Seventeen Seconds - 04/2005


Príbeh albumu The Cure z bookletu jeho Deluxe edície


Ešte predtým, ako The Cure vydali svoj debut, "Three Imaginary Boys", mal Robert Smith úplne jasnú predstavu o tom, čo chce robiť ďalej ...

Vo svojej hlave mal základy zvukov a štýlov, na ktorých, ako cítil, by mohol začať stavať. "Počúval som Bowieho "Low", "Five Leaves Left" Nicka Drakea, Hendrixov "Live Isle Of Wight", Van Morrisonov "Astral Weeks" a Chačaturianov "Gayaneh Ballet Suite"," prezradil. "Chcel som s The Cure vytvoriť podivný druh hybridnej hudby, ktorý by bol prepojený s uvedenými albumami!"

V prvom rade však musel Smith vyriešiť jeden problém. Posledné mesiace mu bol bassgitarista Michael Dempsey čoraz viac vzdialenejší, keďže Dempseyho osobnosť a ambície týkajúce sa kapely sa nezhodovali so Smithovou predstavou. V tom istom čase si Smith uvedomil, že mal toho viac spoločné so Simonom Gallupom, bassákom lokálnej kapely z Horley, The Magspies. Táto dvojka sa stretávala čoraz častejšie, a aby si otestovali vzájomné muzikantské schopnosti, bez ohrozenia vlastných kapiel, zosnovali plán nahrať nejaký materiál s miestnym poštárom Frankom Bellom.

Výsledkom bol jednorázový singel "I´m A Cult Hero", vydaný pod menom Cult Hero. Aj keď šlo o jednoznačný vedľajší projekt, bolo zrejmé, dokonca aj Dempseymu, že Gallup bol pre Smitha očividne lepším hudobným partnerom.

Kým však mohol Smith vykonať nejaké rozhodnutie ohľadne zostavy, čakali kapelu ešte koncerty. Predošlé stretnutie v klube so Stevom Severinom zo Siouxsie And The Banshees malo za následok, že The Cure predskakovali na britskom turné The Banshees. Turné sa začalo 5.septembra 1979 v Belfaste, no nešťastne sa skončilo o dva dni neskôr v Aberdeen, kedy sa bicman John McKay s gitaristom Kennym Morrisom rozhodli The Banshees opustiť.

Po rýchlom konkurze s niekoľkými nádejnými gitaristami však Siouxsie a Severin pochopili, že nik nezapadne do ich kapely lepšie, než Robert Smith. Turné teda dokončili so Smithom, ktorý vystupoval na pódiu ako s The Cure, tak aj s The Banshees.

Počas tohto náročného obdobia sa odohral 3.októbra 1979 koncert v Newcastle, v City Hall, a práve v ten večer napísal Robert väčšinu textov pre album "Seventeen Seconds". "Počas toho večera sa mi hlavnou preháňalo možstvo príšerných a podivných vecí... množstvo hnevu a múk. Cítil som sa strhaný, zdrvený a veľmi osamelý."

Keď sa turné konečne skončilo, 15.októbra, koncertom v Hammersmith Odeon, vrátil sa Smith domov a okamžite začal práce na jednotlivých demosnímkach. "Zapojil som moju Fender Jazzmaster gitaru do Hammong organu mojich rodičov, spolu s bass pedálom, vystaval bicí automat, pripojil kazeťák... viac som nepotreboval. V tom čase som chcel, aby každá skladba fungovala s čo najmenším počtom nástrojov."

Robert bol zdesený, keď o pár dní neskôr prehral prvé skladby Dempseymu. Bassgitaristovi sa totiž nepáčilo nič z toho, čo počul. Smith okamžite zašiel so skladbami za Simonom Gallupom, ktorý si ich okamžite zamiloval. V tú noc dostal Gallup pozvánku do The Cure. Zmeny v kapele však týmto nekončili, pretože Smith do kapely pozval aj Gallupovho kamoša z kapely The Magspies, klávesáka Matthieu Hartleya.

"Bohužiaľ," povzdychne si Robert, "kazeta so spomenutými demami je jedna z mála, ktoré za tie roky 'neprežili'."

"Keď som prišiel do The Cure," zaspomína Simon, "tak skladby "Seventeen Seconds", "M", "At Night" a "Play For Today" boli v podstate už skomponované, no bolo ešte niekoľko skladieb, ako "In Your House", "Secrets" a "A Forest", ktoré sme doladili až spoločne na pódiu."

Štvorica sa teda pustila do skúšania skladieb pre album v januári 1980, v dome Robertových rodičov, a pár týždňov na to sa vrátili do londýnskych Morgan Studios, kde vznikol ich debutový album, aby sa opäť pustili do práce s producentom Mike Hedgesom.

Od začiatku bolo všetko jasné, hoci Hartley sa s materiálom stotožňoval zťažka. "Simon s Lolom akosi intuitívne vytušili o čo mi išlo, ale myslím, že Matthieuovi to prišlo trochu čudné," spomína Smith. Napriek tomu znovu ožil duch kapely, rovnako ako aj kamarátstvo, ktoré sa počas posledných mesiacov éry Michaela Dempseyho vytratilo.

Postúpili do Štúdia 1, ktoré bolo lepšie vybavené, no ako spomína Smith, "Morgan sme si mohli dovoliť iba na osem dní, ak by sme spali v hoteli, alebo na desať dní, ak by sme prespávali v štúdiu na podlahe... tak sme si zobrali spacáky a urobili si zo štúdia druhý domov!"

Celý prvý deň strávili "skúšaním mikrofónov, nastavovaním zosilňovačov a zvukov. Keď sme sa dopracovali k základnému nastaveniu, zostalo prakticky všetko nedotknuté až do skončenia nahrávania."

Nakoľko Smith nesúhlasil s mnohými rozhodnutiami Chrisa Parryho na prvom albume, bol tento zo štúdia vykázaný. "Chceli sme vytvoriť niečo jedinečné, niečo osobné a nechceli sme tam mať žiadne vonkajšie vplyvy. Pamätám sa, že som bol neskutočne šťastný, cítil som sa ako doma a hlavne som bol úplne posadnutý tým, čo sme robili."

Mike Hedges veľmi rýchlo pochopil, že The Cure sa od ich predošlej spoločnej spolupráce podstatne posunuli ďalej. "Naozaj som si to hudobné smerovanie uvedomoval - v porovnaní s "3 Imaginary Boys" to bolo nevľúdne, atmosférické a hlavne úplne iné," vysvetľuje. "Na komerčnú stránku sme vôbec nemysleli, dokonca ani na potenciál popularity. Absolútne som sa riadil Robertovými inštrukciami - bol rozhodnutý zachytiť konkrétny zvuk."

A podarilo sa mu to. "Každá skladba, ktorú sme urobili," vraví Smith. "Povedal som len, 'To je ono.' Spomínam si, ako sme pracovali na "Play For Today" a "A Forest", kedy som si pomyslel, 'Áno. Takejto hudbe by sme sa mali venovať'."

Ku koncu pobytu v štúdiu začala na kapelu tlačiť ekonomika, čo asi najlepšie ilustruje skladba "The Final Sound". "Pôvodne to mala byť celkom dlhá inštrumentálka, lenže počas nahrávania zrazu páska dosiahla svoj koniec, čo nám Hedges vôbec nepovedal. Takže ten zvuk na konci skladby je vlastne moment, kedy páska skončila... vedel, že sme mali dosť tesný rozpočet a nedovolil si siahnuť po ďalšej páske. Asi mal pocit, že by som to strihol aj tak!"

V posledný deň umožnil Smith Parrymu nahliadnúť do štúdia a vypočuť si, čo sa im podarilo nahrať. "Po prvom vypočutí veľmi nadšený nebol. Chcel, aby sme šli cestou popových vecí ako "Boys Don´t Cry" a "Jumping Someone Else´s Train", no na jeho obranu musím povedať, že si vcelku rýchlo uvedomil, že aj keď sme vytvorili niečo omnoho temnejšie, stále to bolo dokonale poslucháčsky prístupné. Večer nám povedal, že sa nám podarilo vyprodukovať skvelú nahrávku!"

Prvý vydaný singel z albumu, "A Forest", vstúpil do UK Charts natoľko úspešne, že kapele zabezpečil prvé vystúpenie v relácii Top Of The Pops, no Smith si uvedomil, čomu by mohla byť kapela, vďaka účinkovaniu v programe, vystavená a celú túto predstavu znenávidel. "Dostal som sa do fázy, kedy som bol proti všetkému podobnému, bol som proti hlavnému prúdu, proti komercionalizmu... jednoducho som viac nechcel, aby boli The Cure popovou kapelou."

3.mája 1980 vstúpil album "Seventeen Seconds" do britského albumového rebríčka, kde dosiahol 20. miesto, čo bola omnoho lepšia bilancia, ako v prípade debutu. Pri pohľade späť Smith vraví, "Vždy som "Seventeen Seconds" považoval za náš otvárací album, bol to jednoducho prvý album, pri ktorom som mal pocit, že sú to skutoční The Cure."

A tak, ako pri vydaní debutového albumu, aj v tomto prípade už Smith plánoval ďalšiu budúcnosť kapely. "V čase vydania "Seventeen Seconds"," poznamená, "sme hrali po celom svete a príliš sa netrápili Anglickom, čo bol v tom čase dosť radikálny prístup. Vyrazili sme do Austrálie a Nového Zélandu, a cestou späť sme podnikli náš prvý hudobný výlet do Ameriky, kde sme si uvedomili, že na UK sa do nekonečne spoliehať nemôžeme. Mali sme pocit, že sme na misii a väčšina našich vystúpení na to reflektovala. V tom, čo sme robili, bolo cítiť vášeň a ľudia to začali vnímať. Vedeli sme, že sme vstupovali na nové územia."

Vzhľadom na tento kurz, tie nové územia priniesli pre kapelu aj zopár veľmi ťažkých chvíľ ...

autor: Johnny Black
zdroj: Seventeen Seconds DeLuxe Edition, 26/04/2005



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi