5 Imaginary Boys - 01/1991


Tajné vystúpenie The Cure v T&C II Club-e, 17.01.1991


"Šťastný, Robert?" zaznie otázka z prítmia. "Som šťastný," zadžavoce Robert Smith, šéf The Cure, známy pre svoje čúdáctvo, prísnosť a mizériu. "Dá sa povedať, že takto som šťastný nebol nikdy."

Zvyšok kapely sa usmeje. Ich líder je vo forme a hlavne ukončili vyčerpávajúcu zvukovú skúšku. Smith si dokonca zaspieval "English Rose" Paula Wellera, ako aj zopár skladieb The Cure, viacmenej v povznesenej nálade. Veci však nie sú úplne také, aké sa zdajú byť. Malé pódium priestranného londýnskeho klubu, Town & Country II, nie je prirodzeným "domovom" The Cure a na vstupenkách bol uvedený iba názov "Five Imaginary Boys", no výraznou kaligrafiou typickou pre The Cure. Tak ako v prípade The Rolling Stones v 100 Club-e, The Police v The Marquee (na ten nešťastný koncert nakoniec nikto neprišiel) a The Sex Pistols takmer všade, aj toto vystúpenie je v podstate tajné.

Ono to až také tajné v skutočnosti nebolo, pretože, ako by bolo, tak by poriadatelia neveriacky nezízali na mladý pár, ktorý prišiel na vystúpenie Dumpy´s Rusty Nuts. Pre utajené vystúpenie je vhodný malý klub, prítomnosť významných postáv a samozrejme, musí byť cítiť pot, pulz a škripot, to aby si tí najoddanejší fanúšikovia plne uvedomovali prítomnosť a význam tejto priviligovanej akcie.
The Cure teda pustilo echo fanklubu, nahrávacia spoločnosť informovala vybrané médiá, ako aj celebrity (Jonathan Ross, Cocteau Twins, Janice Long), Snub TV zaznamenávala celú prípravu večera a samotní The Cure mali v pláne nafilmovať celý večer. "Je to zváštne," uškrnie sa Smith ako niekto, kto sa nevie zorientovať, "celé je to zvláštne. Pustili sme sa do toho so zámerom bezvýznamnej akcie a stalo sa niečo úplne iné. Je z toho doslova mediálny cirkus."

Treba brať do úvahy aj British Music Weekend, ktorý prebehol o pár dní neskôr. Kapela sa na pódiu neobjavila od leta, kedy naposledy vystupovali v Crystal Palace. The Cure teda vyšli z cviku. "To možno áno, ale stále sme lepší, než ktokoľvej iný. A berieme to veľmi vážne," prizná Smith zdržanlivo. "Dá sa povedať, že sme na toto vystúpenie trénovali viac, než na nejaký významný koncert - celé dva dni. Také niečo sme naposledy urobili v roku 1984, kedy sme pred Elephant Fayre hrali v Bristole a Bath."

Treba však uznať, že The Cure sú profesionáli a z malých priestorov a pódii rozhodne strach nemajú. "Je to v pohode," povie Smith, "aspoň máte zámienku sa tam postaviť. My aj tak robíme skúšky v malých priestoroch. Ale na časy, kedy sme vystupovali v takých malých priestoroch zasa veľmi šťastné spomienky nemáme, pretože sme sa vtedy snažili byť náladoví a atmosférickí, no kluby na také niečo veľmi vhodné nie sú. A ani sme sa do tých malých priestorov navrátili, pretože už nejaký čas nemám rád dlhé koncertovanie a zasa, nemá význam si vyberať, kto sa na nás príde pozrieť a kto nie. Na druhej strane, ak vystupujeme pred viac ako 5000 ľudmi, tak mám pocit, že sa z nás niečo vytráca. V Amerike sme hrali na štadiónoch iba preto, aby sme ľuďom dokázali, že sme tam boli, spolu s inými bláznami. Najlepšie je sa koncertovaním vôbec netrápiť, haha. Sú tu však aj ďalšie veci, ktoré som v mladosti prehliadal viac, než hranie v kluboch."

Ako napr. čo?
"Napr. chodenie do školy."

Vonku pred klubom pýtajú priekupníci od fanúšikov, ktorí sa o koncerte dozvedeli z Evening Standard, za lístok 100 libier (oficiálne vstupné je 50). Nesympatický Jonathan King vstúpil do vnútra so špáradlom medzi zubami a syčí od radosti. V klube je horúco, no nie sparno. Fanúšikovia obsadili prvé rady, zbytok priestoru vypĺňajú ľudia z médii a ľudia z nahrávacej spoločnosti, ktorí okupujú hlavne oblasť pri bare.
"Dnes večer zaznie veľa rezkých vecí," prorokuje Smith a pustí sa do písania setlistu. "Je to vec danej chvíle."

Osvetlenie zrazu stmavne, dlhoročný manažér kapely, Chris Parry, sa postará o krátky úvod, tak ako to v prípade The Jam urobil otec Paula Wellera, John, a na pódium vstúpia The Cure s ováciami, akoby nastupovali na finálový zápas Majstrovstiev sveta. Napriek Smithovým predchádzajúcim slovám však koncert otvárajú novou, trochu pomalšou, skladbou - "The Big Hand". Rovnako ako ďalšie tri nové skladby, aj túto odohrali Cure tvrdošijne, bez zreteľných refrénov, či slučiek. Samozrejme sa pohybovali v zvyčajnom Cure teritóriu, plnom nejasných pocitov úzkosti a úmyselných zvrátených štruktúr. "Netuším, ako to nakoniec s týmito skladbami dopadne. So všetkými troma som nie úplne presvedčený," prizná Smith. "Ani sme ich publiku nepredstavili. To preto, že sme ani nemali potrebu poznať reakciu na ne, skôr sme sa snažili zahrať ich čo najjednoduchšie."

The Cure ponúkli pestrú paletu albumových skladieb. "Fascination Street" a "Pictures Of You" z albumu "Disintegration" ťažili jednoznačne z intímnej atmosféry priestorov. "Dressing Up" z albumu "The Top" dostala zasa v tomto prostredí úplne nový význam. Fanatici poznajú kompletne všetky texty a neustále sa hýbu do rytmu. Smith sa dokonca, na dôkaz svojho pódiového výkonu, usmieva, akoby chcel povedať, "ja tu len tak stojím", drží mikrofón pevne oboma rukami, nakláňa sa k nemu a necháva svoje slová plávať priestorom, hoci ten honosne krehký pavúk z "Lullaby" potrebuje nakŕmiť.

Aj napriek predstieranej odmeranosti je zjavné, že byť členom The Cure spôsobuje človeku radosť. Pomedzi ľudí s kamerami sa však s krikom predierajú ďalší fanúšikovia, čo je jasný znak, že došlo aj na tých, ktorí si krikom neustále žiadali skladbu "A Forest".

"Mojou jedinou ambíciou vždy bolo, aby som mohol robiť to, čo chcem," uškrnie sa Smith tajomným spôsobom. "The Cure sú pre fungovanie ideálna kapela, dokonca aj von chodíme spolu."

Nálada začala ešte viac gradovať s nástupom najväčších hitov ako "The Walk", "InBetween Days" a "Let´s Go To Bed", čo len dokazovalo razanciu produkcie The Cure. Zatienili punk, odmietli umeleckú scénu, zvládli Goth a dnes sú jednoducho The Cure, príliš nedokonalí na to, aby spôsobili vznik imitátorov. A napriek tomu aj dnes odmietajú na pódiu robiť čokoľvek iné, než hrať tieto piesne. Ako sa ľudia z davu čoraz viac približovali k nedôverčivým ľuďom z ochranky, tým viac sa mýtus nekomunikatívnych The Cure rozplýval a fanúšikovia boli ešte viac dychtivejší.
"Majú nás za neprístupných, ale to vôbec nie je pravda," argumentuje Smith. "V podstate sme k ľuďom veľmi ústretoví. Radšej sa však rozprávam s ľuďmi niekde vonku, než by som mal byť ticho a posedávať. Nie sme nevľúdni, ani ignorantskí a ani nemáme vo zvyku piť a potom všetko porozbíjať. Sme veľmi tichá kapela a snažíme sa byť čo najpríšernejší."

A ide sa ďalej... Smithovi spoluhráči sa vžili do pozície, akoby hrali na štadióne. Bassgitara Simona Gallupa starostlivo zlyháva popri Smithovmu častému nezvyčajnému frázovaniu - ako Gallup, tak aj bicman Boris Williams by sa nestratili ani vo funkovej kapele. Gitara Porla Thompsona často znie mimo rytmu, no rovnaké efekty sa dajú pozorovať aj na ich nahrávkach. Možno práve vďaka tomu majú The Cure takú jedinečnú ostrosť. Možno ich gitarový technik je z nich zúfalý. Nováčik Perry Bamonte (zaujímavé, že predtým robil kapele gitarového technika) dokonale zapadá do kapely. Nie je z tých, ktorí majú potrebu sa premávať po pódiu, no bez zbytočného výrazu zahrá výrazné zvuky.

"Nie som povestný komunikáciou s publikom medzi skladbami," priznáva Smith. "A čo mám povedať? Vždy myslím na tých, ktorí nás nemajú radi a s nimi sa rozhode zhovárať nechcem. Ak by som začal zrazu komunikovať s ľuďmi, tak ostatní na pódiu by na mňa začali zazerať a myslieť si o mne, že som idiot."
Dnes však komunikovať musel, aby zvládol tú tlačenicu pre sebou. "Ustúpte," zahlási, "veď vám vidím až do hrtanov. Ak sa na nás budete tlačiť ďalej, tak si môžete k baru rovno zabehať. Viem, že je to asi nemožné, ale opäť vás musím vyzvať, aby ste ustúpili. Možno," zaimprovizuje typicky, "by ste sa všetci mohli otočiť a ľudia pri bare si budú myslieť, že sú vpredu."

Až potom, čo sa masy pohli smerom dozadu, sa Smith rozhodol, aj na základe chybne zhodnotenej tlačenice, vrátil. Humor sa však nevytratil. Robert Smith stále kričal na omnoho starších v publiku, ktorí sú dostatočne znalí a uvádza už spomínaný, zlatý hit goth éry - "A Forest". Skladba je prerušovaná synkopickým potleskom rúk, ktorý by im mohli závidieť aj Iron Maiden ("Barmy Army").
Kapela si dáva pauzu. Nie uprostred vystúpenia, ale takmer pred koncom hlavného setu. Smith si potrebuje upraviť majkap, trochu rozcuchať havraní účes, narovnať značne pokrčené kvetované tričko a ešte skontroloval svoje zdanlivo príliš veľké tenisky. Po návrate zahrali ešte dve ďalšie skladby a hlavný set ukončili s "Never Enough".
Večne nespoločenskí, húževnato orajúci "vlastnú brázdu", The Cure by mohli byť horkokrvnými Kraftwerk ("A Forest") alebo ľahko prístupní Swell Maps ("Disintegration"), no oni zostávajú presvedčení sami sebou - ľúbozvučná gitarová zvonkohra z "Boys Don´t Cry", či nová, zvodná a kompikovaná "Wendy Time" (s jej "vôbec sa ma to nedotklo" mantrou) alebo desivá a nekompromisná "Killing An Arab", ktorá ukončila jednoznačne víťazný set dňa, v ktorom vypukla vojna v Zálive. Tento fakt však Robert Smith nekomentoval a rozhodol sa pre jeho typické záhadné mlčanie.

Setlist: The Big Hand * Pictures Of You * Lullaby * Fascination Street * Away * Letter To Elise * Just Like Heaven * Dressing Up * Wendy Time * The Walk * Let´s Go To Bed * Why Can´t I Be You * Inbetween Days * A Forest * Disintegration * A Strange Day * In Your House * Primary * Never Enough * Three Imaginary Boys * Boys Don´t Cry * 10:15 aturday Night * Killing An Arab

zdroj: Q Mag, 04/1991
autor: John Aizlewood



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi