The Cure nás zachránili - 12/2015


Spevák The Twilight Sand, James Graham, o tom, ako sa kapela pred svetovým turné s The Cure takmer rozpadla.


Nebolo to o tom, že by sa The Twilight Sad po turné k ich tretiemu albumu "No One Can Even Know" (2012) chceli rozísť, no mali pocit, že veci vôbec nenapredovali a nevedeli, ako to zmeniť. Album bol kritikou veľmi dobre prijatý, no stále hrali v poloprázdnych priestoroch a tí, čo sa na nich prišli pozrieť, nezdieľali pre hudbu rovnaké nadšenie, ako kapela samotná. Iné kapely - či už ich vrstovníci, či úplne nové kapely s menšími skúsenosťami - sa tešili lepším podmienkám a možnostiam.

"Keď sme v glasgowskom The Borrowlands hrali po prvýkrát, tak sme nemali nikdy nikde vypredané," zaspomína si spevák James Graham pre nástupom škótskej kapely na pódium. "Ľudia, čo tam boli, tvrdili, že si to užili, a my takisto, no nejako sme nemali pocit, že by to bol skutočný úspech."

A potom sa udiali veci s The Cure. Teda, oni sa diali samozrejme vždy. Robert Smith a jeho kapela bola vlastne prvá, ku ktorej sa Graham, ako dieťa vyrastajúce v Kilsyth, dostal a čím bol starší, tým viac mu bola bližšia aj ich temná stránka. "Skomponovali neuveriteľné množstvo temných záležitostí, no takisto aj jedny z najlepších popových skladieb všetkých čias," tvrdí dnes. "Nie je jednoduché napísať popovú hopsandu, s ktorou sa každý stotožní. Ako dieťa som doslova fanaticky počúval albumy "Disintegration" a "Faith", no a na našom poslednom turné (v rámci predskokanov Editors v Európe) som sa k "Disintegration" vrátil. Počúval som ten album doslova nepretržite a vždy ma napadlo, že chlapík, čo to spieva, naspieval aj jednu z mojich skladieb. Strelené!"

V roku 2013 mala kapela seriózne blízko k svojmu koncu; v roku 2016 budú chalani predskakovať The Cure na každom ich koncerte v Európe a Severnej Amerike, v rámci nedávno ohláseného turné. Toto zahŕňa aj trojicu vystúpení v Hollywood Bowl, v Los Angeles, tri vystúpenia v Madison Square Garden v New Yorku, tri noci v londýnskej Wembley Aréne, ako aj vystúpenia v Berlíne, Ríme, Barcelone, Paríži... The Twilight Sad vystúpia priamo na žiadosť Roberta Smitha, ktorý si ich zobral pod patronát, keďže podľa neho majú s The Cure, po hudobnej stránke, veľmi veľa spoločného. The Twilight Sad tak znovu ožili.

"A viete, že som ich nikdy naživo nevidel?", poznamená so smiechom Graham. "V Škótsku nehrali už veľmi dlho a predtým som nemal dosť peňazí na to, aby som sa na nich zašiel pozrieť. Ale na budúci rok si ich pozriem hneď 60krát! Už sa na to pripravujem. Ten zážitok, môcť si vypočuť ich hudbu v tých slávnych priestoroch... budem stáť v dave každučký večer!"

Vráťme sa však do roku 2009, kedy The Twilight Sad vydali album "Forget The Night Ahead". Stuart Braithwaite z Mogwai (priateľ Twilight Sad, a takisto aj Roberta Smitha) poslal tento album Smithovi s poznámkou, "vypočuj si týchto chalanov, mohli by sa ti páčiť". Smith mu odpísal, že už ich dávno pozná a vlastní všetko, čo kedy vydali.

Braithwaite skontaktoval obe strany a tie v kontakte zostali. "Pobehoval som po dome a kričal, "áno!"," spomína Graham. Gitarista Andy MacFarlane poslal Smithovi ich posledný album z minulého roka, "Nobody Wants To Be Here And Nobody Wants To Leave" a zo Smithovej strany prišla jednoduchá odpoveď, "Je to nádherné." Graham opäť od šťastia pobehoval po svojom dome.

Povzbudení sa odvážili k ďalšiemu kroku. MacFarlane sa spýtal Smitha, či by pre vydanie 7" singla, plánovaného na leto, neprespieval ich "It Never Was The Same". "Rád by som," odpovedal Smith, "ale nemohol by som namiesto nej prerobiť "There´s A Girl In The Corner"?"

"Človeče!," zaspomína Graham, "povedali sme, môžeš čo len chceš. Práve sme dohrali koncert v San Franciscu, keď nám bola doručená od neho skladba. Okamžite sme si ju na ceste dodávkou do hotela prehrali. Počuli sme ju 3, či 4 krát, bez slov, keď niekto konečne poznamenal, "do prdele ...." Toto si budem pamätať ešte veľmi dlho, bola to významná chvíľa. Všetci tvrdia, že svojich hrdinov sa nikdy nesnaž stretnúť, ale ja sa stretnutia s Robertom neviem dočkať."

Graham sa dnes necíti o moc viac šťastnejší, než pred 10 rokmi, keď zakladal s MacFarlenom a bicmanom Markom Devineom kapelau, no má pocit, že The Twilight Sad neboli nikdy lepší, či už naživo alebo v štúdiu, a neboli nikdy v lepšej pozícii. Keď som sa s ním naposledy rozprával, bolo ráno po ich úvodom koncerte, v rámci trojdňového, decembrovom miniturné, v Birminghame. Práve raňajkoval a kontroloval sociálne média kapely, ktoré si spravujú sami. V rámci miniturné budú vystupovať opäť v The Barrowlands, tentokrát však majú vypredané.

"Pred troma rokmi som sa pýtal, "chce vlastne naozaj niekto ďalšiu nahrávku Twilight Sad?"," zaspomína. "Ak do niečoho vložíte príliš veľa energie a nedostanete náležitú energiu späť, tak sa to logicky sám seba spýtate. A dnes sa pre tú otázku cítim hlúpo, pretože tí ľudia, ktorí v nás verili, zostali s nami v dobrom i zlom. Včera sme mali v publiku ľudí zo Seattle, Talianska, Chile... prišli do Británie iba kvôli nám. To zo mňa robí hlupáka - my neprodukujeme hudbu na jedno použitie, produkujeme niečo, čo má význam pre mnoho ľudí." A v tomto smere sa zdá, že majú so Smithom veľa spoločného.

zdroj: The List



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi