Môj deň na cintoríne s The Cure - 1996


Spomienky fotografa Iana Daviesa na deň s The Cure v St. Catherine´s Court


V roku 1996 som fotografoval takmer nepretržite, či už pre hudobné alebo módne magazíny, či reklamné agentúry; bolo to jedno fotografovanie za druhým alebo som trávil čas v tmavej komore pred uzávierkou vydaní.

Užíval som si to, no takisto to už bolo trochu únavné - uvedomil som si, že som potreboval už čosi iné, či už úplne inú prácu alebo fotografovať iné subjekty, mimo hudby. Myslím, že toto sa Vám stane v každej práci, povedané mojim jazykom, musíte presedlať z hudby na módu, hlavne preto, aby ste si zachovali energiu a nadšenie pre ďalší projekt. Ale vedel som, že to bola správna vec, keďže som nikdy nechcel fotiť štandardné PR fotografie kapiel. Chcel som proste správny moment a hlavne voľnú ruku pri fotení, no dovtedy som takú možnosť nemal. Aj z toho dôvodu som odmietol niekoľko fotení s celkom známymi umelcami. Nie preto, že by sa mi tie kapely nepáčili, ale z časti preto, že podmienky, za ktorých malo k fotografovaniu dôjsť, sa mi nepozdávali. Uvediem príklad: odmietol som fotenie v nejakom TV štúdiu, či zelenej miestnosti, ktoré malo trvať len 15 minút so všetkým tým zhonom, ktorý s tým súvisí. Pre mňa, ako fotografa, to naozaj nemalo význam - niekedy mi prišlo fotografovanie nejakých štyroch chlapíkov z kapely veľmi nudné a keď vás prepadne takýto pocit, je jasné, že potrebujete pauzu, a hlavne zmenu. Pre mňa je to vždy o fotografiách, ktoré sa mi podaria a o tom, dať im dlhovekosť (ako keď sa o niečo také snaží hudobník so svojou produkciou) a nie o tom kto je to alebo ako je ten umelec slávny.

Takže, keď sa mi naskytla šanca fotografovať Roberta Smitha a jeho kapelu, The Cure ... väčšina ľudí by bola asi nadšená, bohužiaľ, ja som v tej chvíli nebol. V podstate som ani nevedel, čo je príčinou toho pocitu, no pri pohľade späť si myslím, že to bolo asi mojim vyhorením v tej dobe. Mohol som samozrejme deň stráviť prácou s detailami nejakej fotografie, ale to by nebol najrozumnejší spôsob ako tráviť život.

Faktom je, že som sa toho fotenia s The Cure trochu desil, ale to bolo ešte predtým, než som bol oboznámený s celou situáciou. Fotenie sa uskutočnilo v malej dedinke s názvom St. Catherine´s Court, kúsok od Bath, kde The Cure nahrávali album "Wild Mood Swings". Zaujalo ma ale konkrétne miesto, malo totiž vlastný cintorín. Cintoríny mám veľmi rád, vedia dať fotografiám atmosféru. Vyrastal som totiž na starých, čierno-bielych horroroch z produkcie Hammer Horror FIlm, s Vincertom Pricem a Pterom Cushingom, hrdinovia a lotri mnohých filmov s Draculom, takže keď fotíte Roberta Smitha, s jeho čiernymi šmynkami a šialeným účesom, ako aj ostatných členov kapely, ktorí sa podobajú na postavy z tých filmov, tak vás to povzbudí, rovnako ako mňa.



Staré panské sídlo, kde The Cure nahrávali album, vlastnila herečka Jane Seymourova; pripomínalo to staré opátstvo - úžasné miesto na nahrávanie - podľa mňa dokonalé miesto aj na filmovanie filmu o Draculovi. Hlavná jedáleň bola obrovská, ako tanečná sála a práve tu mala kapela rozloženú svoju aparatúru a nástroje; mali tu všetko pripravené na ďalšie nahrávanie. Pamätám si, že som bol v dome asi hodinu, všetko tam bolo v pohode a organizované, no a keď som sa cez okno pozeral von, podišiel ku mne čudný chlapík v športovej budne s kapucňou. "Ach, ty si Robert, nie? Teší ma," povedal som. Robert Smith... mal som pocit, že práve vstal, pretože rozprával úplne potichu. Bolo trochu chladno a Robert v tej bunde pôsobil, že prišiel z rozostavanej časti budovy. Bol v pohode, pôsobil ako človek stojaci nohami na zemi, veľmi priateľský a tu a tam sme popri rozhovore nafotili nejaké portréty s pozadím, ktoré som tam naaranžoval.

Fotografovať Roberta však nie je jednoduché; on neurobí už nič iné, len stojí a hľadí do neznáma. Bol so rozmaznaný predošlým fotografovaním, kde ľudia spolupracovali, ale bolo mi povedané, že on sa nerád fotí, takže je to dosť riskantné, keď ho nemôžete požiadať o nejaký pohyb, žart, či vystrúhanie nejakej grimasy... Musím skonštatovať, že bol tým najkomplikovanejším umelcom, akého som mal fotografovať. Ale, mal som na výber: buď to bude nudné statické fotografovanie portrétov s pozadím alebo, vďaka Bohu, fotografovanie na dostupnom mieste - na cintoríne!!!

Tak som teda navrhol, že naše ďalšie fotografovanie vykonáme na cintoríne - Robert na to reagoval zvláštnym, až rozpačitým výrazom. "Hmmm, tak dobre, zavolám kapelu."

A tak som dotiahol jednu z najlepších britských kapiel všetkých čias na cintorín. Nie som si istý, či s tým boli všetci stotožnení, ale vyzerali, že večer predtým dosť popili a väčšinou hľadeli do prázdna. No šlo to lepšie, ako som čakal: pole vedľa cintorína zahalila hmla a tak som požiadal Roberta, že by šiel tým smerom, trochu sa tam pomotal a ja som urobil zopár záberov. Vždy so všetkým súhlasil, nemal k ničomu pripomienky a to sa mi na ňom páčilo. Nakoniec som ešte urobil niekoľko záberov s Robertom sediacim vedľa náhrobného kameňa s kostolom v pozadí, čo dodalo záberom viac strašidelnejšiu náladu. Zbožňujem toho chlapa, tá lokalita sa mi zapáčila a ako som sa predtým tohto fotografovania desil, dnes na to spomínam rád. Nakoniec sa toto fotografovanie zaradilo medzi moje najlepšie a dnes som vďačný Jane Seymourovej, že The Cure prenajala svoju nehnuteľnosť.



Týždeň po tom, čo som Robertovi ukázal zábery, kvôli jeho schváleniu, som od jeho asistenta dostal odkaz, že schválil úplne všetky fotografie, ktoré som mu prezentoval, no zároveň dodal, že doteraz nepochopil, prečo som zvolil práve cintorín. Obávam sa, že ani dnes nemám to srdce mu to povedať.

autor: Ian Davies
zdroj: thecuretc.wordpress.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi