Vlastný štýl - 2012


Ďalšia z kolekcii výrokov Roberta Smitha


Robert Smith (nar. 1959) je skladateľ, hudobník a spevák The Cure, "new wave" kapely, ktorá na scéne pôsobí už niekoľko dekád. Medzi jeho najlepšie skladby patria aj "Boys Don´t Cry", "The Lovecats" a "Just Like Heaven". A ak máme byť objektívny, tak "Just Like Heaven" je jedna z najlepších skladieb vôbec.

Smith je možno slávnejší viac pre svoj účes, než skladateľstvo, v 1980tych rokoch mnoho mladých ľudí napodobňovalo jeho štýl a strávili niekoľko hodín pre zrkadlom, že sa dostavil žiadaný výsledok.

A tu je zopár výrokov, ktoré Roberta preslávili takisto:

Dospelosť

Dá sa povedať, že môžem jednoducho vstať, odísť a viac sa nevrátiť. Nie je nič, čo by ma tu držalo. Keď sa na to pozriete po mentálnej stránke, tak rozhodne nevediem život dospelého človeka.

Sklamanie po prebudení zo snov mi dáva pocit reality, tak ako o tom pojednáva skladba "Close To Me".

Proces tvorby

Fanúšik mi raz povedal, "rád by som si to s tebou vymenil". Tak som si to vyskúšal... v skladbe "Why Can´t I Be You".

"Just Like Heaven" je moja najobľúbenejšia skladba z albumu "Kiss Me ...". Vlastne zachytáva dve skutočné udalosti z môjho života: ten dôležitejší sa stal presne na mieste, kde sme točili klip, na Beachy Head, len o 15 rokov skôr. Skladba je vlastne o hyperventilácii - o bozkávaní a skolabovaní. V tom klipe so mnou tancuje Mary z dôvodu, že v skutočnosti ona bola tým dievčaťom z Beachy head, takže, voľba bola jasná. V skladbe sa posunie na samý okraj útesu a potom zmizne: samozrejme v literálnom ponímaní. Ide o to, že aj tisíc hodín otročiny stojí za jednu dokonalú noc.

Každý, kto si myslí, že tvorí umenie pre spotrebu, nemá ani poňatia o jeho hodnote. S týmto argmentom som nedávno vystúpil v debate s Davidom Bowiem. Keď som sa s ním stretol po prvýkrát, v rozhovore pre rádio XFM, tak sa debata zvrtla na umenie a jeho kultúrny význam. On veril, že o umení rozhoduje výhradne spotrebiteľ a v tomto ponímaní môžeme za umenie považovať čokoľvek. Bol to veľmi moderný prístup k umeniu. To bolo niekedy v roku 1994 alebo tak nejak. Bol som vtedy opitý a ten názor ma príšerne vytočil. Aj dnes si myslím, že je to úplne mylný názor, hoci ktokoľvek to môže považovať za absolútne nepodstatnú vec.

Vývoj

Každá generácia ovplyvňuje tú nasledujúcu a následkom toho ju vracia späť do minulosti.

Raz sme mali v štúdiu zaujímavú debatu, zaoberali sme sa myšlienkou zmeny osobnosti, jej vývoja na základe skúseností, čomu v podstate, podľa mňa, musíte veriť, keď sa chcete zmeniť. Zamýšľali sme sa nad tým, v ktorom momente si začnete sám seba uvedomovať, kedy začnete vnímať svet cez spravodlivosť, cez dobré a zlé veci, cez pravdu, dobro a všetky tie dôležité veci v živote. Alebo či ste vôbec schopný sa kompletne vyvinúť a zmeniť vlastné predstavy o základných, všeobecných presvedčeniach a ak, ste to potom ešte stále vy? Bola to jedna z tých nekonečných debát, jasné, že o takých veciach premýšľajú milióny a milióny iných ľudí, o takom niečo predsa človek premýšľa neustále. Ale niečo to vo mne zanechalo, ako keď ma absolútne dostane nejaká útla knižka, spojilo to vo mne množstvo pocitov, s čím som sa priblížil k polovici mojich 40tich rokov. Vždy som sa domnieval, že túžby poznať samého seba proste existujú, nemusíte sa na to pýtať, ale začal som o tom premýšľať, ja som totiž nemal ani poňatia, kým som bol. Napadlo ma... je to paradox, je to jedna z tých skladieb, ku ktorým som si len sadol a zložil ich, vedel som, že som ich napísal ja, no na druhej strane, nie som to len ja, ani žiadna filozofická márnomyseľnosť v štýle, "čo tam po tom, poďme si pozrieť futbal". Je to jeden zo základných problémov a z času na čas sa tým myšlienkam jednoducho nevyhnete. Jednoducho ma to trápilo, tak som to vložil do piesne.

Podľa mňa sú všetci evanjelici cvoci.

Imitácia

Nik si ma nevšíma. Nik si nemyslí, že je mnou. Ale potom mám pocit, že väčšina ľudí, čo chodia na naše koncerty, sa na mňa podobajú viac, než ja sám na seba.

Nerád by som si myslel, že nás ľudia zbožňujú, čakajú na každé naše slovo alebo sa chcú na nás podobať.

V Anglicku nám hovoria, "s tým, čomu sa venujete, šliapete úplne vedľa." No, my s našou prácou šliapeme vždy úplne vedľa. Ale viem si predstaviť tie posmešky, ak by sme sa pokúšali byť moderní - The Cure sa dali na jungle a podobne... Je to úplne absurdné.

Koncertovanie

Počas nástupu na pódium sa vždy objaví množstvo myšlienok o tom, ako vlastne prezentujeme našu prácu. Tak sa v tom všetkom, čomu sa venujeme, snažíme ponechať trochu rafinovanosti.

Dnes The Cure hrajú aj tri hodiny a hráme doslova všetko. Doslova sa vrháme do skladieb a nikdy nevieme, či sa budú páčiť alebo nie, ale ono na tom v podstate nezáleží, pretože za tým nasleduje ďalších 27 skladieb, takže to, ako sa vyvíja koncert ani nie je v podstate rozhodujúce.

Štýl

Nechal som si rásť dlhé vlasy a začal nosiť mejkap a podobne preto, že mi to v škole nebolo dovolené... Ale samotné oblečenie je v mojom prípade manifestáciou rebélie proti autoritám, a tá rebélia je vlastne celoživotná.

Keď sme sa to prvýkrát stretli s producentom Rossom Robinsonom, bol prekvapený, ako veľmi si neuvedomujem okolitý svet. Vlastne to má svoj praktický dôvod, som totiž krátkozraký. Okuliare vlastne ani nenosím, nakoľko som si uvedomil, že je to veľmi dobrý obranný mechanizmus. Ak som na verejnosti, tak ani neviem, či na mňa ľudia hľadia. Vôbec nevidím dobre, dovidím tak na koniec mojich rúk. On si však myslel, že vidím dostatočne do diaľky a pritom som nevidel ani listy na stromoch. Takže, odkedy som ho stretol, nosím okuliare častejšie.

Vzal som si niekoho, komu sa páči to, ako vyzerám. Ak by som každý rok menil účes a prispôsoboval sa aktuálnej móde, tak by som sa pochopiteľne tej osobe, ktorú som si vzal, zhnusil.

Extrémnejších reakcii sa mi práveže dostáva, keď mám krátke vlasy. S krátkymi vlasmi a vekými topánkami vyzerám ako kriminálnik. Raz som tak vošiel do trafiky a ľudia mali pocit, že som prišiel vylúpiť pokladňu. To mi príde trochu silná káva.

Schovávam sa za svoj vzhľad s majkapom a účesom. Viem, čo robím, dostatočne si uvedomujem sám seba, aby som vedel, prečo to stále robím. Počas tých pár povinných vychádzok, kedy musím íst natankovať alebo niečo nakúpiť, sa cítim veľmi nepohodlne, ale s tým sa už do konca života budem musieť zmieriť. Som s dievčaťom, ktorému sa páči, ako vyzerám. Keď tak vyzerať nebudem, nebudem sa jej až tak páčiť, je to jednoduché.

Necítil by som sa vo svojej koži, ako by som na pódium vstúpil bosý a bez mejkapu. Je to jednoducho súčasť rituálu vstupu na pódium a hrania pre ľudí, bohužiaľ túto podstatu recenzenti prehliadajú - podľa nich len hráte pre ľudí.

Keď sme sa začali stávať známi, tak som zvykol vravieť, že ak by som vyzeral ako Ronald McDonald, tak by som mal dokonalý goth imidž. Predstavoval som si dokonca imaginárny svet, v ktorom bol Ronald McDonald gothickou ikonou.

Keď som sa pripojil k Siouxsie And The Banshees, tak mi bolo jasné, že vstupujem do gothickej kapely, v ktorej bola Siouxsie proste gothickou ikonou. V tom čase som bol defacto gothickou ikonou aj ja. V Siouxsie And The Banshees som sa dopracoval do bodu, kedy som si obliekal pyžamo - proste som nosil vrchnú časť modrého pruhovaného pyžama. Chcel som sa ale z toho sveta vymaniť. Zvykol som vtedy popíjať so Stevom Severinom v legendárnom klube Batcave (v londýnskom Soho) a vtedy nebolo jednoducho nič gothickejšie, ako pobyty v Batcave. Ale, asi by som sa k tým pyžamám mal vrátiť.

Nechcem byť známy pre svoj výzor. Keď sme s kapelou začali, tak som odmietal zverejňovanie našich fotografii. Dokonca z našich ranných čias ani nemáme žiadne profi fotky, bola to proste akási vzbura, niečo na spôsob punku, ktorý bol prakticky proti všetkému a neustále generoval ikonické postavy. Pomyslel som si, "to je v prdeli, celé zle!" Nechcem byť nikým.

zdroj: enjoy-your-style.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi