Three Imaginary Boys - 11/2004


Príbeh debutového albumu The Cure z bookletu jeho Deluxe edície


Sedemročný Robert Smith z Crawley dostal svoju prvú gitaru ako narodeninový darček v roku 1966, no než úplne prepadol vášni k nástroju, ktorý zmenil jeho život, uplynulo ďalších päť rokov.

"V podstate som sa naučil hrať sám, čítaním knihy Berta Weedona, "Play In A Day" a hraním na gitare môjho staršieho brata," vysvetľuje, "a aj preto sa na konci albumu "Three Imaginary Boys" nachádza skladba "The Weedy Burton". Je to taká slovná hračka, ktorou som vzdal Bertovi hold ... "

S príchodom prvej gitary, akustickej, s nylonovými strunami, sa začalo niekoľko rokov "klasickej školy", počas ktorej "som pochytal základy hrania pravou rukou, dokázal počas hry čítať z nôt, ale ... vždy som zúfalo túžil po elektrickej gitare."

Tá "elektrická" sa mu konečne dostala do rúk na Vianoce, v roku 1971. Poloakustická, "double cut-away" červená Epiphone, ktorú mu daroval gitarista z hudobného súboru, známeho pod názvom Crawley Goat Band, s ktorým si Robert príležitostne zahral vždy v nedeľu popoludní. "Takže, mal som gitaru, bohužiaľ mi chýbal zosilňovač," poznamenal. Samozrejme, že mal zakázané pripájať ju k rodinnému hi-fi, no nakoniec tak urobil. "Prišiel som na to, ako prerobiť jack, aby zapasoval do vstupu pre slúchadlá. Tak som to zapojil a ... a bolo to!"

Epiphone ho sprevádzala počas jeho ranného obdobia, v kapelách Obelisk a Malice, založil s ňou Easy Cure a doma skomponoval skladby ako "Fire In Cairo" a "Meathook". Často čerpal inšpiráciu z domáceho prostredia.

"Skladbu "10:15 Saturday Night" som napísal na stole v našej kuchyni," spomína, "odkiaľ som sledoval kvapkajúci vodovod, cítil sa neskutočne nevrlý, popíjal otcove domáce pivo... Plán na večer mi zrazu stroskotal, vrátil som sa domov a ľutoval som samého seba."

Vývoj tejto Cure klasiky je zdokumentovaný práve tu a zahŕňa bonusové CD, nielen Smithových domácich demo snímkov, kompletne s Hammond organom a bossanova tempom, ako aj demá z Chestnut Studios, kde skladby nakoniec získali finálnu podobu.

V tej dobe už bola kapela známa pod názvom The Cure a Smith bol hrdým majiteľom novej, no vkusne punkovej a lacnej, elektrickej gitary Top 20, ktorá si našla svoju prácu na niektorých skladbách albumu "Three Imaginary Boys". "Hral som na Top20-tke v niektorých skladbách 3IB albumu," povedal. "Mal som ju spoli s WEM Clubman zosilňovačom; póza a mobilita boli mojim sloganom!"

Nech už to bolo akokoľvek, Chris Parry, zakladateľ A&R oddelenia v Polydor Records, ktorý naverboval The Cure pre svoj nový label Fiction Records, bol "zhrozený mojim zámerom použiť Top20-tku na celom albume, nakoľko si uvedomil, že sa z nej dá získať iba jediný zvuk." Hneď na začiatku druhého nahrávacieho dňa vzal teda Parry kapelu na nákupy a Smith sa stal majiteľom Fender Jazzmaster-ky, ako aj zosilňovača Roland JC 160.

Parryho plán ohľadne albumu bol až absurdne jednoduchý. "Povedal nám, aby sme šli do štúdia a jednoducho odohrali náš kompletný koncertný set, len to zahrať naživo a bude to náš prvý album."

V tom čase v Morgan Studios nahrávali The Jam, ktorých Parry získal kedysi pre Polydor, svoj album "All Mod Cons". Keďže mal Parry k dispozícii veľmi obmedzený rozpočet, postaral sa o to, aby The Cure nahrávali v Morgan Studios pod rúškom noci a utajenia. O inžiniering albumu sa postaral Mike Hedges, začínajúci technik v Morgan Studios, čím sa začal ďalší príbeh dlhoročnej spolupráce a priateľstva s The Cure.

"Celé sme to zvládli za päť nocí. Po odchode The Jam sme prišli vždy okolo desiatej večer a pracovali až do rána. S Michaelom sme používali vlastné nástroje, no Lol hral na bicích Ricka Bucklera. Spomínam si, ako sme počas poslednej noci roztrhli jednu blanu, ktorú sme následne lepili žuvačkami v nádeji, že si to nik nevšime."

Práca po nociach odštartovala Smithov nočný život, ktorý si užíva dodnes. "Jedna z najlepších vecí byť v kapele, pokiaľ ide o mňa, je fakt, že som nemusel ráno vstávať," vysvetľuje. "Ranné vstávanie, v tom veku, pre mňa znamenalo chodiť do práce, takže, keď som nemusel vstávať, nemusel som do práce!"

Nájsť materiál pre album nebol žiaden problém, pretože, ako poznamenal Smith, "sme mali veľký repertoár, asi 30 skladieb, a väčšinu z nich sme aj nahrali. V prvú noc sme ich na prvý pokus nahrali 20. Mnohé z nich sa vyvíjali počas vcelku dlhého obdobia. Napr. "It´s Not You" bola napísaná 18 mesiacov pred jej nahratím a veľakrát sme ju hrali v punkovom, či inom štýle alebo inej podobe."

Čo však mohlo byť prezentované ako zložité, bola nemotornosť bubeníka Lola Tolhursta. "Nesnažili sme sa nič komplikovať, pretože sme vedeli, že by to nezvládol." V Určitom smere sa však Tolhurstove limity ukázali ako skrytým požehnaním, pretože práve v tom čase tretí člen kapely, Michael Dempsey, neskrýval ambície pretransformovať The Cure kapelu na silné popové klony, s podivnými časovými tóninami a bizarnými aranžmánmi. "Michael sa dokonca pokúšal naučiť Lola, ako na tie odporné XTC rytmy," smeje sa dnes Smith, "čoho však on nebol schopný, čo bolo samozrejme úžasné, pretože som tak nemusel absolvovať príliš veľa hádok s Michaelom."

Postupom času nahrávania Smith sám zistil, že ho desí aj ďalší aspekt práce. "Pamätám si, ako som zašiel do kontrolnej miestnosti, aby som si vypočul, čo sme nahrali, a pomyslel si, 'Veď toto vôbec neznie ako my'. Bolo to plné čudných rezonancii a pritom som chcel, aby to znelo čo najprirodzenejšie a reálne." Neskôr priznal, že ak by to bolo skutočne na ňom, urobil by z toho vášnivejšiu nahrávku, no dnes, pri pohľade späť, zisťuje, že ten ľadový nádych, o ktorý sa postaral Chris Parry, dodal albumu "Three Imaginary Boys" "typický ráz, vďaka ktorému sa ten album nedal prirovnať k ničomu, čo v tom období vyšlo. Album sa vyznačoval drsnosťou, čo mi príde na debutovaný album absolútne super; nemal však zvuk, ktorý som chcel dosiahnúť."

Skutočné Smithove problémy však začali ešte skôr, než bol album dokončený. "Nesúhlasil som s niektorými skladbami, ktoré vybral Parry. Napr. s "World War", čo bol akýsi odpad, ktorý mi pomohol dopísať Lol." A nielen Smith bol nespokojný s faktom, že Hendixov cover, "Foxy Lady", spieval Dempsey a objavila sa aj na albume. "Mali sme ju v repertári preto, že sme ju hrali na skúškach, no vždy som mal pocit, že naša interpretácia je úbohá. Od toho momentu som nikdy nikomu neumožnil ujať sa v štúdiu úlohy "producenta". Mal som pocit, že ak by sme mohli niekedy urobiť ďalšiu nahrávku, tak nemôžeme dovoliť, aby robil niekto ďalší chyby v našom mene."

Robertove obavy však pri výbere materiálu nekončili. "Nepáčili sa mi ani grafické návrhy - domáce spotrebiče - čo bol nápad grafického oddelenia Polydoru, ktoré pracovalo s konceptom The Cure ako "kapely bez imidžu". Album sme jednoducho dostali poštou už s hotovým obalom, oni to jednoducho všetko pripravili bez toho, aby to s nami prediskutovali."

2.júna 1979 vstúpil album do rebríčku Uk album charts, kde dosiahol 44.pozíciu, čo je na debut celkom slušný výkon napriek tomu, že nemal veľký ohlas u kritiky (v Sounds a Melody Maker však dostal plných 5 hviezdičiek a uvedený bol s hrdým titulkom "Hviezdy 80tych rokov sú tu").

Aj Robert Smith hľadel do budúcnosti. "Ešte pred samotným vydaním albumu "Three Imaginary Boys" som napísal niekoľko skladieb pre album "Seventeen Seconds". Bola to moja reakcia na skúsenosti z prvého nahrávania. Čo sme 3IB nahrali a vypustili do sveta, mal som pocit, že teraz je čas pre skutočných The Cure ..."

zdroj: 3IB Deluxe Edition, 29/11/2004
autor: Johnny Black



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi