Lynard Skynard – 05/1980


S Robertom a Simonom o punku a Amerike


The Cure spolu fungujú od októbra 1979 a kapelu aktuálne tvoria Robert Smith, hybná sila kapely, vokalista a gitarista, Simon Gallup, hanblivý a vtipný bassák, Matthiew Hartley, klávesák a bicman Laurence Tolhurst.

Zmenili ste sa.
Robert smith:
Každá kapela musí napredovať a myslím, že sa nám už zunovalo hrať "Killing An Arab" snáď 20x za večer. Nikdy sme neboli skutočnými punkermi, proste sme len nevedeli hrať dobre na nástroje a tak sme si zadovážili značkové, dokonca sme sa ani neobliekali, ako sa na punkerov patrí.

A aký máš názor na punk?
RS:
Nie je to nič nové. Niečo podobné sa odohralo v 1950tych rokoch, len v inej forme.

O čom je Váš nový album?
RS:
Ide o situáciu rozobranú z rôznych uhlov pohľadu.

Akú situáciu?
RS:
Situáciu, kedy si zrazu uvedomíte niečo o niekom blízkom, o čom ste dovtedy netušili.

Máte nejaké nápady ohľadne vášho ďalšieho albumu?
RS:
Bude to niečo úplne odlišné v porovnaní s debutom a druhým albumom. Máme v pláne zájsť do štúdia bez akýchkoľvek nápadov. Proste, uvidíme, čo to prinesie.

Nejaké kapely, ktoré sa ti páčia, prípadne ťa inšpirujú?
RS:
Inšpiruje ma kopec kapiel, ako napr. P.I.L. Ich zvuk neznášam, ale verím tej myšlienke na pozadí.

Čo tvoje politické názory?
RS:
Nejaké samozrejme mám, no neverím, že by som ich dokázal preniesť do hudby tak, ako to už urobilo mnoho iných pred nami. Podľa mňa je nesprávne vnucovať ľuďom vaše názory, pretože sú len vaše a nikoho iného.

Tvoj názor na Ameriku?
RS:
Neznášam Ameriku. Je plná príšerných ľudí. V New Yorku sa punk ešte ani nestačil správne uchytiť a oni celú tú myšlienku dotiahli do absolútneho extrému.

Simon Gallup: To áno, ale raz som videl chlapíka, asi 40tnika, oblečeného v kilte a tričku, za ktoré dal asi 20 libier iba preto, že bolo na predu roztrhnuté a na rukáve bol nápis "punk". A možno si to tam len načarbal po tom, čo sa vrátil domov z kancelárie.

RS: Sťažujú sa, že v ich rebríčkoch dominujú Briti a dokonca aj v takom veľkom meste, akým je Boston, nájdete možno tak štyri kapely. Tri z nich sú iba klony tej štvrtej, ktorá je jednoducho zlá.

A ako sa Vám v Amerike darilo?
SG:
V pohode, okrem faktu, kedy sme hrali v jednom klube na juhu plnom príšerných kovbojov, ktorí neustále kričali "Lynard Skynard". To bolo vtipné.

Videl som niekde fotografiu, na ktorej ste boli s Debbie Harry.
SG:
No, sedeli sme po koncerte v šatni, keď zrazu do vnútra vpálila ťa príšerná ženská, ktorá nám robila v Amerike sprievodcu, a povedala, "Je tu Debbie". My sme však pokračovali v tom, čo sme práve robili, keď nás začala všetkých ťahať, "Mali by ste sa s ňou stretnúť". Debbie, obklopená zrazu tými skutočne divnými ľuďmi, musela byť z toho trochu vedľa. Boli sme s ňou asi 20 sekúnd, keď pred nás skočil ako Batman nejaký fotograf. V tom momente pred neho skočil Robert a chcel mu vo fotení zabrániť. Zrazu sa Debbie spýtala, "Chcete trávu?". To sme odpovedali, "Nie, vďaka". A potom odišla.

A tebe sa aktuálne páči ktorá kapela?
SG:
Sister Sledge

To vážne?
SG:
Jasné. Ich album je momentálne jediný, ktorý dokážem počúvať celý. Z iných sa mi páči len zopár skladieb a zbytok doslova nenávidím.

Máte v pláne vydať nejaké nové single?
RS:
Ďalšie single v pláne nemáme, nakoľko nás komerčný úspech nezaujíma. Ale ďalší singel by sa mohol volať "Four Coasts".

zdroj: Fag Ends #1, UK, 1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi