Okno do budúcnosti - 03/2000


Výnimočný rozhovor s Robertom z obdobia albumu "Bloodflowers"


Minulý rok, 1999, znamenal pre teba v podstate dvojnásobný medzník, nie? Tým prvým bolo 20. výročie vydania debutového albumu The Cure a tým druhým bola tvoja 40tka. Ktorý z nich sa znášal ťažšie?
Hahaha, no... 40tka sa znášala ťažšie. Pred vydaním debutu v roku 1979 sa The Cure po prvýkrát objavili na pódiu v roku 1977, takže sa dá povedať, že to 20. výročie The Cure mohlo padnúť na čokoľvek, čo sa v živote kapely udialo v rokoch 1977 - 1979. 40tku však človek oslavuje iba raz v živote, nie? Neznášalo sa to však tak ťažko, ako 30tka. Možno to vyznie bláznivo, ale bol to príšerný pocit vrátiť sa raz ráno domov s vedomím, že už nikdy nebudem dvadsiatnik.

Predstav si, že máš teda o dvadsať rokov menej a v sne sa ti zjaví osoba, ktorá ti povie, "ak zotrváš v The Cure ďalších 20 rokov, v 40tke z teba bude popová hviezda". Uveril by si jeho predpovedi?
Nie, skôr by som bol zdesený a jediné, čo by som bol schopný povedať, by bolo "to si robíš srandu". Ale to asi len preto, že by som si nevedel predstaviť, akú hudbu by som komponoval o 20 rokov neskôr.

Mimochodom, ešte stále si pevne presvedčený o tom, že váš aktuálny album je skutočne posledný?
No, rád by som jednu vec objasnil. The Cure neskončia nikdy. Dokonca pôjdeme do Japonska na turné.

To vážne?
Samozrejme. Ale vydavateľstvo si želá, aby sme "Bloodflowers" prezentovali ako náš posledný album, uľahčí to vraj marketing.

Nie je to skôr o tom, že prenášaš zodpovednosť na iných? (smiech) Nie, dokonca aj pre mňa je lepšie ukončiť kariéru s albumom "Bloodflowers", než s nepodarkom ako "Wild Mood Swings". Nakoniec, tento album bol dokončený s úmyslom, aby to bol jeden z najlepších albumov poslednej dekády.

Hovoríš, posledná dekáda. Ale za tú posledné dekádu ste vydali len tri albumy, vrátane tohto.
Hahaha, vy máte inak nabrúsený jazyk. S príchodom 1990tych rokov prestali byť The Cure stálou kapelou a album produkujeme iba vtedy, ak mám svetu čo povedať. Ľudia tvrdia, "s príchodom 1990tych rokov ste stratili tempo," ale podľa mňa je to úplne prirodzené. Dosť často sa ma pýtajú, či ma písanie skladieb už trochu nedusí, či nenudí, a ja mám vtedy chuť zareagovať, "o čom točíte?". Veď ja ani neviem, aké to je nudiť sa. Prestal som písať skladby iba preto, že nemám čo povedať. Ale pustím sa do ďalšieho albumu kedykoľvek budem mať chuť to urobiť. Možno v ďalšej dekáde s The Cure žiaden album nevydám. Na druhej strane si myslím, že tento posledný by sa mohol považovať za jeden z troch našich úplne najlepších. Podobne ako "Disintegration" a "Pornography". Má s tými dvoma albumami veľa spoločného. Samozrejme, na takéto vyjadrenia je ešte príliš skoro, ale momentálne vnímam "Bloodflowers" ako naše najlepšie dielo.

Vašim najvernejším fanúšikom sa samozrejme páči, nie?
O tom som viac než presvedčený.

Keď už sme teda pri fanúšikoch, treba povedať, že oni mali vždy utvorený jasný hodnotový obraz The Cure, nie? Necítiš v tomto smere niečo ako nátlak?
Samozrejme, že som bol vždy do niečoho tlačený. V určitom období som sa tomu až príliš bránil a vehemente som odmietal otázky o tom, aký je osobitý zvuk The Cure alebo aký zvuk reprezentuje kapelu. Postupom rokov som si uvedomil, že na tom nie je nič zlé. Dá sa to zhrnúť do tvrdenia, že prvých 10 sekúnd hudby vám napovie, o čom je kapela. V tomto smere existuje len zopár kapiel, ktoré si takýmto spôsobom vybudovali svoj typický a jedinečný zvuk. Za tých 20 rokov skúsili The Cure množstvo vecí a štýlov, no dnes cítim, že s albumom "Bloodflowers" sme sa vrátili ku skutočnému Cure zvuku. Pri žiadnom nahrávaní, ako pri tomto, sme nezažili toľko radosti. Ak by sme aj napriek tomu povedali, že kapela končí, bolo by to tvrdenie proti ľudskosti. Už aj na internete sme vyhlásili, "Prečo by sme mali prestať s hraním"? V podstate už tento rozhovor beriem ako prísľub začiatku novej kapitoly v kariére The Cure.

Predpokladám, že pokračovať v činnosti rockovej kapely je niečo v štýle "navždy zostať dieťaťom", či "navždy zostať chalanom". Nemáš obavy, že zo z toho vymaníš, keď upadneš pod akési moratórium?
Nikdy som nevidel dospelejšieho človeka, než som ja sám. Podľa mňa ide o číri mýtus, že všetci z kapely sú večné deti. Myslím, že sú skôr akoby veční kamoši. Sotva som chcel byť umelcom už od malička. Nemal som vôbec jasno v tom, čím chcem byť. V podstate som ale vždy chcel niečo vybudovať od nuly. Pre mňa je najvyšším pocitom šťastia nemať potrebu robiť niečo pre niekoho iného, povedať "áno" niekomu inému, ibaže by som si to prial inak, prípadne vstal skoro ráno. Lenže, čo kapela začala rásť, tak bola zodpovednosť na mojich pleciach ťažšia. To hlavne preto, že som ovplyvňoval život ďalších 10 až 20 ľudí. Na druhej strane mňa má každý na háku. Aj dnes som sem šoféroval sám a niekedy si zájdem sám na nákup, či poumývam riad. Pre mňa dospelosť znamená byť cynický bez akýchkoľvek nádeje, či ambície skoncovať s podstatou spoločnosti. Preto o sebe hovorím, že som dieťa, ktoré už dávno dospelo a preskočilo dospievanie.

Ale fráza, "skutočné životy sú dôvodom, prečo čakáme na ďalší sen," z nového albumu, vyznieva, akoby si spieval o sebe samom, že čakáš na ďalší sen, aj keď sa zo sna s názvom "The Cure" preberieš, či nie?
Ten verš je zo skladby s veľmi delikátnym významom. Začala ako veľmi osobná skladba o skončenom priateľstve, ale prerástlo to v skladbu o vzťahu k The Cure, ako ste uviedli. Povedané inak, svet "The Cure" bol pre mňa nereálny. V minulosti tomu tak ale nebolo. V minulosti reprezentoval svet "The Cure" realitu samotnú a venovanie sa veciam, ktoré s ním nesúviseli, bolo ako zabíjanie času pred návratom do reality. Dnes to tak už bohužiaľ necítim.

Ale na tomto albume sú texty naplnené až po okraj. Nebolo ich písane, ako aj naspievanie, bolestivé?
Áno a hlavný rozdiel medzi textami z tohto albumu a textami z minulosti je v tom, že akceptujem veci také aké sú. V minulosti som s tým vždy bojoval. Prestal som však bojovať, pretože všetko v mojom živote dnes stojí nad The Cure. Ak by som zrátal, koľkokrát som sa za 1980te roky zobudil ráno vo svojej posteli, tak by sme sa dostali tak k jednému roku. V 1990tych rokoch však to už boli takmer 4 roky. The Cure dnes už nie sú celý môj život. A je to úžasná predstava.

Po Vás sa na scéne objavili kapely so zásadnejším vplyvom, než ste mali vy. Ale pri spätnom pohľade na vývoj hudobnej scény sa zasa dá konštatovať, že hudobný progres sa skončil v roku 1977, kedy ste sa vlastne objavili na scéne. Príde mi to tak, akoby ste si to uvedomovali od samého začiatku. Nebol práve toto dôvod, prečo ste slepo nerobili veľké zmeny, ale šli si svojou vlastnou cestou, s náležitou dávkou pesimizmu ohľadne budúcnosti rocku?
Aj keby som sa obzrel späť s vyslovene sebeckým pohľadom, tak asi nenájdem skutočne špecifický dôvod. Ako malý som bol ovplyvňovaný, resp. som miloval hudbu v rozpätí od Hendixa po Nicka Drakea, rovnako ako bluesové veci od Howlinga Wolfa a Muddy Waters, ako aj množstvo popových záležitostí z 1960tych rokov. V puberte som totálne podľahol glam rocku. No až pri punku som nadobudol ten skutočný pocit, že toto je moja parketa. Inak, je dosť bizarné, že The Cure začali práve s týmto štýlom. Lol totiž nebol schopný na bicích udržať rytmus a ja som na gitare takisto nehral najlepšie. Preto sme nepoužívali gitarové sóla. A rovnako spievať a hrať na gitare bolo tiež dosť zložité (smiech). Michael Dempey mal takisto špecifický zvuk bassgitary. Dá sa povedať, že ak by bol Lol od začiatku slušným bubeníkom, tak by sa ten typický zvuk The Cure nikdy nezrodil. Prvé dva roky sme skutočne zneli ako minimalistická kapela.

Ale to isté by sa dalo povedať aj o New Order, nie? Takýto fenomén bol vlastne typický pre punkovú generáciu.
Áno, ale keď sme sa dopracovali k albumu "Pornography", tak ma už Lolova úbohá hra na bicie privádzala do šialenstva. Takže sme to nasmerovali k popu a až s príchodom Borisa Williamsa sme mohli kapelu náležite, po hudobnej stránke, reštartovať. Ale zvuk The Cure bol definovaný ďaleko predtým. Ak by sme boli od začiatku zostavou excelentných muzikantov, tak by sme nemohli mať všetko až pod takou kontrolou. Náš zvuk sa proste zrodil šťastnou náhodou. Nikdy sme sa nesnažili zmeniť hudobný svet a vždy v ňom existovali "sračky". Ale ani to nás nezbavilo toho silného pocitu, že sme lepší, než ostatní (smiech).

A kto zo súčasnej scény sa ti pozdáva? Je nejaká kapela, ktorá ťa zaujala?
Mogwai, sú jednoznačne najlepší. Sú jednoducho fantastickí. A ak by som mal poukázať na jediný ich nedostatok, tak potom na ich koncertný zvuk, sú na mňa trochu hluční (smiech).

zdroj: ocn.ne.jp



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi