Pot, pľuvance a telka - 05/1979


Vypredaný koncert v Marquee sa dá považovať za skutočne skvelý londýnsky debut. Obzvlášť pre kapelu s pôvodom zo Surrey / Sussexu. V podstate za to môže úspech ich singla "Killing An Arab".


Samozrejme to prinieslo so sebou šialene nadšené kritiky, čo ich vystrelilo medzi špičku. Na tom koncerte vyzerali mlado a nervózne, skôr akoby sa báli tej masy punkerov, ktorí skákali do davu a pľuli na nich žuvačky. Oni však punkeri nie sú, hoci ich hudba sa hodí do kategórie "new wave". Debut The Cure vychádza na budúci týždeň, produkovaný Chrisom Parrym z Polydoru, ktorý však len dohliadal na ich vlastný manažment. Album však singlovú skladbu "Killing An Arab" neobsahuje.

Dnes stále viac a viac kapiel nahráva svoje demo pásky, rozosiela ich po všetkých nahrávacích spoločnostiach v nádeji, že niektorá prejaví záujem. V ich prípade záujem prejavil Parry a krátko po tom vydali prvý singel. Gitarista a spevák Robert Smith si na ich londýnsky debut spomína takto:
"Na pódiu bolo fakt dusno. Vstúpili ste naň a cítili ste dych okolostojacich, nedalo sa tam prakticky dýchať. K tomu pridajte osvetlenie, bolo to ako keď sa pokúšate dýchať cez matrac. Dusno bolo aj v zákulisí, ono to tam nie je nejako extra veľké. V podstate sa tam človek cíti ako v chladničke."

Mike Dempsey (bassgitarista): "O ten vzduch ste sa mohli oprieť, taký bol ťažký."

Robert: "To pľuvanie a chriachanie bolo hrozné. Keď som si pritiahol ruku k telu, akoby som mal na nej elastické putá. Kopec ľudí si nás prišlo len omrknúť, a kopec z nich nás veľmi nemuselo - predpokladám, že hlavne pre náš vzhľad."

To už je dnes však v podstate história. Ich publikum sa vyprofilovalo a dnes na ich koncert chodia ľudia, ktorí na nich chcú prísť. Ako každá iná kapela, aj oni si prešli koncertnými skúsenosťami, ako dobrými, tak aj zlými. Jediný z tých nevydarených, na ktorý si naozaj spomenú, bol príšerný koncert v nottinghamskom Sandpiper Club-e.

Lol Tolhurst (bicie): "Chlapík pri vstupe si účtoval dvojnásobnú cenu, a čo bolo horšie, ľudia museli za nápoje platiť dvojnásobné ceny."

Mike: "A to sme ten klub dokonca ani nemohli nájsť. Meškali sme stále viac a viac, snežilo a neustále snehu pribúdalo."

Rob: "Keď sme dorazili na miesto, už tam vládla pekne napätá atmosféra."

Lol: "2 libry za 45 minút nášho hrania, to sa mi zdá príliš. A vlastne, čo sme dorazili, tak chceli už všetci počúvať reprodukovanú hudbu. Už nevládali stáť na nohách!"

Nuž, to sú skúsenosti, ktoré formujú kapelu. Tak, ako keď pre zmenu hrali v Leicester University. Bolo to deň po tom, čo sa internáty vyprázdnili, takže do tej obrovskej haly prišlo nakoniec len 70 ľudí. Ale nakoniec bol z toho skvelý koncert! Ich hudba je takto trochu minimalistická, trochu vzdialená bežnej produkcii, no stále má v sebe všetku poctivosť rock´n´rollu. Jej rozmanitosť sa pohybuje od nadupaných rytmov k ťažkým, no pomalším kúskom s ťažko pochopiteľnými textami. No naživo to funguje skvele, ľudia počas koncertu tancujú a hoci to nepatrí k absolútnej špičke, je to viac než skvelé počúvanie. Takže, čo ich ovplyvňuje?

Rob: "Keď dorazím domov, tak to posledné, čo chcem robiť, je počúvať nejaké nahrávky. Chcem si len sadnúť a čumieť na telku, až kým nezačne zrnieť obrazovka."

No keď sa odpútajú od svojich obrazoviek, budete mať šancu ich zastihnúť, ako sa púšťajú do ďalšieho turné, ktoré začína na budúci mesiac, takže sledujte správy. A pre kamošov zo Surrey, ktorí si myslia, že Londýnčania sú horenosi a ani tam nepáchnu: zavítajú aj do vášho mesta. Bude aj patričná propagácia, takže to bude len na Vás.

zdroj: PopStar Weekly, 05/05/1979



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi