Menej je viac - 08/2015 - I.


S Rogerom O´Donnellom o komponovaní, nahrávaní a životných výzvach


V počiatku procesu prác na albume "Love And Other Tragedies", si pracoval s istou čelistkou z Toronta. Boli tieto sedenia len experimentom? Šlo o "remote" nahrávanie alebo len o akúsi diskusiu? Ako sa vlastne projekt rodil?
Mám kamaráta, Paula, ktorý hrá v komornom orchestre, v Toronte, a organizovali veľký koncert plný hostí a priateľov, ktorí mali pre toto podujatie skomponovať nejaké krátke práce. Tak som mu niečo skomponoval, zašiel som za ním a zahrali sme to spolu. Dirigent ma požiadal, či by som neskomponoval niečo pre celý orchester. A vtedy sa zrodil nápad pre "Quieter Trees", dielo, ktoré bolo založené na maľbe Davida Hockneya. Bolo to v období , kedy som bol predstavený Júlii a vtedy sa zrodil nápad pre spoločnú spoluprácu.

Počul si nejaké jej práce už predtým alebo šlo o vstup do úplne neznámych vôd?
Nikdy predtým som o nej nepočul, ani jej práce. Fungoval akýsi projekt s názvom "Post Romantic Empire", za ktorým stálo niekoľko umelcov z Talianska. Požiadali ma o spoluúčasť a v podstate to bolo o tom, že ľuďom boli predstavovaní ľudia, o ktorých predtým nepočuli, prípadne spolu nikdy nespolupracovali. No a tak mi jedného dňa navrhli, aby som spolupracoval s Juliou.

To nás trochu posúva pred, no stále nevysvetľuje tých niekoľko talianskych názvov na albume.
Nie. Len som chcel niečo medzinárodné a napadlo mi, že použiť francúzske a talianske názvy dodá albumu viac romantický nádych. Maliari majú vo zvyku dávať svojim dielam francúzske, ako aj anglické názvy, tak som skúsil to isté.

Takže hudobná časť je inšpirovaná vizuálnym umením; dá sa povedať, že to platí celkovo o tvojej práci? Ide o ďalšiu z tých vecí, v ktorých sa dá nájsť nejaká inšpirácia, tak ako si bežne pracoval po celý čas?
Ja nečerpám hudobné inšpirácie z počúvania iných hudobných prác, skôr sa pri komponovaní inšpirujem pohľadom na obrazy, či populárne umelecké diela. Umelecké galérie sú dnes pre mňa tie najinšpiratívnejšie miesta. Predtým, ako som sa začal venovať hudbe, som študoval umenie, vlastne sa tak dialo súčasne. Pre anglických hudobníkov to bolo niečo ako tradícia. V mojom prípade to šlo vždy paralelne, kreativita v umení, dizajne a hudbe a v tom, čo sme sa snažili vytvoriť. Myslím, že sme rozbehli paralely s našou kreativitou a s tým, čo sme sa chceli vyjadriť. Výsledok umelca je obyčajne obraz, v mojom prípade je to hudba. Takisto si myslím, že album "Quiet Trees" je pokusom opísať obraz hudbou, ale takisto sa mi páči to kríženie štýlov. Ako v prípade spolupráce, či inšpirácie.

Tak sa zamerajme na album: bolo to niečo, čo si vytvoril, naskúšal a odprezentoval? Alebo sa to postupne rodilo zo samotných spoluprác s umelcami?
Ono to ani nebolo o nejakých spoluprácach, ako skôr viac o komponovaní a neskoršom hraní s Juliou. Skladal som v mojom štúdiu. V podstate začínam vždy s piánom, je to pre mňa základný nástroj. Neskôr som k tomu pridal party pre čelo, poslal to následne Julii a ona to zahrala. Šlo viac o nahrávanie na diaľku. V podstate sme sa osobne stretli len raz, čo príde mnohým trochu divné. Dnes sa však takto vo svete spolupracuje úplne bežne. Takto som už spolupracoval so spevákmi z Austrálie a urobil som niekoľko remixov pre ľudí v Kalifornii. Dnes je svet omnoho menšie miesto.

Nakoniec, je to niečo, o čom som už počul od iných hudobníkov, samozrejme, nie od všetkých. Ale predsalen, odhliadnúc od všetkých tých výhod, je tam niečo, čo osobná účasť spolupracovníka postráda? Alebo je to jednoducho v štýle "Urob to takto, ty to skús takto a ... to je všetko, čo ponúkaš?"
Myslím, že ak by sme boli spolu v štúdiu, bolo by to iné. Určite by sme aj inak hrali. Lenže, nám sa hrá obom lepšie v nám známom prostredí, ja osobne potrebujem mať pri hraní určitý svoj komfort. Nemám rád ten štúdiový syndróm červeného svetla. Rád pracujem na veciach pomaly, a hlavne rád pracujem na konkrétnych partoch znova a znova, kým nemám pocit, že je to správne. Skutočne nepotrebujem pracovať pod akýmkoľvek tlakom. A myslím, že keď sa o tom budete rozprávať s Juliou, povie niečo podobné. Ona pracuje vo svojom vlastnom štúdiu. Takže, ako som povedal, spolu by sme to zahrali úplne inak, ale je to tak, ako to je.

Takže ako dlho trvalo, celkovo, nahrávanie tvojich partov, kým si s nimi bol naozaj spokojný?
Pracoval som celkom veľmi rýchlo. Jednotlivé skladby som napísal a nahrali tak za štyri, či päť hodín. Ak vás raz kopne múza, bol by hriech celý proces prerušovať. Obyčajne je to však u mňa veľmi rýchly proces. Samozrejme, nahrávanie nebolo o tom, že sa v prázdnej miestnosti zapne mikrofón, no bolo to naozaj bezprostredné, v štýle "si tu". Chcel som, aby poslucháči nadobudli pocit, že sedia so mnou a Juliou v jednej miestnosti. Nechcel som tam mať zvukového producenta. Takže, keď som obdržal od Julie jej nahraté party, tak som si to zmixoval sám, no nakoniec som sa predsalen rozhodol pre človeka, s ktorým spolupracujem už viac ako 15 rokov - Paul Corkett, ktorý pracoval aj s The Cure a ja som vedel, že pochopí, o čo mi ide, a tým pádom mi pomohol dosiahnúť zvuk, ktorého som sa dožadoval. A jemu sa to podarilo a veľmi rýchlo.

Poradie skladieb, názvy a všetko ostatné vznikli takisto veľmi rýchlo alebo bolo náležite naplánované?
Nie, bolo to úplne jasné, priamočiare a hlavne všetko do seba zapadalo. Každý z príbehov bol rozdelený do troch častí, v ktorých sme rozpracovali tri hlavné postavy, či tri hlavné časti príbehu. O týchto veciach som skutočne veľmi nepremýšľal. Pre mňa sú to vždy úplne jasné veci. Pri rozhodovaní sa riadim tak trochu čierno-bielym postupom.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi