Otázka viery - 03/1986 (komplet)


S Robertom o prvej dekáde The Cure


Keď The Cure niečo pred viac ako piatimi rokmi po prvýkrát vystupovali v New Yorku, hrali pred stovkou ľudí v nočnom klube s názvom Hurrah. V tom čase tvorili kvarteto v zložení spevák Robert Smith, bubeník Laurence "Lol" Tolhurst, klávesák Matthieu Hartley a bassák Simon Gallup. Mať ich v obľube bolo vlastne módnym výstrelkom, pretože a) vedelo o nich iba veľmi málo ľudí a po b) Robertove mučivé vokály boli emotívne autentické. Hlavne o období punku, kedy sa ľudia domáhali zdanlivej mizérie.

Časy sa však zmenili. Dnes sú The Cure kvinteto, bez Matthieua, ale zato s gitaristom a klávesákom Porlom Thompsonom a bubeníkom Borisom Williamsom. Lol dnes hrá takisto na klávesoch. Vlasy každého z nich sú o niečo dlhšie a Robert je dnes známejší hlavne vďaka svojmu úsmevu. Jeden z dôvodov jeho pocitov spokojnosti a šťastia je nový album The Cure, "Head On The Door", ktorý si v Amerike v rebríčkoch vydobil prvú pozíciu. Dnes v Štátoch bežne predávajú 10 000 vstupeniek a dve hodiny pre ďalším americkým koncertom sa Robert hrá so svojimi vlasmi a rozpráva o svojej pozícií v skupine, ktorú založil, keď mal 16.

Váš posledný album veľmi pripomína vaše ranné práce.
Robert:
Myslím, že je to tak preto, že sme opäť raz nahrávali ako kapela. Po veľmi dlhom čase sa nahrávka zrodila z nápadu piatich ľudí, ktorí sa rozhodli ju aj spoločne nahrať. Skladby sme predtým spoločne naskúšali a nahrali množstvo demosnímkov. Naposledy sme takto nahrali albumu "Seventeen Seconds". Každý bol vtedy do nahrávania zapojení. Mimo toho to bolo o tom, že som len povedal "Takto to bude, urobte to".

Takže nejaký čas platilo, že Robert Smith je The Cure a naopak.
Robert:
Ale to je tak trochu nevyhnutné, pretože som sa stal známejším, resp. moja tvár, ak to tak chcete počuť. Keďžeto predtým, po album "Pornography", sme boli vždy zobrazovaní ako kapela. Ale odvtedy sa väčšina pozornosti sústredí na mňa. Ale to tak asi muselo byť, inak by nevznikol nejaký ústredný bod. Všetci by sa presýtili starými plagátmi.

Tak aké to je byť ...
Robert:
Extrémistom (fašistom)?

A si?
Robert:
Som despota, diktátor! (z vedľajšej miestnosti sa ozval smiech ostatných z kapely)

Hlavne si popovou hviezdou. Vonku som videl fanúšikov čakajúcich na autogram. To sa ti na začiatku tejto dekády nestávalo.
Robert:
Ono sa to vyvíjalo postupne, takže to nebolo také nečakané, ako sa to teraz zdá. Asi by mi to vadilo omnoho viac, keby ten úspech prišiel nečakane. Lepšie povedané, nenávidel by som to. Dnes už si to vlastne ani nevšímam, nevenujem tomu takú pozornosť, ako v časoch, keď s nami v podstate nik nechcel robiť interview a nik nás nežiadal zapózovať pre fotografiu.

Vždy som mal pocit, že si práve ten človek, ktorý sa nie veľmi ľahko vyrovná s pocitom slávy.
Robert:
To áno, ale to, že budeme slávni bolo vcelku očividné už v období, keď sme produkovali veci ako "The Love Cats". Niektoré z tých záležitostí sú produktom frustrácie spôsobenej obdobím, kedy nás ľudia veľmi nepočúvali a bolo ťažké sa k našim veciam bežne, napr. v rádiách dostať, takže sme museli skúsiť niečo, čo by nás urobili jednoduchšími a tým sme sa museli aj viac odhaliť. A aby sa také čosi dalo vôbec uskutočniť, museli ste sa o to podeliť s médiami a tak som zo seba musel urobiť niečo, čo vlastne v skutočnosti nie som. Osobnostne som sa jednoznačne rozpoltil. Býval som, nie úplne hanblivý, ale rozhodne tichý, no dnes taký rozhodne nie som.

Dnes panuje veľmi obľúbená predstava, súdiac podľa tvojich skladieb, že si vychutnávaš pocit mizérie.
Robert:
Osobne to tak nevnímam, hlavne keď si všímam niekoho ako je Morrissey, ktorý je doslova profesionálny hundroš. V minulosti boli naše práce naklonené viac k temným, bezútešným stránkam života, ako aj k zúfalstvu. Myslím však, že sme dospeli do väčšej rovnováhy. Zoberte si nové skladby, napr. takú "Inbetween Days", ktorá hoci po textovej stránke nie je veľmi šťastná, ale to preto, že ja jednoducho šťastné skladby písať neviem. To však neznamená, že nie som šťastný. Ja som, a to väčšinu času. Rozhodne viac času trávim smiechom, ako plačom.

Momentálne tie "úniky" beriem ako svoju terapiu. Keď hráme na pódiu takú "Cold", tak na pár minút prepadnem skutočnému pocitu nešťastia. Úplne sa tomu oddám a znovu prežijem tie isté pocity, ktoré ma ovládali pri písaní tej piesne. Podobne je to aj pri skladbe "Sinking". Ale potom si zahráme "Let´s Go To Be" alebo "The Walk" a sme opäť v úplnej pohode.

Myslíš, že publikum rozumie vašim skladbám a vedia o čom sú?
Robert:
Viem na čo narážate. Je to ako chodenie po tenkom lade, pretože to akoby ste nejakej skladbe pripisovali z určitého dôvodu väčší význam, než inej. Príkladne, "The Figurehead" je omnoho lepšia skladba ako "The LoveCats", pretože je postavená na omnoho väčšom emotívnom základe. Z tohto pohľadu je to teda v poriadku. Ale ak má naopak niekto radšej "The LoveCats", pretože je rytmickejšia, tak rozhodne nemôžem povedať, že sa ten človek mýli. Je to to isté, akoby ste sa s niekým dohadovali, či je zelená čiara namaľovaná na bielom podklade lepšia, ako dokonale namaľovaná krajinka. Neviem.

Naše publikum nás pozná vďaka tomu, že je "s nami" už dlho. Samotní The Cure sú spolu už 10 rokov, aj keď prešli rôznymi zmenami. Keď sme prvýkrát prišli do Spojených štátov, tak si ľudia mysleli, že "Let´s Go To Bed" je našim prvým singlom. Pomyslel som si, že mi je to jedno, pretože nech urobíme čokoľvek, svoju minulosť jednoducho nevymažeme. Iní si zasa mysleli, že "Let´s Go To Bed" bola totálnou svätokrádežou a že by mali spáliť svoje albumy "Faith", pretože sme zrazu nahrali čosi hlúpe. Ale to už bolo dávno. Odvtedy všetko, čo nahráme, si nájde svojho poslucháča. Hoci teraz pre mnohých ľudí už toľko neznamenáme.

A nevstupuješ do ďalšej dekády s menšími obavami?
Robert:
Skôr s prekvapením. Rozhodne som si myslel, že budem stále čosi robiť, no nepočítal som s tým, že budem tak dlho vystupovať. Rozhodne by sme neradi oslavovali naše 20-te výročie. Viete si predstaviť Lola ako 40-tnika? To by bolo monštruózne. Doslova desivé! Raz ráno sa prebudím a už sa mi viac nebude chcieť vystúpiť na pódium. No po čase sa zrejme začnem nudiť a skupinu znova zreformujem.

autor: Toby Goldstein
zdroj: Video Rock Stars, 01/03/1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi