Rozhovor s Robertom Smithom - 07/1987 - I.


S Robertom na Manhattane


Robert Smith mešká. Zdá sa, že tento nestály šéf kapely strávil predošlý večer opäť popíjaním so svojími kolegami, Simonom Gallupom, Lolom Tolhurstom a Borisom Williamsom - piaty člen kapely, Porl Thomspon, je už späť v UK - a práve teraz dospáva, izolovaný, vo svojej hotelovej izbe. Toto sa iste nepáči pracovníkom hotelu St. Regins v Manhattane, kde stojí noc 300 dolárov, a isto im exoticky vyzerajúca britská hviezda robí starosti, keďže je na izbe zamknutý z vnútra na dva zámky, telefón je isto vyvesený a Robert možno leží tvárou dolu v napustenej vani.

Keď sa už ochrankár z hotela uistil, že Smith stále dýcha, tak sa práve zobudený spevák rozhodol, že rozhovor rozhodne nemôže poskytnúť v jeho izbe, pretože ju poslednú noc pekne "doriadil". Zabezpečila sa teda ďalšia izba a Smith sa uistil, že si v predošlú noc Tolhurst v kúpelni nespôsobil žiadne zranenie, keďže sa pobili s Gallupom. Môžeme sa teda pustiť do debaty o novom pôvabnom dvojalbume The Cure, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me".

Takže tá reputácia The Cure, ako "bujarých nočných vtákov", je pravdivá? Čo, Robert? "Ale veľmi zvláštnych nočných vtákov. O pár rokov starších, než 16 roční pubertiaci."

Čo Smith sformoval pred viac ako dekádou na strednej škole v Crawley TheCure, bolo tých nočných záťahov nespočetne, ako aj personálnych výmen v kapele. Neľútostné trojminútové popové skladby z debutového albumu "Three Imaginary Boys" (1979) šli proti, v tej dobe stále panujúcim, punkovým vetrom, no následné albumy, "Seventeen Seconds" (1980) a "Faith" (1981), už prezentovali ich temné vízie. Smithove pochmútne myšlienky dosiahli kritický bod na albume "Pornography" (1982), ktorý depresívne, no podmanivo vyjadruje to, čo dnes opisuje ako "extrémne stresujúce a sebadeštruktívne obdobie môjho života".

Zostava The Cure z albumu "Pornography" sa rozpadla pod ťarchou silnej albumovej pochmúrnosti. Smith sa následne pripojil ako gitarista k Siouxsie And The Banshees a podieľal sa na ich albumoch "Nocturne" a "Hyaena". S bassgitaristom Stevenom Severinom nahral album pod hlavičkou The Glove. The Cure sa obmedzili iba na občasné nahrávanie v štúdiu a v zostave Smith a bubeník, meniaci sa na klávesáka, Tolhurst nahrali atypické popové single, "Let´s Go To Bed", "The Walk" a "The Lovecats", s následným, desivo znejúcim albumom "The Top". V roku 1984 Smith opúšťa The Banshees a svoju pozornosť opäť obracia na The Cure.

Aktuálna zostava The Cure - Smith, Tolhurst, Gallup, Thompson a bubeník Williams - sa po prvýkrát predstavila na albume "The Head On The Door" (1985), s ktorým dosiahli komerčný úspech aj v Spojených štátoch, kde zabodovali s popovými hitmi ako "InBetween Days" a "Close To Me".

Popolaritu v Štátoch upevnili minuloročnou kompiláciou "Standing On A Beach: The Singles". Samozrejme, uvedená kompilácia vyvolala aj značnú polemiku, keďže jej úvodná skladba, "Killing An Arab" (1978) - antinásilný medailón postavený na scéne z knihy Alberta Camusa, "Cudzinec" - bola americkými dj-mi nesprávne interpretovaná a prijatá ako rasistický hymnus. Po námietke americko-arabského antidiskriminačného výboru sa Smith s vydavateľstvom Elektra rozhodli na obal albumu umiestniť nálepku s vysvetlením a požiadali rádiá o stiahnutie skladby z vysielania.

"V skutošnosti šlo o kompromis, nikto nás v tomto smere nenútil," povedal Smith. "Boli aj iné spôsoby, ale tie by boli pre nás bolestivejšie. Mohli sme trvať na tom, že sa nič meniť nebude, no musel som urobiť niečo, aby to ľudia pochopili. Som však zúfalý z toho, že som musel urobiť tento krok a veci vysvetliť, a takisto ma veľmi nahneval prvotný návrh Elektry, že chceli skladbu z kompilácie vyradiť a následne predávať, čo sme rozhodne zamietli. Povedal som im, že nech radšej stiahnu z predaja celý album, no rozhodne nemôžu vyradiť z neho hocakú skladbu."

"Skladba vznikla v roku 1976, keď som mal 16. Zvykli sme ju hrávať v pube, v Crawley a vtedy sa zdalo, že zemetrasenie rozhodne nespôsobuje. Teraz mi príde úplne absurdné, že sa v minulom roku stala tŕňom v oku. Stalo sa to vtedy, keď sa niekto z toho snažil urobiť senzáciu a mňa napadlo, "vymklo sa to z rúk", a tak som požiadal o jej stiahnutie z vysielania, to aby bolo zrejmé, že sme nemali žiadnu snahu živiť túto situáciu. Bolo skôr poľutovaniahodné, že sa tým svet vôbec zaoberal."

Album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", prvá nová hudobná zbierka The Cure od čias "Head On The Door", zachytáva kapelu ako v maniakálne popovom svetle ("Why Can´t I Be You?", "Catch") tak aj vo svetle absolútnej úzkosti ("Fight", "Snakepit"). A hoci sa zdá, že tento album zohráva v americkej kariére kapely kľúčovú úlohu, a na druhej strane dnes už takmer nik nevydáva dvojalbumy, Smith sa vydania v tejto podobe dožadoval aj napriek protestu korporátnych strážcov kapely.

"Samozrejme, bolo tu brblanie o komerčnej samovražde a podobných veciach," poznamená Smith. "Chceli nám dokonca nanútiť amerických majstrov mixu, ako Bob Clearmountain, ktorý by zvuk prispôsobil viac "americkým ušiam", prípadne ich predstavám, čo akože Američania chcú počuť. Ale toto od amerických vydavateľstiev počúvame stále, no my sme tomu nikdy nevenovali pozornosť. Všetko, čo sme kedy urobili, bolo motivované absolútnym sebectvom a zdá sa, že to tak vyhovuje množstvu poslucháčov a pre nás je to zasa dostatočná motivácia pokračovať."

"Nikdy sme si nemysleli, že z toho bude dvojalbum, a to až do chvíle, kým sme v štúdiu nedokončili všetky práce. Zrazu sme mali hotových 35 skladieb a došlo k veľmi živej diskusii ohľadne výberu 18tich z nich, ktoré sa dostali na album. Ak by sme znížili ešte aj tento počet, bol by z toho príliš popový album, alebo pre zmenu atmosférické dielo plné dlhých skladieb, no ani v jednom prípade by tam nebola tá správna rovnováha. Samozrejme, mohli sme dokonca vydať dva samostatné albumy, no ja som preferoval vydať to všetko naraz a posunúť sa ďalej."

Smith zastáva názor, že rôznorodosť album má čo robiť s tým, že aj zvyšok kapely prispieval svojim prácami počas skladateľského procesu, čo je omnoho zaujímavejšie, než by len interpretovali, prípadne prikrášľovali Smithove kompletné kompozície. "Na "The Head On The Door" boli neskutočne leniví, tak som im povedal, že na ďalšom albume od nich očakávam nápady, inak ich na verejnosti ponížim alebo niečo podobné. Dožadoval som sa kaziet s ich vlastnými nahrávkami a tak sme si nakoniec spolu sadli, počúvali všetky tie nahrávky, známkovali ich a na tých s najlepším hodnotením sme začali pracovať. V podstate to pripomínalo súťaž Eurovízia."

"Kiss Me Kiss Me Kiss Me" album vznikol po období, kedy sa Smith zapodieval minulosťou The Cure, zostavoval kompiláciu "Standing On A Beach", ktorú sprevádzalo video "Staring At The Sea", a dokonca napísal knihu, čo skoro bude vydaná, ktorá zachytáva prvú dekádu existencie kapely. "Počas písania knihy som sa obklopil niekoľkými fľaškami piva a počúval úplne všetko, čo The Cure kedy nahrali. Sedel som takto celý deň a noc, zapisoval si všetko, čo ma o jednotlivých skladbách napadlo a nakoniec som bol celkom prekvapený vecami, o ktorých som si vždy myslel, že sa mi páčia, ako aj tými, o ktorých som bol presvedčený, že sa mi nepáčia."

"Takže som sa znovu ponoril do konkrétnych nálad a štýlov, v ktorých sme sa vtedy nachádzali, hoci som si nemyslel, že zájdem až tak ďaleko. Doslova som si urobil pár psychiatrických poznámok a s týmito sme pracovali na novom albume. Povedané inak, nový album vlastne v sebe sumarizuje všetko, čo sme za tie roky urobili. Polovica albumu sa obzerá späť a polovica kráča vpred."

"Je veľmi čudné sledovať všetky tie staré filmové záznamy, znova čítať prepisy všetkých poskytnutých rozhovorov. Akoby som cestoval časom a v istom momente som tým bol pekne zdrvený. Neuvedomoval som si, koľko mám toho za sebou. Doslova som bol z toho zhrozený, obzvlášť keď som sa dostal k obdobiu od "Pornography" po "The Top" album, hlavne pri čítaní toho všetkého, čo som v tom oddobí povedal pri poskytovaní rozhovorov pre médiá. Akoby som spoznával úplne inú osobu."

Vydanie kompilácie "Standing On A Beach" umožnilo kapele sa medzi albumami nadýchnuť. Ako poznamenal Smith, "Album "Head On The Door" nás posunulo na ďalšiu úroveň verejného povedomia a bolo skvelé sa tomu na chvíľu vzdialiť a netrápiť sa, čo ďalej. Získali sme tým ohromné množstvo času na premyslenie si, čo s ďalším albumom a vlastne nás to akosi samé pošťuchlo vrátiť sa späť do štúdia a niečo urobiť."

"Bolo by skutočne hlúpe nútiť sa k niečomu, čo by posilnilo našu pozíciu s "Head On The Door" a sústrediť sa na popovejšiu stránku kapely. Myslím, že tento album (KMKMKM) nám veľmi jasne ukázal, kam by sme mohli smerovať ďalej. Som si istý, že ďalšia nahrávka bude sama o sebe veľmi prirodzená a veľmi zreteľná, a možno to bude niečo, čo nás kompletne vzdiali od toho, čo by sme boli urobili."

Nahrávanie "Kiss Me..." albumu opísal Smith ako "najradostnejšie obdobie, aké som zažil za posledných 10 rokov. Odohralo sa to v Provence, na juhu Francúzska, v starom vidieckom sídle s vlastnou vinicou. Nahrávali sme v absolútnej izolácii, nemali sme s nikým povolený kontakt dovtedy, kým nebudú veci hotové, s nikým, dokonca ani s našimi rodinami. Bolo to veľmi uzavreté, veľmi tajnostkárske, možno aj preto, že sme zažívali toľko zábavy, že sme jednoducho nechceli, aby to niekto iný narušil čo i len jediným slovom."

"Šlo o absolútne nereálnu situáciu - 10 týždňov kompletne odstrihnutí od okolitého sveta, bez akýchkoľvek vonkajších stimulov. Nemali sme televízor, ani dopravu do najbližšieho mesta, ktoré bolo vzdialené asi 7 km. Všetku potravu nám doviezli každé ráno na dodávke."

"Asi v polovici nahrávania sa k nám pridali naše dievčatá. Požiadal som Mary, aby bola prítomná pri nahrávaní vokálov k jednej skladbe. Bolo to naozaj zvláštne jej spievať, pretože som to nikdy predtým neurobil. Jediný raz, kedy so mnou bola v štúdiu, bolo počas nahrávania albumu "Pornography" - sedela v kresle a sledovala ma, ako som spieval skladbu "Siamene Twins", myslím. Bolo to zvláštne. Viete, pre mňa je zložité spievať ľuďom, keď sú tak blízko mňa. Vždy mi prišlo jednoduchšie spievať v divadle, než v nejakom malom klube. Takže, bolo čudné tam mať Mary, ktorá len sedela sledovala ma. Zbytok kapely sa zasa na mňa prišiel pozrieť, keď som spieval "Shiver And Shake", to preto, aby som sa cítil nepohodlne a mohol spievať trochu nabrúsene. Podobných zábavných kúskov sme vyskúšali veľa."

Hoci niektoré časti albumu "Kiss Me..." sú akoby spomienkou na obdobie "Pornography", nové Smithove texty majú rozhodne pozitívnejší nádych. "Mnohé z textov sú ovplyvnené miestom, kde vznikli," dodal. "Obýval som vtedy malý, dvojizbový dom obkolesený stromami, mal som pocit, akoby som stále sníval. Myslel som viac na to, aký som šťastný, než na to, aký som nešťastný - to je zrejme najväčší rozdiel oproti starším nahrávkam. Je to pre mňa celkom niečo nové, deliť sa o tento pocit s verejnosťou. Neviem, cítil som sa vtedy naplnený a nažive. Lenže, stáva sa aj to, že to isté prostredie vo vás vyvolá množstvo záchvatov obsedantnej depresie - oba stavy vo mne prebiehajú ruka v ruke, bohužiaľ."

"Nemá to žiadnu logiku a stále neviem, ako to vlastne robím," povie Smith pri analýze jeho skladateľstva. "Zobudím sa popoludní, obklopený množstvom papierov s poznámkami, ktoré veľmi svedomito usporiadam a snažím sa v nich nájsť počas nasledujúcich mesiacov nejaký zmysel. Neustále moja myseľ absorbuje množstvo vecí. Nemusím dokonca napísať ani čiarku celé mesiace, no ono to vo mne všetko vo vnútri zreje, až kým nepríde nutkanie a všetko to exploduje."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi