Nevyliečení z hudobnej vášne - 06/2004


S Robertom o Rock´n´rollovej sieni slávy


Aj 25 rokov od vzostupu post-punkového hnutia v Anglicku sa The Cure stále prezentujú strapatými vlasmi, hutným mejkapom a, aj napriek miliónom predaných hudobných nosičov, hudobnou produkciou, ktorá je pre mainstream stále výzvou.

Dokážete si stále udržať svojich pôvodných fanúšikov a takisto pritiahnuť nových. Prečo to dokáže iba zopár kapiel?
Myslím, že to bude tým, že je trochu nezvyčajné, aby bol niekto v mojom veku stále tak posadnutý hudbou. Väčšinou to stratíte, z lepšieho, či horšieho dôvodu, postupne starnutím, pretože iné veci získajú na dôležitosti. Neviem, či je pre mňa niečo dôležitejšie, než hudba, pretože nič iné mi nedokáže dať taký pocit. Všetko, čo mi hudba dávala v mladosti, mi dáva aj dnes. Nikdy som nemal vlastné deti, takže si myslím, že môj pohľad na život a miesto na zemi sa až tak veľmi nezmenil.

Fanúšikovia The Cure zrejme zostali v menšom šoku, keď sa dočítali, že ste sa pustili do práce s Rossom Robinsonom. On je skôr známy vďaka štúdiovým prácam s kapelami ako Limp Bizkit a Korn, ktorých hudobná produkcia sa javí v protiklade k tej vašej.
Lenže Ross je aj veľkým fanúšikom The Cure a chcel vytvoriť album, ktorý by mu pripomenul časy, kedy vyrastal a počúval náš album z roku 1989, "Disintegration".

Hoci si na albume uvedený ako ko-producent, nechal si väčšinu kontroly na ňom. Čo ťa k tomu viedlo?
Keď sme v štúdiu, tak na správe zvládnutie skladby dávam iba jeden pokus, čo teda nie je veľká kontrola, hlavne pri pomyslení, že niekto to môže pokaziť. Samozrejme to môžem byť ja a ostatných to môže vytáčať. Rossovi som však bezhranične dôveroval. Ak by to tak nebolo, tak by nemalo zmysel púšťať sa do nahrávania. Myslím, že ani na sekundu.

A aká v štúdiu vládla atmosféra?
Bolo to trochu sureálne, hlavne niektoré veci, ktoré sa udiali. Ross nás úplne vytáčal a počas hrania na nás doslova útočil. Niektoré časti nahrávania sme filmovali, lenže mňa to spočiatku privádzalo do zúrivosti, tak som kameru umiestnil do rohu miestnosti s myšlienkou "toto nám nikdy nik neuverí". Ross raz schytil jednu z mojich gitár a celou silou ju šmaril do bicieho setu, pretože mal pocit, že nehráme s dostatočným zápalom. Ale to bolo len dobre, pretože sme všetci z toho takmer zošaleli a zahrali veci omnoho lepšie a jemu to pomohlo k želanému efektu. Ross Vás jednoducho donútil premýšľať o tom, prečo ste v tej miestnosti a hráte, ako aj o tom, aký zmysel má uchopiť hneď prvý akord.

Dnes sa objavujete v zozname kandidátov do Rock´n´rollovej siene slávy. Aký je to pocit pomyslieť si, že raz vás tam uvedú?
Pre mňa to absolútne nič neznamená. V mladosti som rôznymi oceneniami opovrhoval. Dokonca som premýšľal v štýle, že ak by mi bol ponúknutý rytiersky titul... odmietol by som ho. V určitom smere pre mňa Rock´n´rollová sieň slávy reprezentuje niečo, čo sa mi naozaj nepáči, no na druhej strane, ak by sme to dnes odmietli, bolo by to pre nás zlé, pretože sa snažíme o to, aby naša história nebola vymazaná, obzvlášť v UK. V UK akoby sme nikdy neexistovali. Až dnes sa tam snažia obnoviť skutočnosť, že The Cure za posledných 25 rokov niečo naozaj dokázali.

zdroj: LA Times, 27/06/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi