Smithológia - 11/1997


Rozhovor z príležitosti americkej promo kampane ku "Galore" a krátkemu US turné


V decembri oslávia The Cure ako kapela 20 rokov svojej existencie. Za ten čas predali takmer 24 miliónov nahrávok po celom svete. V roku 1986 vydali svoju singlovú kompiláciu "Standing On A Beach", no a v tomto roku ponúkli svetu očakávané pokračovanie, "Galore", ktoré pokrýva druhú dekádu ich pôsobenia.
Počas tých 20tich rokov sa zostava kapely často menila a skutočne jediným stabilným prvkom bol vždy Robert Smith a jeho červený rúž značky Mary Quant. Aktuálna zostava kapely zahŕňa okrem Smitha aj Simona Gallupa, Rogera O´Donnella, Perryho Bamonta a Jasona Coopera.
Zatiaľ čo si Smith užíval pohodlie vo svojej záhrade na Južnom pobreží Anglicka a snažil sa odrážať útoky komárov, posnažila sa z neho Lily Moayeri vysať niečo seróznejšie.

Nikdy by ma nenapadlo, že aj v Anglicku môžu byť komáre.
Nuž, dôsledok globálneho oteplovania. Nikdy predtým som sa nemusel proti komárom chrániť, dnes ich tu máme stovky. Nechápem, čo sa to deje.

Nikdy som nevlastnila singel, či album Cure.
Dobre.

Aj som nad tým uvažovala, no nikdy vaša hudba nepatrila k tej, ktorá by mi zmenila život.
99% umelcov, ktorých albumy vlastním, rozhodne môj život nezmenili. Hendrix, David Bowie, tak trochu Captain Beefheart a Joy Division... je iba zopár tých, ktorí ovplyvnili môj život.

No ale dnes vlastním kolekciu singlov, "Galore".
To je optimistický začiatok. Všetko sú to single, takže ľutovať nebudete.

Nemali ste kedysi tiež nejakú hitovú kompiláciu?
Desať rokov dozadu, reprezentovala našu prvú dekádu fungovania.

Pred desiatimi rokmi... teraz mi preletel život pred očami.
Ako myslíte, že to všetko vnímam ja? Pozerám sa na túto novú a pritom si ešte jasne spomínam, ako som zostavoval tú prvú. Keď som to všetko pri zostavovaní počúval, bolo to ako potápanie... proste Vám pred očami preblesne život.

Stále váham s kúpou "Standing On The Beach".
V tomto sa nedajte zastaviť. Je to niečo, čo by malo byť v závere vašej zbierky nahrávok. V tomto som ale zvádzal ťažký boj, pretože "Galore" som chcel postaviť ako pokračovanie "Standing On The Beach", pričom nahrávacia spoločnosť sa dožadovala kompilácie v štýle "greatest hits", proste niečo na spôsob úplne posledného diela. Trval som však na svojom, aj preto, že to nie je až taká komerčná záležitosť, ako zbierka najväčších hitov, ale dnes to cítim trochu inak. V podstate je "Galore" aj tak zbierkou najväčších hitov a ak by to nevyšlo dnes, tak asi nikdy. A hlavne, vlezie sa to všetko na jedno 74 min. CD. V 2CD formáte by mi to aj tak nikdy nevydali a len by som bol zbytočne frustrovaný.

Prečo sa vlastne brániš vydaniu kompilácie najväčších hitov, ktorou by si pokryl celú vašu kariéru?
Posledných sedem rokov sa zaoberám myšlienkou, že úplne posledná nahrávka, ktorú kedy nahrám s The Cure, ponesie názov "Greatest Hits", a hlavne to bude moja kolekcia skladieb. Rozhodne to nebudú najpredávanejšie single, budú to proste skladby, ktorými budem definovať môj život s The Cure. Takže, moja verzia najväčších hitov a môj pohľad na tie najdôležitejšie veci, ktoré mnou počas 20 rokov histórie nahrávania kapely pohli. Ale to bude až o 2 roky, takže času ešte dosť.

No "Standing On The Beach" bola veľmi úspešná nahrávka.
Naša najpredávanejšia. Dovtedy sa cítili ľudia byť The Cure ohrození, no pri tom albume si povedali, "veď sú to len single, tak si to kúpim". Myslím, že rovnako sa tak udeje aj pri "Galore". Ľudia majú pri takýchto kompiláciách pocit, že vedia, čo presne dostanú. Nakoniec, sú tam single z celej dekády, buď sa vám to páčiť bude alebo nie.

V The Cure Vám vždy členovia "rotovali".
Áno, mnohí mali tendenciu proste odísť a venovať sa niečomu inému. Roger O´Donnell žil v Kanade, 5 rokov, rozbehol si tam biznis, čo s mojou zainteresovanosťou do hudby nekorešponduje. To isté sa dá povedať o Simonovi Gallupovi... proste odišiel a doprial si parádne dlhý výlet po svete.
V histórii The Cure ľudia často zo skupiny odchádzali a vracali sa späť. Ak sa zhodneme na tom, čo chcem robiť, tak je to veľmi jednoduché, pretože sú zrazu súčasťou prostredia, kde zapadáte do kreatívneho procesu. Ak sa však nepochopíme, potom radšej odíďte. Momentálne som v kontakte so šiestimi, zo siedmych ex-členov kapely. Sú roztrúsení po celom svete. To, že ste v kapele ľudí ovplyvní... aj keď odídu, nezabudnú.

Nie je to tak, že si ťa ľudia pamätajú viac pre tvoj mejkap?
Je divné, že ľudia nikdy nepremýšľajú v štýle, že žijem aj v inom svete, ako v tom, kde môj mejkap robí ľuďom radosť a ja im tú radosť doprajem. Majú pocit, že nosím v hlave nejaký veľký plán. Napr. Mary, s ktorou som už celé roky, má od samého začiatku rada, keď mám na sebe mejkape, tak prečo by som to kvôli nej neurobil? Ale dnes už ho až tak veľa nepoužívam, cítim sa bez neho istejší. Predtým som si to nevedel ani len predstaviť, že by som niekam išiel bez mejkapu. Bola to akási forma obrany.
Rád ľudí znervózňujem. A takisto mám rád spôsob, ako na mňa ľudia reagujú. Ak si na seba dáte trochu viac mejkapu, ľudí zrazu zneistíte. Samozrejme, ak mám na tvári trojdňové strnisko, tak si mejkap rozhodne nedám, vyzeral by som ako šúpák. No a samozrejme, rokmi a rokmi je to ťažšie a ťažšie. Dnes sa tým však v podstate veľmi netrápim. Ide proste von s mejkapom alebo bez.

A čo dnes?
Mám na sebe len slabšie očné šmynky a ráno som tak išiel na vlakovú stanicu. Potom ma napadlo, že si mohol použiť radšej niečo, čo by pripomenulo staré časy.

zdroj: Hits (USA), 14/11/1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi