Menej je viac - 04/2014


Robert pre americký Guitar Player


"Nie je Váš magazín technicky predpojatý?" spýta sa Robert Smith s podozrením a rozpakom v hlase. Zdá sa, že The Cure ešte nerobili rozhovor s gitarovým magazínom, hoci už celý trinásť rokov generujú dôsledný a často až brilantný gitarový pop.

"Záleží od umelca," odpoviem vyhýbavo.

"A čo my?"

To tiež záleží od toho, kto sa s Vami rozpráva. The Cure, za ktorými stojí gigantická masa nasledovníkov, v sebe kombinujú neprekonateľný pop a úprimnú expresívnosť; no pre značnú časť hudobnej tlače sú sebeckí obchodníci s depresiou a dodávatelia pesimizmu pre nevrlú americkú mládež z predmestia. No mnohí kritici kapely smerujú svoju pozornosť viac na Smithovu výstrednosť, než na fenomenálnu popovú zručnosť kapely, ako aj jej štýlový rozsah.

The Cure sú považovaní za "najväčšiu kultovú kapelu na svete". No zatiaľ čo množstvo štadiónových hudobníkov zaujíma tradičný postoj a ponúka čitateľný imidž, The Cure si tento status vydobili bez pompéznych hymnusov, či lacných, populistických vyhlásení.

Robert, jediný stály člen kapely, obohatil každý z 12tich štúdiových albumov náladovými, pestrofarebnými gitarovými textúrami. V značnej miere práve on definoval gitarový zvuk kapely, hoci sa vo väčšine klipov objavuje bez gitary a na pódiu prenecháva party, ktoré nahral v štúdiu, na iných. Jeho gitarové party síce nezdvíhajú zo stoličky a viac menej sa ohlasujú sami, no v spojení s ostatnými nástrojmi vytvárajú očarujúce nálady, vťahujúce do hĺbok. Bežný poslucháč si možno neuvedomí, že pod tou vokálnou melódiou sa skrýva "potkanie hniezdo" zložitých, pretínajúcich sa symbolov. Takže, tu sú Robertove úvahy o jeho 6-strunových stratégiách...

O gitarových sólach
Trvalo mi to veľmi dlho, kým som sa odvážil na gitarové sóla v našich skladbách - zvykli sa mi totiž hnusiť. Mne sa totiž absolútne nepáčila tá lacná predstava, kedy niekto predstúpi na okraj pódia a akoby povedal, "pozrite sa na mňa!". Dnes ma to však netrápi, pretože to akosi pasuje k tomu, čomu sa hudobne venujeme. V minulosti by bolo zrejme pekne hlúpe púšťať sa do gitarový sól len preto, že by mal niekto potrebu ich robiť, ale takisto by bolo dnes pekne hlúpe v tom niekoho obmedzovať, keď to do skladby jednoducho pasuje a robí ju zaujímavejšou.

Kto hrá čo
Dokonca aj ľudia, ktorí majú ku kapele veľmi blízko, sú vždy prekvapení z faktu, že sólo v skladbe "From The Edge Of The Deep Green Sea" som nahral ja. Každý totiž akosi automaticky predpokladá, že je to práca Porla Thompsona. Ale na druhej strane, prečo by malo byť dôležité, kto hrá aký part? Keď pracujem v štúdiu, tak mám jasnú predstavu o celej skladbe, čo je v protiklade s tým, čo konkrétne budem v skladbe hrať.

O demách
Nikdy neladíme veci v demo podobách skladby. Najväčšia zábava v štúdiu nastáva práve vtedy, keď nastupuje moment improvizácie.

O hlasitosti
Ten krátky čas strávený so Siouxsie And The Banshees mi jasne ukázal, čo dokáže vysoká hlasitosť - oni sú strašne hluční! Hlasitosť na pódiu The Cure je vždy postavená na akustickej hlasitosti bicieho setu.

O stompboxoch
Totálne som vyčerpaný z Boss pedálov, kvôli tým farbám (smiech). Strašne mi chýbajú staré pedále ako boli Fuzz Face. Takisto má dnes všetko iný tvar. Predtým bolo všetko úplne jednoduché, vedeli ste čo a ako stlačiť.

O gitarách
Kľúčom k môjmu aktuálnemu zvuku je nová, poloakustická Gibson Chet Atkins - je brilantná! Je to vôbec prvá gitara o mojej úplne prvej Jazzmasterky, ktorá znie tak, ako naozaj chcem. Ten extra snímač z Jazzmasterky je z gitary Woolworth's Top 20 - mojej úplne prvej elektrickej. Mal som ju aj na nahrávaní nášho debutového albumu, spolu s malým WEM combo zosilňovačom. Manažér Chris Parry, ktorý to nahrávanie platil, povedal, "To predsa nemôžeš použiť!". Išli sme teda von a kúpili Fender Jazzmaster-ku a ja som na ňu okamžite namontoval snímač z Top20-tky, z čoho išlo Chrisa poraziť. S touto kombináciou som odohral celý album "Three Imaginary Boys". Je to brilantná gitara, hoci som si ju pôvodne kúpil iba pre jej vzhľad. To isté platí aj o Nationals, ktorú som používal na poslednom turné. Ale používal som aj Gibson Chet Atkins, pre jej nylonové struny. Inak som začínal s klasickou gitarou. Začal som ako 9-ročný, u Johna Williamsa, inak brilantného gitaristu. Moja sestra bola génius v hre na piáno, takže zo súrodeneckej rivality som sa vrhol na gitaru, pretože ona nedokázala prstami obopnúť krk na gitare. Naučil som sa skutočne veľa, ale potom ma tá zábava prešla. Kiežby mi tá radosť a zábava zostali. Stále viem čítať z nôt, len mi to trvá veľmi dlho.

O modulácii
Množstvo vecí na našich nahrávkach, ktoré znejú ako zložité zbory, sú iba rozladené nástroje. Jedinou nevýhodou je fakt, že na pódiu je to niekedy zmätočné, obzvlášť pri množstve fázovania. Premení sa to na ohromný pulzujúci zvuk a nepočujete vôbec nič.

O jednoduchosti
Ak za sebou necháte diery, tak lepšie veci vidíte a počujete, dokonca aj veci, ktoré tam vlastne ani nie sú. Razím metódu "menej je viac". Je vzrušujúce sa na pár minúť oddať mentálnej záležitosti ako "Cut", ale ak by sme v takomto štýle vystavali celý set, stratilo by to dynamiku. To je presne celý problém grunge metalu: v tvari vám vykúzli iba jediný výraz a nemá v sebe žiadnu pestrosť a ani dopad.

Jeho obľúbené skladby
K mojim piatim navždy obľúbeným skladbám patria "Are You Experienced" od Jimiho Hendrixa, "Tom Traubert´s Blues" Toma Waitsa, "Give My Compliments To The Chef" od Sensational Alex Harvey Band, Bowieho "Life On Mars" - aj to len preto, že mi navždy pripomína môj prvý tanec s Mary a, hmmm..., a naša "Faith". Jimi Hendrix bol vždy mojim idolom, hoci absolútne nenávidím Crash Landing, Midnight Liggting a podobne. Pamätám si, kedy som ako 11 ročný počul po prvýkrát, na kvalitnom stereu, "The Cry Of Love". Hlasitosť cez sluchátka som mal na maximum, bol som tým stereom proste absolútne ohlušený. Bol to jeden z tých momentov, na ktorý proste nikdy nezabudnete. Takisto ma dosť berie hudba Východu, hoci veci, ktoré sme pod jej vplyvom nahrali, považujem za diletantské a odfláknuté. "Killing An Arab" je absolútne hlúpy song, no pri takej "The Blood" sme si užili riadnu zábavu. Vždy som miloval tú monotónnu stránku a možno práve tento štýl hudby ma pri komponovaní ovplyvnil viac, než ktorýkoľvek iný.

zdroj: guitarplayer.com, 22/04/2014
autor: Joe Gore



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi