Máme liek na depresiu - 07/1986


Netypicky "skromný" Robert v akcii


Robert Smith, výstredný líder The Cure, rád popíja. Tu a tam sa dokonca zvezie na parádnej "opici". Pri jednej sme ho zachytili aj s týmto ranným rozhovorom. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ho takmer neposkytol. Tým ďalším dôvodom bol fakt, že veľmi nerád poskytuje rozhovory.

"Veľmi nerád sa príliš rozprávam s novinármi, obzvlášť keď sme na turné, pretože to potom dopadne úplne inak," vysvetľuje Smith, spevák a hlavný skladateľ čudnej britskej kapely. Aktuálne sú na krátkom turné, ktoré zahŕňa aj štvrtkové vystúpenie v Irvine Meadows Amhitheatre a na budúcu nedeľu vo Fórume.

"Ak odsúhlasite jedno interview, ak sa okamžite objaví požiadavka na ďalšie," pokračuje. "A ak poskytujete rozhovory opakovane, tak sa začnete sám opakovať. Toto skutočne nemusím."

Na jeho obranu, už keď raz súhlasí s rozhovorom, tak rozhodne nie je nevrlý, ani nekomunikatívny. Trošku pri tele, priveľmi citlivý a jemne rozprávajúci, Smith je jednoducho outsider. Ale je na to náležite hrdý. Pre neho je mainstream úplne cudzie prostredie. Je jedným z tých svojských, inteligentných týpkov, ktorí sa nikdy nezdajú byť úplne v pohode. Ale fanúšikom kapely príde práve toto veľmi rozkošné.

V jeho nabrúsených, rozlietaných vokáloch je tá deprimujúca a mučivá kvalita viac než evidentná. Bezútešnosť je jednoducho poznávacím znamením kapely. Väčšinu svojej kariéry boli The Cure spájaní s post punkom a "doom and gloom" syndrómom. Ak máte teda chuť na krátky čas upadnúť do depresie, tak rozhodne siahnite po kompilácii "Standing on the Beach: the Singles," krotá je zbierkou tých najlepších singlov kapely, obzvlášť "Killing An Arab".

"Nevnímam sám seba ako depresívneho človeka," povie Smith. "Rozhodne nie som viac depresívny, než ktokoľvek iný."

Posledný album kapely, "Head On The Door" je však rozhodne optimistickejší, než ktorýkoľvek z ich predošlých albumov, spomeňme len "Happily Ever After", "Pornography", či "The Top". Neberte to však ako začiatok nejakého nového trendu. Smith je totiž až príliš nevypočítateľný.

Ak ste však nikdy predtým nepočuli The Cure, ste v tomto smere ospravedlnený. Aj dnes sa totiž stále nájdu znalci rockovej scény, ktorí o The Cure nikdy nepočuli.

Hoci kapela nahráva už takmer 10 rokov, ich albumy sa v našej krajine nestretávajú s veľkou predajnosťou, len vzácne sa z nejakého predá viac ako 50 000 kusov. No z "Head On The Door", ktorý má zo všetkých ich albumov snáď k najbližšie k tradičnej podobe popového albumu, sa dodnes predalo viac ako 250 000 kusov! V Spojených štátoch tak kapela dosiahla trojmiliónový predaj svojich nosičov.

The Cure sa však stále darí udržiavať status undergroundovej kapely. Američania sa o nich po prvýkrát mohli dopočuť začiatkom 1980tych rokov, kedy sa na undergroudovej scéne mohli po prvýkrát stretnúť s "new wave" kapelami. New Wave je však preč, no The Cure sú stále undergroundoví.

S jedným problémom sa však od svojho vzniku 1976 potýkajú The Cure permanentne: neustála rotácia členov kapely, Smith a klávesák Lawrence Tolhurst sú totiž jediné stálice. Bassák Simon Gallup, ktorý sa do kapely síce opätovne vrátil, už tiež okúsil, aké to je z The Cure vyletieť. K tým ďalším členom zoskupenia, aspoň nateraz, ešte patria gitarista Porl Thompson a bubeník Boris Williams.

Dokonca na krátku chvíľu, po turné k albumu "Pornography" (1982), kapela prestala existovať. "Kapela stopla činnosť takmer na pol roka," zaspomína Smith. "Dokonca som mal zámer už nikdy viac nič pod hlavičkou The Cure nenahrať. Vyzeralo to tak, akoby sme do nekonečna hrali pred tým istým publikom. Nevidel som žiadnu alternatívu, žiadnu šancu na zmenu. Na chvíľu som stratil nad všetkým kontrolu."

Zo stagnácie mu dopomohol krátky záskok na poste gitaristu pre Siouxsie And The Banshees. Album "The Top", z roku 1984, ktorý bol skôr pôžitkársky a nesúrodý, sa javil ako skutočne posledný z produkcie kapely. No zrazu sa minulý rok na trhu objavil album "The Head On The Door". Nevyspytateľný, no provokatívny zároveň. Stal sa dôkazom, že The Cure sú späť.

Smith však hudobný biznis veľmi nemusí. A dáva to jasne najavo, čo je vždy problém. Viac času trávi rebelanstvom proti priemyslu, než prácou, ktorá by zabezpečila predajnosť nahrávok.

Pre Smitha je promovanie nahrávok niečo ako znásilňovanie hudobnej integrity. Aj preto prijíma poskytovanie rozhovorov, čo tvorí súčasť procesu predaja, s absolútnou horkosťou.

"Rozhodne nemienime uviaznuť v tej hre plnej promovania a vzťahov s verejnosťou," vysvetľuje. Bezohľadné súperenie v biznise ho takisto veľmi vyrušuje.

"Neznášam čo i len predstavu súťaživosti medzi kapelami v štýle, ktorá predá viac nahrávok, či sa umiestni vyššie v rebríčkoch," dodá. "Celé to je úplne absúrdné. Rozhodne sa nesnažíme predávať viac nahrávok, než ktokoľvek iný. Ani sa nesnažíme zvyšovať záujem o The Cure. V podstate to ani nechceme."

Kam potom do tohoto všetkého zapadá sláva?

"Rozhodne to pre slávu nerobím," trvá na svojich slovách. "Ak by sme chceli byť slávni, tak by sme sa snažili omnoho viac. Kto to potrebuje? Je to len ďalšia vec, ktorá sa vám stavia do cesty."

A práve jedna z odporných klebiet, ktoré sa šíria svetom, hovorí o tom, že "The Head On The Door" nahrali The Cure vo viac popovejšej polohe iba preto, aby si zabezpečili slušný predaj.

"Snaha o zvýšený predaj s tým nemá absolútne nič spoločné," tvrdí neústupčivo. "Je to najšťastnejšia nahrávka The Cure. Nálada albumu, ako aj jeho zvuk, úzko súvisia s tým, ako som sa cítil pri jeho nahrávaní. Jednoducho som sa cítil dobre."

Vysokú mienku nemá Smith ani o americkej popovej scéne. Pre neho je beznádejne nudná. Zlé nahrávky, či už americké alebo iné, ho doslova urážajú.

"Vie ma úplne dožrať, keď ľudia v produkcii takýchto príšerných nahrávok pokračujú," povie. "Mám plnú krabicu nových nahrávok z produkcie vydavateľstva Elektra. Sú absolútne príšerné. Neveril som vlastným ušiam, keď som to počul."

A nejedná sa len o americkú popovú hudbu, ktorá Smitha napĺňa horkosťou. "Prečo," spýta sa so znechuteným výrazom v tvári, "sa ľudia ako napr. a-ha vôbec zapodievajú hudbou? Veď je to úplná strata času. A potom sú tu všetky tie nové anglické kapely. Ich hudba je úplne príšerná."

Napriek tomu vidí Smith v úbohosti popovej hudby aj niečo pozitívne. "Zakaždým, keď vidím, koľko hudobného odpadu je všade naokolo, tak som ešte viac motivovaný k práci."

Zdráhavo však na záver pripúšťa, že kde tu badať malé záblesky nádeje aj na popovej scéne. V tomto roku sa podľa neho zatiaľ objavili na trhu len tri slušné albumy, vrátane produkcie od folkovej speváčky Suzanne Vega a jazzového umelca Sadao Watanabea.

A ktorý je ten tretí, z tejto ultra-elity?

"No ten náš, samozrejme," zareaguje Smith. "Ak by sme prestali s nahrávaním, tak by svet zakaždým postrádal jeden dobrý album. A to je dôvod, prečo The Cure pokračujú."

zdroj: LA Times



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi