Jason Cooper - 04/2015 - I.


Jason exkluzívne pre britský Rhythm magazín


V roku 1995 Jason Cooper, bývalý bicman teatrálnych a podceňovaných, britpopovo ladených, My Life Story, zareagoval na inzerát v časopise Melody Maker, kde bolo uvedené: "Veľmi slávna kapela hľadá bubeníka, žiadni metalisti." Z kapely sa nakoniec vykľula jedna z najvplyvnejších alternatívno-rockových kapiel všetkých čias. V skutočnosti možno spokojne uviesť, že The Cure boli jednou z najsuprovejších kapiel na svete a hudobne, či štylisticky ovplyvnili každé decko 1980-tych rokov, ktoré chcelo byť iné. Aj začiatkom 1990-tych rokov disponovali celou kanonádou hudobnej produkcie, pozlátenou indie popom, srdečným postelovým punkom, gothickou introspekciou a oslovovala každého fanúšika hudby hľadajúceho alternatívu k neutrálnemu popu súčasnosti.
Takže po úvodnom kole plnom otázok o jeho obľúbených filmoch, knihách a podobne, a niekoľkých bezchybných zvukových skúškach s kapelou, bol nakoniec z množstva kandidátov na bubenícky trón The Cure vybraný práve Jason - ten na tomto tróne kraľuje už celých 20 rokov.

Je to výročie, ktoré znamená nielen významný míľnik akéhokoľvek bubeníka v ktorejkoľvek kapele, ale pre Jasona to znamená najdlhší hudobný služobný pomer. Zakladateľ kapely, a jedna z najikonickejších postáv hudobnej scény, Robert Smith - známy svojim strapatým účesom, vyťahanými svetrami a pandím mejkapom - žije už piatu dekádu svojho života a nedávno s kapelou odohral tri londýnske koncerty k 30. výročiu albumu "The Top".

Jason, aké to je byť v kapele 20 rokov?
"Je to skvelý pocit. Som šťastný, že fungujem v kapele už tak dlho, hoci to mohlo dopadnúť tak, že by som sa v nej zdržal len nakrátko."

Keď si odpovedal na inzerát v Melody Maker, v ktorom momente si si uvedomil, kto poriada konkurz?
"Keď sa objavili. Ono, už keď som postúpil do druhého kola mi bolo jasné, že sú to oni. Viete, ja som už predtým v nejakých kapelách hral, niektoré z nich už mali vybudovanú reputáciu, no žiadna z nich nedosiahla takú mega-úroveň. Keď som bol mladší, tak som absolvoval niekoľko koncertov s členmi The Stranglers, s Jeanom Jacquesom Burnelom a ich klávesákom. Najväčší koncert, na ktorom som dovtedy hral, bol koncert vo Francúzsku, na takom menšom turné, kde sme hrali pred 3000 ľuďmi. Takže, na všetkom som rozhodne pripravený nebol. Bol som ako v nebi, neskutočne šťastný zo skutočnosti, že dali šancu práve mne."

Bol si fanúšikom kapely už predtým?
"Áno, bol. Môj otec pracoval pre Virgin Records, staval ich megaobchody po celej krajine, to bolo v roku 1979. No a on mi priniesol ich druhý album, "17 seconds". Mal som 12 a ten album som počúval veľmi často. Neskôr aj "Faith" a "Pornography". Tie sa mi veľmi páčili. Bol to úplne iný zvuk."

Čo ti Robert a kapela povedali, že očakávajú od bubeníka?
"Samozrejme, musíš byť schopný hrať a byť zosúladený s duchom našej hudby... Som vlastne už štvrtým bubeníkom The Cure a v ich produkcii sú zahrnuté viaceré štýly. Lol Tolhurst hral v začiatkoch minimalisticky a na ich druhom a treťom albume v značnej mieste využívali slučky. Andy Anderson mal na albume "The Top" zasa úplne iný štýl. Robert nahral množstvo partov na bicom automate a Andy hral ponad ne a možno tak vytvoril ďalšiu stopu. Cure mali v začiatkoch dlhú fázu, kedy využívali bicí automat a bolo to vlastne len o Robertovi a Lolovi, Simon od nich vtedy odišiel. Neskôr sa k nim pridal Boris Williams a ten priniesol zasa iný zvuk."

"Takže to podľa mňa zahŕňa byť súcitný a počúvať, ako sa veci hrali predtým. Samozrejme, že ich slepo nekopírujem, ale v podstate sa nechám viesť Robertom a jeho názormi na to, čo podľa neho funguje a čo nie. Je jasné, že väčšina vecí musí byť v súhre s ostatnými. Možno aj preto si doprali nejaký čas a zisťovali, či so mnou zvládnu pobyt v tourbuse na dlhom turné, na ktoré sme kedysi vyrážali častejšie. Aj v Amerike sme vtedy boli dlhšie, myslím, že moje prvé americké turné s The Cure trvalo 13 týždňov. Vtedy sme proste chodievali na dlhé turné."

Pravdepodobne dotazníkom chceli zistiť, či s tebou dokážu fungovať.
"Jasné, knihy a filmy, ktoré mám rád, musíte mať proste v základe niečo s nimi spoločné. Myslím, že v kapele je každý čímsi iný, ale existujú veci, ktoré máme všetci radi, ktoré nás spájajú a to je podľa mňa veľmi dôležité. Vlastne, nikdy som sa Roberta nespýtal na to, prečo dal inzerát do Melody Makeru a neoslovil niekoho priamo z branže. Myslím, že sa to tak udialo už veľakrát, kedy kapela s takým postavením hľadala bubeníka, a takisto poznám kopec ľudí, ktorí na podobné ponuky prikývli. Oni si jednoducho tú možnosť nechali čo najviac otvorenú a boli zvedaví kto príde."

Priblíž nám tvoje pôsobenie v My Life Story Jakea Shillingforda.
"Zažil som tam niekoľko skvelých momentov, no bolo to zložité. Odohrali sme množstvo koncertov, na mnohých miestach, no bohužiaľ sme nikdy neprerazili. Boli to strašne milí ľudia a bol to zážitok hrať s nimi."

Zdalo sa, že hoci boli skutoční "bojovníci", akosi prešvihli slávu Britpopu...
"Prešvihli je úplne správny výraz. Pamätám si, že sme sa zúčastnili jednej akcie, kde bolo kopec zástupcov študentských únii. Hrali sme tam s nejakou kapelou s názvom Oasis, to bolo ešte predtým, než o nich ktokoľvek mohol niečo počuť, a takisto s Pulp. Pulp fungovali podstatne dlhšie, než My Life Story a mali ďaleko väčší úspech, ale proste sa udiali veci, ktoré nezafungovali a fakt neviem prečo. Teda, ja viem prečo, ale to fakt nemôžem povedať."

Bol to veľký rozdiel, nastúpiť do tak masívne etablovanej kapely ako The Cure? Ako ťa prijali fanúšikovia kapely?
"Je to trochu skľučujúce a zároveň je to niečo, čo stále testujem. Hrám ako najlepšie viem a ak sa to fanúšikom páči, potom je to fantastické. No a ak nie, tak s tým jednoducho veľa nenarobím. Po celý čas hráte na maximum svojich schopností. Všetky kapely majú rôzne stránky, ktoré sa ľuďom páčia a chcú, aby boli udržiavané, ako aj také, čo ľudí vytáčajú. No samozrejme k tomu patrí aj bohatá história hudby, ktorú kapely vytvorili, odohraté koncerty a ľudia, ktorí chcú vidieť, ako to všetko pokračuje. Každý, kto sa pridá k dobre fungujúcej kapele sa vždy stretne s ľuďmi, ktorí sa dožadujú návratu predošlého bubeníka, alebo toho ešte staršieho, ale na to sa nesmiete príliš fixovať, resp. ja som sa nefixoval. Vôbec sa tým nezaoberám, jednoducho sa zo všetkých síl pokúšam hrať čo najpresvedčivejšie, so všetkým rešpektom k partom vytvoreným pred mojim príchodom a snažím sa ich mojou hrou na koncertoch priviesť opäť k životu."

Ktorého z predošlých bubeníkov The Cure oceňuješ najviac?
"V podstate všetkých. Boris je fantastický bubeník, takisto aj Andy a Lol. Každý z nich mal úplne odlišný prístup. Samozrejme, každý z členov kapely niečím prispieva, no nakoniec je to Robert, ktorý rozhoduje o výslednom zvuku, čiže aj o zvuku bicích a aranžmánoch - vrátane vokálov a podobne. Venujem sa množstvu vecí a takisto som počul (a stále počúvam) to, čo dokázal každý z predošlých bubeníkov, ale nakoniec je to vždy Robert, ktorý ovplyvňuje jednotlivé elementy a vďaka nemu je tak zvuk kapely iný, odlišný od iných kapiel. Mimo jeho hlasu a komponovania, je tu aj iná rytmika, ktorá je v prípade The Cure jedinečná, a to je takisto Robertova zásluha. Aj také veci ako vypĺňanie refrénov a veršov, jeho nezaujíma scéna, skôr výslovnosť a podobne, ako aj to, či to vyplnenie bude integrálnou súčasťou skladby, ako napr. v "InBetween Days" a "Just Like Heaven", jednoducho aby tie skladby mali správny motív.
Rád počúvam staršie veci. A niekedy, keď pracujem so skladbami, ktoré sme nikdy nehrali, ako tie nedávno v Hammersmithe, tak počúvam aj multitracky originálnych nahrávok a hlavne ma zaujíma, ako boli tvorené bicie party. Potom sú tu ďalšie záležitosti, ako party s bicím automatom, oneskorenia, "tom" party znejúce cez aktuálny rytmus, no a ja sa k tomu všetkému snažím priblížiť."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi