som všetkým oznámil, čo by som chcel dosiahnúť. No bolo to dosť chaotické."

No aj napriek tomu šialenstvu tu bolo niečo povedomé. "Bolo to totiž po prvýkrát, kedy sme toho vedeli dosť na to, aby sme mali všetko pod úplnou kontrolou. Na predošlých albumoch bol Hedges akýmsi nárazníkom, no tentokrát bolo všetko skutočne po našom."

Divokou kartou vo vrecku bol však Phil Thornalley. Nikdy predtým s The Cure nepracoval, takže netušil, čo ho čaká a tak sa zrazu objavil uprostred sveta, kde normálne spôsoby nahrávania proste nebolo možné aplikovať. "Phill bol pri nás pekne vystresovaný," spomína Smith. "Síce mal o našej tvorbe akú takú predstavu, ale to, čo som chcel, sa nedalo prirovnať k ničomu, čo sme urobili predtým. Spomínam si, že sme mali k dispozícii vcelku dlhý gitarový zvuk, ktorý sa mu nepáčil. Prišlo mu to príšerné ... a nechápal, že to bola práve tá správna vec!"

Na základe všetkých referencíí, mal Thornalley pravdu. Čo však nevedel pochopiť bol Smithov zámer vytvoriť skutočne znepokojivú hudbu. "Chcel som vytvoriť jednoznačne skurvenú nahrávku," vysvetľuje Smith, "po ktorej by The Cure mohli skončiť." A na také niečo by bol príšerný gitarový zvuk úplne vhodný. "Phil sa to snažil urobiť až príliš príjemným... ja som to chcel mať vlastne neznesiteľné. Potreboval som, aby táto nahrávka bola našim veľkým svedectvom a pri jej tvorbe ma samozrejme nezaujímalo nič, či nik na celom svete."

Nahrávanie v RAK štúdiách bolo ukončené v apríli a už od úvodnej skladby, "One Hundred Years" sa jednalo o nesporne pudový útok. "Je jedno, či všetci pomrieme," zanôti Smith v úvode násilnej, textovo záhadnej skladby, ktorá navodzuje zámerne rušivé rozpoloženie - od zabíjania svíň, cez malé černovlasé dievča k explodujúcej hlave. "Prvý verš albumu," hovorí Smith, "nastavuje realitu. Ide o absolútny nihilizmus - a záver albumu vlastne povoláva do zbrane. Chcel som všetko a nič - bol som jednoducho viac než zmätený!"

Ďalšie skladby ponúkajú, v rôznych stupňoch, desivý vlastný portrét odcudzeného dysfunkčného psychopata. Celkovo sú texty albumu akýmsi odmietaním podľahnutia logike ortodoxnej kritiky. Najlepšie funguje ako šikmá plocha, no zároveň vyvoláva silnú predstavivosť. Verše ako "príliš veľa tajomstiev / urob dnešný večer príjemným, prosím / tá rovnaká predstavivosť ma prenasleduje / v slede / v beznádeji času / už nikdy viac nebudem čistý ..." (z "Figurehead") odporujú logickým analýzam, no jednako vyčarúvajú obrazy v predstavivosti a kreslia vlákna mystiky, psychológie, filmu, literatúry a vedy.

V podstate ako každý z albumov The Cure, aj "Pornography" vychádza zo svojho predchodcu. Do rebríčku predajnosti vstúpil 15.mája 1982 a dosiahol 8. miesto, čím sa kapele po prvý krát podarilo dostať do Top 10. Muselo to pôsobiť tak, že nech urobia čokoľvek, bez ohľadu na to, ako zložito vníma album verejnosť, sú vždy odmenení väčším úspechom.

Hudobná kritika, opätovne, nedokázala nájsť zhodu. David Quantick z NME nebol úplne ďaleko od pravdy, keď album opísal ako "Phil Spector v pekle", no pre Davea McCullougha zo Sounds bol album iba "sucho bezvýznamný".

"Kritiky boli skutočne rôznorodé," uznáva Smith, "a na koncerty veľa ľudí nechodilo, no aj napriek tomu som mal pocit, že sme stvorili skvelú nahrávku."

Napriek Smithovu osobnému zmyslu pre úspech, položilo turné na podporu albumu kapelu na kolená. Ostatní dvaja členovia kapely sa cítili stále viac nedocenení a izolovaní, akoby sa len naháňali od koncertu ku koncertu a so štábom to bolo ešte horšie. "V tých časoch sme mali v štábe skutočne agresívnych ľudí," spomína Smith. "Síce inteligentných, no narušených. Samotné koncerty často degenerovali do otvorených konfliktov - čo však nebolo ani tak prekvapivé, keďže sa na navodenie nálady použil úvodný film "Airlock"!"

Putovanie Európou v izolovanej atmosfére frustrácie a hnevu, ako aj nedostatok vzájomnej komunikácie, vyúsťovalo do sporadického násilia, ktorého vrcholom bol pästný súboj medzi Smithom a Gallupom v Strasbourgu, po ktorom obaja hodili uterák do ringu a pobrali sa domov, ignorujúc fakt, že v pláne bolo ešte niekoľko ďalších koncertov.

Iba vďaka intervencii Smithovho otca bol Robert prinútený akceptovať skutočnosť, že ak ľudia zaplatili peniaze, tak je povinnosťou kapely dokončiť turné. Kapela sa teda opäť dala dohromady a dotiahla turné až do jeho horkého konca v Bruseli, 11.júna.

V Bruseli, s poslednými fanfárami, odohrali bizarný, z časti improvizovaný, koncert, ukončený v čudnej zostave: Smith za bicími, Tolhurst na bassgitare, Gallup na gitare a ich bedňák za mikrofónom. "Po koncerte sme si so Simonom zahundrali niečo na pozdrav a ďalších 18 mesiacov spolu nekomunikovali," poznamená Robert.

The Cure dosiahli svoj temný vrchol, no nový úsvit sa nečrtal...

zdroj: Pornography, Deluxe Edition, 26/04/2005
autor: Johnny Black



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi