Prečo nemôžu byť ako vy? - 06/1987


Rozhovor s Lolom Tolhurstom o "Kiss Me ..." albume


Požiadajte niekoho, aby Vám opísal The Cure a možno povie, "No jasné, to sú tí príšerne zronení chalani, večne oblečení v čiernom. Samotná ich hudba zabíja." Spýtajte sa niekoho iného a možno začujete, "Milujem ich tvorbu. Je taká veselá a šťastná, ako Wham! alebo niečo podobné."

Tak ktorí The Cure sú tí správni The Cure? No, to je zložitá otázka. Najlepšia možná odpoveď by bola, "Jedni aj druhí, a vlastne žiadni," keďže The Cure sú vždy hrdí na to, že nenapĺňajú očakávania a ničia vopred vytvorené predstavy.

The Cure boli sformovaní v roku 1977 pod taktovkou Roberta Smitha, skladateľa a speváka, a príležitostne s nimi hralo zopár starších zúfalcov. Bola v tom naliehavá túžba ísť proti všetko ovládajúcemu popu, čo bol prípad mnohých britských kapiel z roku 1977: ich prvý album, "Three Imaginary Boys", bola divoká eklektická kolekcia, ktorá však neobsahovala žiadnu fotografiu kapely. No a potom sa objavila "Boys Don´t Cry", absolútne popová skladba. The Cure koncertovali so Siouxsie And The Bansheees, a Smith hral zrazu v oboch kapelách.

Na prelome dekád sa všetko okolo kapely zahalilo do čiernej, od nekompromisných singloch "Primary" a "Hanging Garden", až po rovnako urputné albumy "17 Seconds", "Faith" a žily podrezávajúci opus "Pornography". Evidentne toho bolo príliš aj pre samotnú kapelu a tak sa v roku 1982 rozpadli.

Na konci toho istého roka sa však Smith a bicman, presedlajúci na klávesy, Lol Tolhurst, vrátili so singlom "Let´s Go To Bed", prekvapivo tanečnou záležitosťou, ktorá zrazu znela odvšadiaľ. Dvojica sa stala pevným základom dnešnej zostavy The Cure, ich komerčný úspech úmerne narastal a kulminoval pri kompilácii "Standing On A Beach", ktorou úspešne prerazili v Spojených Štátoch.

Dnes je kapela späť s novým, energickým dvojalbumom, doslova hystericky optimistickým "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Neohrabaný a drzý singel "Why Can´t I Be You?", album poskytuje jednoducho všetko, čo poteší doslova všetkých fanúšikov. Aj tých, čo majú radi funky, so skladbou "Hot Hot Hot!", nechýba mizéria a hnev, "Torture", milovníkov popu poteší "Catch", a nájdu sa aj inštrumenálne party strihnuté ostro nabrúsenou sitarou v "If Only Tonight We Could Sleep".

Získať nejaké priame odpovede na album a The Cure ako celok, to chce zájsť priamo ku zdroju. V našom prípade to bol Laurence Tolhurst, jediná živá bytosť na Zemi, ktorá stojí po boku Roberta Smitha od samého začiatku fungovania kapely. Tolhurst začal s vysvetlením, prečo sa kapela rozhodla vydať dvojalbum.
"Dostali sme sa do bodu, kedy sme mali napísaných veľmi veľa skladieb a aj sme ich veľa nahrali, jednoducho sa to tak vyvinulo. Zámer v tom nebol žiaden. Všetci sme dali dohromady asi 104 hudobných kúskov, ktoré sme sa snažili na albume rozvinúť."

Aký zložitý je život rockovej hviezdy? No, v prípade albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" sa kapela utiahla do nie príliš hrozivého prostredia: do vinice. "Bola to vinica v južnom Francúzsku," spresnil Tolhurst. "Štúdio bolo veľmi vhodne situované a ukázalo sa, že sa tam spojilo to najlepšie z oboch svetov. Boli sme absolútne izolovaní od všetkého a všetkých... k najbližšiemu mestu to bolo asi 15 míľ."

"Celé sme to nahrali asi za 10 týždňov," pokračuje, "z čoho skutočná práca zabrala asi dva alebo tri týždne. Zbytok bolo niečo ako prázdniny. To prostredie bolo strašne príjemné, čo sa nedá porovnať ako keď zostanete v Londýne alebo v nejakom inom meste. Naši priatelia museli vyvinúť skutočnú námahu, aby nás mohli navštíviť."

Pokiaľ ide o širokú rozmanitosť štýlov a nálad zachytených na "Kiss Me" albume, ponúka Tolhurst jednoduché vysvetlenie: "Vždy nás zaujímali rôzne veci. Radi experimentujeme a snažíme sa udržiavať veci zaujímavé. Plus, každý doslova musí komponovať, takže z toho potom vzišli tie rôzne štýly."

Tolhurst verí, že týmto albumom sa imidž The Cure, ako čisto melancholickej kapely, celkom dobre odsúva do úzadia. "Tento album je na polceste v snahe ten obraz rozptýliť," prehlási. "Ale myslím si, že polovica albumu tomu imidžu celkom pasuje. Povedal by som, že je to tak pol na pol. Album predstavuje mnoho našich stránok. Ono sa to takto deje od čias "17 Seconds" a "Pornography"."

Dnes vníma Tolhurst obdobie albumu "Pornography", s následným rozpadom kapely, ako požehnanie. "Album "Pornography" bol pre nás všetkých veľmi veľmi intenzívny," poznamená. "Nakoniec sme sa rozhodli na nejaký čas činnosť ukončiť, ale vedel som, že to neskôr dáme dohromady. Dnes to vidím tak, že ten rozpad bol dobrá vec. Bolo to niečo, k čomu sme boli akoby dotlačení; v tom čase to vyzeralo, akoby sme zabili samých seba alebo jeden druhého."

"Takisto sme boli veľmi mladí," pokračuje. "Všetci sme mali 21 alebo tak nejak. Na konci turné k "Pornography" sme v podstate jeden od druhého utiekli. V tom čase sa to zdalo smutné, ale reálne vlastne ani nebolo."

The Cure sú dnes "štastní a optimisticky rozumní," tvrdí Tolhurst. "Všetci piati sme skutoční priatelia. Prvé kritériu kapely je, že každý musí s každým vychádzať. Dnes je to pre nás omnoho ľahšie. Trochu sme zvoľnili a myslím, že sa berieme o moc menej vážne. Nevládne medzi nami napätie. Trochu sme zmäkli."

Možno zmäkli emočne, The Cure sa len ťažko dajú namotať a bývajú v pohode. Dnes sú všetci takmer 30tnici a ich chystané severoamerické turné vyvrcholí koncertom v Madison Square Garden. Tolhurst tvrdí, že kapela sa na to teší. "Má to trochu taký mytologický podtón, nie?" Dodal, že okrem skladiem z "Kiss Me" albumu odohrajú aj staršie skladby, ktoré budú náladovo pasovať. "Do turné ešte musíme niekoľko vecí doladiť," dodal.

S dvojalbumom a ohláseným termínom v MSG sa zdá, že The Cure sa usilujú o skutočne veľkú vec. "No, žiaden veľký plán alebo niečo podobné neexistuje," odpovie Tolhurst. "Teda, predtým sme tak veľký úspech dosiahnuť jednoducho nemohli. Po 10tich rokoch si však uznanie zaslúžime a boli by sme hlúpi, ak by sme to neskúsili."

zdroj: Good Times, USA, 03/06/1987
autor: Kevin Zimmerman



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi