Kultový hrdina - 05/2004 - I.


S Robertom v zákulisí festivalu Coachella


V máji 2004 si na hudobnom festivale v Coachella Valley dohodol reportér magazínu SPIN rozhovol s Robertom Smithom, frontmanom The Cure, ktorí boli headlinermi spomenutého festu.

Robert: Rozhodol som sa nový album pomenovať "The Cure" z dobrého dôvodu. Je to totiž tá najlepšia vec, akú sme kedy urobili.

Spin: To je po prvýkrát, čo ste vydali rovnomenný album, nie? Po 13tich albumoch?
Robert: Každý odo mňa chcel názov albumu, ale až včera som sa rozhodol, že sa bude volať "The Cure.

Albumy pomenované po samotnej kapele majú dlhú tradíciu.
Áno, takmer každý má taký album.

Príde mi zábavné, že si s tým prišiel až v tomto období vašej kariéry.
Áno, po trinástich albumoch. Než sme sa pustili do nahrávania, tak som absolvoval veľmi dlhú debatu s producentom, Rossom Robisonom. Jeho sen bol o tom, že po 25tich rokoch kariéry by práve s týmto albumom mali The Cure dosiahnuť vrchol. A zakaždým, keď som sa snažil prísť s nejakým názvom a zavesil ho na stenu štúdia, tak som si uvedomil, že to vôbec nereflektovalo na to, čo sme sa snažili dosiahnuť. Dnes som si z Rosa urobil srandu, nakoľko som mu povedal, že ak ho nazveme "The Cure", tak to spôsobí problém, ak sa pokúsime o ďalší album. Ako nazveme ten?

The Cure II.
No jasné, úžasné! Môžem to použiť? Myslím, že kapely pomenovávajú albumy po sebe z dôvodu, že ľudia niekde zachytia ich názov, zájdu do obchodu a vypýtajú si album konkrétnej kapely.

Ako napr. "Pretenders" od The Pretenders.
Presne. A ľudia si ho kúpia. Alebo... myslím, že kapely dosiahnu určitý zvláštny bol, kedy nahrávajú už len eponymické albumy. Blink to tak robia. Ich aktuálny album sa volá "Blink-182".

To je pravda, už ho majú za sebou.
Čo si myslím, že je na nich ešte trochu priskoro.

Pôvodne sa mal volať "Use Your Erection"
Čítal som o tom. Keď sme nahrávali album "Pornography", tak som ho chcel pôvodne pomenovať "The Cure", pretože som mal pocit, "Toto sme my". Výhodou tých rokov, ktorými sme prešli, bol fakt, že som dospel. Dostali sme sa do Ameriky a tuná je generácia ľudí, ktorá na The Cure vyrástla.

O panictvo som prišiel pri albume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Chcel by som ti za to poďakovať.
Podobných príbehov som počul veľa. Je zvláštne, že pri tom boli vždy The Cure. Keď sme pred pár rokmi odohrali Trilógiu, za jeden večer albumy "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers" v plnej dĺžke, mal som pocit, že je to oslava všetkého, čo The Cure za tých 25 rokov urobili. Tento album akoby zabuchol dvere za minulosťou. Chcel som takýto album, chcel som niečo úplne odlišné. Nakoniec sa nám podarilo niečo, čo má náš typický zvuk, viac než hociktorý album predtým, takže ten názov, "The Cure", mi príde úplne prirodzený. Ak by sa ma ešte minulý rok niekto spýtal, o čom sú The Cure, tak by som mu povedal, že o Trilógii, myslím to dvd, pretože som mal pocit, že táto zostava kapely na ňom dosiahla svoj absolútny vrchol.

Ale na druhej strane ten koncert opomenul tak skvelé popové záležitosti ako "The Lovecats" alebo...
Nikdy ma príliš nelákala popová stránka. Venoval som sa jej v mladšom veku, pretože som si myslel, že by to nejako mohol ovlyvniť moju schopnosť byť umelcom. Uvedomil som si, pravdepodobne v období, keď sme nahrávali album "Wild Mood Swings", že s tým súvisí príšerný nátlak, hlavne v súvislosti s vydaním, kdežto toto nahrávanie bolo nefalšované, také od srdca. Doslova to so mnou pohlo. Pomyslel som si, "Toto je presne to, čo som chcel vždy robiť." Prestal som sa trápiť tým, čo si o kapele myslia iní a začal som sa sám seba pýtať, "Prečo to po tých všetkých nahrávkach stále robím?". Začalo to vlastne už pri "Bloodflowers", pretože vtedy som mal úplne v ****, kto si čo myslí o tom albume. A nakoniec z toho bol náš prvý album nominovaný na cenu Grammy, hoci ja ten album vnímam ako absolútne neprístupný, určený iba pre fanúšikov The Cure. Vrátilo ma to priamo do obdobia "Faith" a "Pornography".

Mám pocit, akoby si rozlišoval medzi širším publikom a fanúšikmi The Cure a zdá sa, akoby oni ten rozdiel vnímali takisto.
Myslím, že do toho, čo robíme, investujú ďaleko viac, než priemerný poslucháč. Nikdy som sa nedokázal vžiť do ich mysle. Keď sme sem prišli po prvýkrát, myslím skutočne, v polovici 1980tych rokov, hrali sme skladby ako "Just Like Heaven" a "Close To Me". Nemyslel som v štýle, "Toto bude kompromisom ku všetkému, čo sme doteraz urobili." Skôr som myslel na to, aké to bolo k posratiu úžasné, že nás hrali v rádiách. Načo by sme vôbec nahrali tie skladby, ak by som o nich nebol presvedčený, že sú vydarené? Takto som jednoducho premýšľal vždy. "Lovecats" je asi jediná skladba, s ktorou som šiel proti všetkému, ale to asi preto, že som nechcel, aby sa z nej stal nejaký míľnik. Tak isto som postupoval pri "Boys Don´t Cry". Ale popová stránka našej kapely je akási informačná banka pre tú druhú stránku. V mojej mysli ale tieto dve stránky fungujú stále spoločne. No z nejakého dôvodu chcú naši fanúšikovia od nás "niečo". Nechcú niečo lacné, milé a chytľavé na konci. Chcú niečo investované do nahrávania. A tento nový album, aj jeho popové skladby, túto investíciu v sebe má. Pocítite, že aj v tých popových skladbách niečo, čo naše popové skladby z minulosti postrádali. A za toto nesie zodpovednosť Ross Robinson, pretože mi nedovolil tie skladby len naspievať. Ak by som začal iba jednoducho spievať, povedal by, "Nie, nie, nie..."

Aké je to pracovať s producentom, ktorý je úzko spájaný so svojimi prácami v minulosti?
V prvý deň sme prišli do štúdia, rozbalili veci a začali hrať. On nás nechal hrať takto asi hodinu, potom za nami prišiel a začal všetko okolo seba rozkopávať, ako zmyslov zbavený?

Doslova tie veci rozkopal?
Jasné, a ešte pritom kričal, "Vy neviete, kto som?"

To vážne?
Áno, hovoril veci ako, "Vy ste The Cure, čo to do pekla robíte?". A zrazu si, v jednom momente, všetci v miestnosti pomysleli, "Pane Bože, hovorí úplne jasné veci,". A pritom som si presne toto, ale samozrejme s humorom, myslel v štúdiu vždy. Napr. "Toto je najväčšie publikum, pred ktorým ste kedy hrali." Nik v miestnosti nie je, ale ten album bude počúvať viac ľudí, než vám kedy príde na koncert. O tom to je. To je skutočnosť. Kapela s tým dovtedy nebola nikdy konfrontovaná, pretože som to bol vždy ja, kto hovoril, "Toto je náš posledný album, skúste zo seba niečo dostať." A zrazu sme tam mali chlapíka, ktorý pobehoval, kopal do všetkého a kričal. "Pre živého Boha, to nikto z vás nechápe?". Bolo neuveriteľné niečo také zažiť.

Ako si v takých situáciach reagoval?
Ako? Ja som to miloval. Takmer som plakal od šťastia. V takých momentoch som vedel, že to bude fungovať, pretože mi bolo jasné, že by som tam mal zostať a proste hrať, že Ross sa tam o všetko postará. Presne vedel, kedy sme veci robili správne. Po väčšinu času nahrávania bol s nami v miestnosti. Odmietal sedieť v kontrolnej miestnosti. Na albume s nami pracoval aj Steve Evitts. On spolupracoval s Rossom na väčšine jeho heavy rockových záležitostiach. Vie zabezpečiť skvelý zvuk, no jeho citlivosť je troch iná, než tá naša, no takisto vyrastal na The Cure. Toto je v Amerike inak dosť čudné, to nie je nikde inde. Ľudia tu vyrástli na The Cure, no majú radi iný štýl hudby. V Anglicku, keď raz radi počúvate The Cure, tak sa vám nestane, že by ste mali radi inú hudbu.

Si gothik.
Áno, tu do šlo ku konfrontácii. Ross Robinson je známy vďaka prácam so Slipknot, Korn, či At The Drive-in. To všetko je neuveriteľne tvrdá hudba. Myslím po zvukovej stránke a zrazu stretnete toho najmilšieho človeka na svete. Stál predo mnou, ja som mu spieval a on na mňa, "Rozplač ma." A takéto veci robil bežne, nikdy som sa s ničím takým nestretol. Ako mám preniesť zážitok do niečoho, čo neznie absolútne sentimentálnej? Keď hráte na pódiu, máte pred sebou publikum, keď všetko šlape... presne preto to robíte. Dosiahnúť ale také niečo v štúdiu, to je skutočne niečo výnimočné. Ani naše najlepšie nahrávky nevznikali takýmto spôsobom.

Takže on bol niečo ako jednočlenné publikum.
Bol ako dav. Prišiel a dožadoval sa hrania.

V tom tkvie jeho talent?
Povedali sme, "To sa celkom podarilo," a on prišiel a povedal "Tak to bolo to najhoršie, čo som kedy počul. Ako to vidíte vy?"

On je vašim fanúšikom?
Chcel dostať niečo z našej hudby, bolo mu jedno, že sa o tom postaral. Chcel niečo, s čím sa mohol sám prezentovať ako s tým najlepším, čo kedy urobil. A myslím, že takto to bolo s každým albumom, na ktorom pracoval. On je proste taký.

10 rokov dozadu by niekto taký k dispozícii nebol.
Ale mohol byť. V rannom období s nami pracoval Mike Hedges. V jedno obdobie sa k nám vrátil a opäť s nami pracoval, a bol dosť drsný, skutočná osobnosť v štúdiu.

Ale on s Vami nevyrastal, tak ako Ross.
To máte pravdu. V tom je veľký rozdiel. Mike s nami vyrastal ako rovesník a mohol nás posunúť iným smerom. Mohol si myslieť, "No, viem, čoho ste schopní." Ale, aby ste pochopili emočnú stránku toho, čo robíme, musíte vyrastať s albumami ako "Kiss Me..." a "Disintegration" a na ten zvuk musíte vyzrieť takisto.

Za tie roky si vlastne svedkom tej obrovskej oddanosti fanúšikov, pre ktorých si ty sám výzvou. Po toľkých albumoch, zmenách štýlu, kreatívnom vývoji, čo je tá konštanta, ktorá ľudí priťahuje k vašej hudbe?
Myslím, že je to akási viera ľudí, že nepoviem "áno" niečomu, o čom som presvedčený, že by som tomu mal povedať "nie". Je to jednoduché.

Takže ide vlastne o osobnú česť?
Presne preto som bol zúfalý z faktu, že HP použili vo svojej reklame skladbu "Pictures Of You". V tomto prípade som bol zatlačený do kúta a doteraz mám z toho zlý pocit.

Ja som v jednej reklame dokonca počul "I Dig You" od Cult Hero.
To ale nie je moja skladba.

Ale Vaši starí fanúšikovia vedia, že si ju hral. Niekto ju niekde zalicencoval a predajom podporil ďalší predaj.
Tak, s týmto som súhlasil, to si píšte, pretože dodnes poznám Poštára Franka. Prevádzkuje garáž, takže preňho to bolo niečo ako výpata. Ale v tomto prípade je to iné. Do projektu Cult Hero som nevložil žiadnu citovú investíciu. Mal som 19 a nešlo o The Cure. "Pictures Of You" patrí ale ku kanonáde The Cure. Tá pieseň pre má pre mňa veľký význam.

Aj celý ten album?
Presne, ten má veľký význam pre mnoho ľudí. Mňa osobne napríklad priviedol do zúfalstva fakt, že sa Hendrixova hudba použila k predaju áut v USA.

Ide o to predať všetko.
Je to príšerné. Keď som tú skladbu licencoval, nemali sme žiadnu zmluvu, nemal som na nič vplyv. V podstate išlo o výmenný obchod. Skladba do reklamy za remastering albumov. Inak by do toho nešli.

Aké to je byť opäť na trhu v tomto momente kariéry? Chcel si ísť do zmluvy s Geffenom? Ja si viem predstaviť, že by si hudbu dával na web a predával, ako to robia tisíce iných.
No áno, ale má to aj druhú stránku. Je celý rad fanúšikov The Cure, ktorí nemajú prístup k internetu. Sám som jedným z nich. Tam, kde žijem, v Anglicku, proste nemáme sieť. Takýto problém majú aj fanúšikovia v Južnej Amerike. Stále existujú miesta na svete bez pokrytia. Pred rokom sme podpísali zmluvu s Arist Direct, aby bola naša hudba dostupná aj cez internet, ale nejak z toho zišlo, pretože ich predstavy sa nezhodujú s tým, čo chcem ja. Pustili sme to teda k vode. Podpísali sme zmluvu s Geffen, pretože má s nimi podpísanú zmluvu aj Ross. Je to jednoduché. On sa so šéfom Geffenu, Jordanom Shoreom, pozná. Jordan sa kedysi zašial na nás pozrieť, v rámci turné k albumu "Kiss Me ..." . Je super, že niekto, kto dnes ovládal vydavateľstvo, sa zrazu môže vrátiť do svojej puberty a porozprávať sa so mnou o texte skladby "Catch". Takéto sniečo som zažíval v 1980tych rokoch vo Fiction. Bol to čas radosti z práce, čas, kedy sa ľudia skutočne zaujímali o to, čo máte ďalej v pláne.

The Cure sú dôležití pre celé milióny ľudí a vy sami ste máte masívny vplyv na iné kapely už celé roky. Nedávno som robil rozhovor s Interpol. Dokončili nový album, no aktuálne smerujú do viac popových vôd, akoby sa posunuli od "Wild Mood Swings" k "Let´s Go To Bed". Rozprával som sa s bassákom Carlosom a ten doslova povedal, "Aj The Cure to tak robili." V podstate máte vplyv na tri poslucháčske dekády, ako to na teba pôsobí?
Teším sa z myšlienky, že sa iným ľuďom a kapelám páči to, čomu sa The Cure venujú. Za tie roky sa s nami spojilo veľa ľudí. Na konci 1980tych rokov sme hrali s kapelami ako The Pixies, či Dinosaur Jr., s ktorými sme si zahrali cover našej skladby.

"Disintegration"
Áno, to bolo úplne super. Boli fantastickí. Obával som sa, že to na pódiu s Pixies nezvládnem, pretože boli neskutočne dobrí. No čo som na pódiu podišiel k Frankovi alebo J, došlo mi, "Sme prepojení". Ako keď sa stretnete s rockovým skladateľom, v tom momente si zrazu vymeníte nevypovedané veci. Je skvelé spoznať v iných kapelách ľudí, ktorým sa páči to, čo robíte. Od nominácie na Grammy sa to v Londýne zrazu zmenilo. Zrazu sme v minulom roku získali Q Award, ktorú som nebol ochotný akceptovať. Napadlo mi, "Nebude to banálne?" To akoby sme sa pridali na nejakú víťaznú stranu. The Rapture a Interpol všade označovali The Cure za najsuper vec všetkých čias, zatiaľčo Q magazín s nami za posledných 10 rokov neurobili jediný rozhovor. Premýšľal som, či nemám byť cynický a poslať ich do ... alebo tú cenu akceptovať a bude to v pohode. Nakoniec to bolo za poslednú dekádu asi prvé udeľovanie cien, ktorých som sa zúčastnil. Celé to bolo úplne bizarné a zrazu vám dá celé publikum ovácie po stojačky. V tom momente som si uvedomil, čo všetko sa odohralo za posledných, asi 18 mesiacov. Tú cenu sme nedostali za to, čo sme dokázali. Išlo o to, že si proste média všimli, ako nás zrazu kopec kapiel vyzdvihuje za našu prácu. Dosiahlo to až kritickú úroveň. My sme však nerobili nič inak, ako kedykoľvek predtým.

To nie je o tom, že by boli The Cure nejak menej známi. Vždy ste mali predsa fanúšikov, ktorí by za vás položili aj život.
Áno, keď sme v roku 1992 vydali album "Wish", stal sa absolútnym hitom po celom svete. V Spojených štátoch ho o pozíciu No.1 pripravil iba album od Janett Jackson. Hrali sme na veľkých štadiónoch a podobne, no vedel som, že je to len na chvíľu. Proste sme tam "boli".

Bol to váš vrchol?
Nie, myslím, že takých momentov sme počas kariéry zažili viackrát. Ak by to tak naozaj bolo, dnes tu s Vami nesedím. Pre novú generáciu ľudí bol takým vrcholom album "Bloodflowers". A to je presne ten dôvod, prečo to stále robím. Túžim vytvoriť "niečo", je to úplne jednoduché. Neznášam akúkoľvek predstavu The Cure, ktorá by ma priviedla do rozpakov. Vtedy by som totálne bránil kapely, pretože som do nej investoval všetku svoju dospelosť.

"Bloodflowers" sa javí ako dokonalá labutia pieseň.
To aj bola.

Tým, že si s ním skompletizoval trilógiu, tak si to všetko vlastne uzavrel?
Povedzme si to úprimne, ak by som nestretol Rossa, tak by som tento nový album nenahral.

Keď som čítal, že s chalanmi nahrávate nový album, bol som naozaj prekvapený. Som vašim fanúšikom už celých 20 rokov, takže som šťastný.
Pozrite, myslel som si, že to bude chápané v štýle, "Zasa sa chcú dostať do povedomia, tak vydávajú nový album," Dúfam, že sa to neujme, pretože je to podľa mňa to najlepšie, s čím sme kedy prišli. Znova musím pripomenúť, že ak by som nestretol Rossa, žiaden album by nebol. Ak by som nestretol niekoho s takou oddanosťou, akú má on, tak by som veci nechal tak. "Bloodflowers" bol pre mňa skvelým spôsobom ukončenia všetkého.

Stále si živo pamätám, ako som sedel v spálni na Bleeker Street, počúval "Bloodflowes" a hovoril si, "Tak toto je koniec. Toto je posledný album, ktorý od The Cure počúvam." Vnímaš objavenie Rossa ako nejaký dar zhora?
Niekde som čítal krátky rozhovor s Rossom o skvelom gitarovom zvuku, a medzi inými spomenul aj mňa. Prišlo mi to čudné.

A čo konkrétne spomenul?
Myslím, že skladbu "A Forest". Začal som teda pátrať, kto to vlastne je a čo má za sebou. Vlastnil som debutový album kapely Korn, ktorý som už pár rokov nepočul, a znovu si ho doprial. A keď som zistil, v čom všetkom má Ross prsty, pomysle som si, "Bože, to je fakt divné, že sa mu páčime. Veď sa nevenuje nášmu hudobnému štýlu". Tak som si kúpil Vex Red, začal sa oňho zaujímať, bez toho, že by som vedel, že to produkoval. Keď som zistil, že za tým stojí on, tak som sa s ním snažil spojiť. Jeho nadšenie pre myšlienku The Cure vo mne znovuoživilo nápad nahrať ďalší album. Spýtal som sa ho, či by nechcel ísť so mnou do sólového albumu, ale povedal "Nie".



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi