Sám so sebou - 06/2015


Roger O´Donnell v odpovediach na vlastné otázky


Prečo si nahral tento album ("Loce And Other Tragedies")?
Začal som s Juliou pracovať na spoločnom projekte, mali sme hotové tri kompozície, no nevedeli sme, či to vôbec niekedy vydáme. Na druhej strane sa nám to veľmi páčilo a mali sme pocit, že by bolo hanbou to len tak pustiť k vode. Tak sme sa rozhodli rozpracovať ďalšie dva príbehy a vytvoriť tak kompletný album. Z ezoterického pohľadu by teda odpoveď znela: pretože sme to vytvorili. Je jedno, či sa to bude úspešne predávať alebo nie, mali sme proste potrebu komponovať. Je fájn, keď sa o tom ľudia dopočujú a dokonca si to pustia, ale samotná existenia nahrávky je plne postačujúca. Dokonca ani nezáleží na tom, či sa to ľuďom bude páčiť, páči sa to nám a je to pre nás dôkazom, že lepšiu prácu nateraz odviesť nedokážeme.

Ako to vlastne celé vzniklo?
Už celé roky pracujem v mojom domácom štúdiu v Devone. Je to moje bezpečné miesto, pohodlné a prezentuje pre mňa kreatívne miesto. Rád tam pracujem, vlastne, všetko, čo som za posledných 10 rokov skomponoval a nahral vzniklo práve tam. Keď pracujem s inými ľuďmi, čo je inak dosť často, len veľmi výnimočne zavítajú do môjho štúdia. V podstate si len vymieňame audio súbory cez Dropbox, som vtedy absolútne ponorený do práce a nikdy nepremýšľam dvakrát. Väčšinou je to o tom vybrať si ľudí, s ktorými si pracovne rozumiem, s ktorými vám je jasné, čo môžete spoločne do projektu vložiť a na čo sa máte jeden druhého pýtať. V tomto prípade som napísal všetky party a na druhej strane je práca s profesionálnymi umelcam omnoho jednoduchšia, keďže im stačí poslať iba notové zápisy. Najdôležitejšie však bolo, že Julia absolútne chápala, čo sa po emotívnej stránke snažím zachytiť, no a keď mi spätne poslala svoje nahraté party, ktoré nahrávala vo svojom brookynskom byte, boli jednoducho prekrásne. Každý nepatrný rozdiel, každý ťah slákom, či len šklbnutie, je dokonalé. Nikdy som ju nepožiadal o jedinú zmenu a len výnimočne zmenila niečo v notových zápisoch, ktoré som jej poslal. Skutočné piáno nepoužívam, doma mám Steinway, ale pri nahrávaní ho nepoužívam. Používam virtuálnu piáno aplikáciu s názvom Ivory a samozrejme používam American Steinway z newyorkskej Carnegie Hall. Piáno by som verne nahrať nedokázal, takže nahrávanie partov cez midi mi dáva možnosť editácie a zmeny, jednoducho takýmto spôsobom pracujem už asi posledných 30 rokov...

A čo príbeh hudby bez textov?
Keď som pred pár rokmi začal pracovať na projekte "Quiter Trees", tak som si položil otázku opisu maľovania v hudbe. V podstate šlo o moju najobľúbenejšiu maľbu od Daviva Hockneya, v ktorej akoby došlo k ohromnému spojeniu hlasov a vznikla tak doslova nástenná maľba. Rozložil som teda obraz do piatich častí a každú z nich sa snažil opísať, čiže malé domčeky, cestu, oblohu a podobne. Snažil som sa nájsť zvuk, ktorý by evokoval farbu alebo melódiu, ktorá formovala tvar, čas od času sa o to opätovne pokúšam, no vznikne z toho vždy niečo iné, akýsi úplne iný obraz. Nakoniec som si uvedomil, že jediný spôsob, ako v tomto pokračovať, bolo pokúsiť sa zachytiť emóciu a náladu vychádzajúce z úplne iných častí. Aby som to až tak nepreháňal, jednoducho sa pokúšam získať emóciu z toho, čo vidím a nechám sa tým hudobne unášať. Takže, s takýmto prístupom, o ktorom viem, že funguje, som sa pustil do projektu "Love And Other Tragedies". Prvou kompozíciou bola "La Roi" zo Šeherezády, v ktorej sú piáno akordy trochu vyostrené a jemne nepohodlné, ako po hudobnej, tak aj fyzickej stránke. Chcel som vystavať smútok, ktorým La Roi trpel po zrade jeho ženy a tento následne vložil do trochu maniakálnej nálady, kedy sa rozhodol popraviť každú ženu, ktorú si vzal, no a následne som to vrátil do akejsi hĺbavej melancholickej nálady, ktorá odzrkadľuje skutočnosť, že bez ohľadu na to, čo urobí, tak sa tej bolesti nezbaví. Toto nás vlastne vracia k akejsi pôvodnej otázke, prečo preferujem balet pred operou. Opísať emócie tancom a hudbou vo vás totiž zachová omnoho viac predstavivosti, ako keď vám niekto dej predspieva, podľa mňa.

Vystúpiš niekedy s týmto projektom naživo?
Áno, 26.júna v St. Leonards Church Shoredich. Ale hoci mám koncerty skutočne rád, nie sú hnacou silou mojej kreativity, takže to neberiem tak, že ak nie je dielo prezentované verejne, tak nie je kompletné. Osobne preferujem tie chvíle kreativity, moment, kedy sa tie malé kúsky prebúdzajú k životu, keď ich vrstvíte, harmonizujete a začne sa rodiť melódia. Nemyslím si, že takýto okamih je možno znovu zachytiť, a na druhej strane, proces učenia a skúšania mi príde absolútne nekreatívny, takže znovu tá istá otázka: musí byť skladba hraná naživo aby ožila? Bohužiaľ, vďaka prílišnému koncertnému vyťaženiu so mnou Julia nebude môcť hrať, ale pre prezentáciu kompletného diela naživo sa mi podarilo dať dohromady úžasné čelistky z Londýna: Francesca Ter-Berg, Miriam Wakeling, Lucy Railton a Alisa Liubarskaya. Zatiaľ sme to spolu cvične skúsili iba raz, ale sú fantastické pozorovateľky a dokonale vedia čítať z notových záznamov, takže jediný, na koho sa treba sústrediť, som nakoniec ja sám! Mám pocit, že s týmito štyrmi hudobníkmi bude uvedenie týchto skladieb do života silným emotívnym zážitkom, teda pardón piatimi, ak rátam seba (ha ha ha), a momentálne sa na premiéru veľmi teším. Zároveň to bude milá príležitosť stretnúť v tých skvelých priestoroch všetkých priateľov a rodinu.

Na akých iných projektoch v súčasnosti pracuješ?
Mojim najväčším projektom, na ktorom pracujem už takmer tri roky, je klasické baletné prevedenie "Obrazu Doriana Graya" od Oscara Wildea. Hudbu mám už v podstate skompletizovanú, dokončil som ju v minulom roku, keď som chvíľu pobýval v Los Angeles, no a dnes hľadáme vhodného choreografa. Dúfam, že tento projekt bude debutovať na jar 2016, ale toto všetko si ešte bude vyžadovať veľmi veľa času, kým sa to dostane na pódium. Takisto som zapletený do ďalšej baletnej produkcie, ale v tomto prípade len ako skladateľ, čo je omnoho ľahšie. Takisto sa mi podarilo tri časti kompozície "Orpheus And Eurydice" pretlačiť do jedného baletného vystúpenia, ktoré bude produkovať Nikita Dimitirevsky, ktorý je úžasným mladých choreografom z Mosky a bol riaditeľom v Bolšoj Teátri. Moja producentka, Tatiana Tokareva, mu poslala album "Love And Other Tragedies" a on v tom okamžite videl kroky a aranžmány pre balet vyjadrujúci klasický a tragický ľúbostný príbeh. Z tejto spolupráce sa veľmi teším. Takisto by som rád začal s prácami na elektronickom albume s parížskou vokalistkou Marie Flore. Je to moja veľmi dobrá kamarátka, ako aj Bryana Alku, ktorý v minulosti pre mňa odviedol veľmi veľa programátorskej práce. Doteraz som vydal dva elektronické albumy, takže tretí by dával celkom zmysel. ČIže, toto sú moje konkrétne nadchádzajúce projekty.

zdroj: rogerodonnell.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi