Posledný tón - 04/2000


Robert Smith premýšľa o konci The Cure.


Vo veku 40 rokov, po noci plnej ruskej Vodky, prehlásil, že zrejme nastal čas, aby sa pokúsil venovať aj niečomu inému, kým ešte vládze. "Ešte stále mám dostatok schopností a stále dokážem chodiť po schodoch bez pomoci," dodá so smiechom.

Vďaka práve skončenému fotografovaniu, v newyorkskom hoteli, máme pred sebou "originálneho" Smitha, s červeným rúžom na perách, strapatými vlasmi, hoci dnes už preferuje viac "normálnejší" výzor. "Mejkap je len maska a akási pomôcka," povie. "Pomáha mi to pri rôznych veciach - môžem sa tak prezentovať omnoho komickejšie."

Bola to však práve tá maska, imidž, ktorá pomohla úspechu videoklipom ku sladko zubatým hitom, ktoré zasa zatienili hudbu The Cure a ohrozili jej integritu. Nie je teda prekvapením, že Smith si začal robiť starosti, hoci zasa nie až v takej miere, ako by sa dalo predpokladať. "Poviem pravdu," prizná. "Dokážem žiť s faktom, že pre kopec ľudí sú The Cure o rúži na perách, strapatých účesoch a čudných popových skladbách, ale keď sa objavia hlasy, že sme naše kreatívne smerovanie postavili na komerčnom základe, tak to ma privádza do zúrivosti. Nikdy to nebolo o peniazoch."

Ak by sme mali hľadať presvedčivý dôkaz tohto tvrdenia, potom je to jednoznačne nekomerčný "Bloodflowers", nový album The Cure a zrejme finálny (vo veľkom štýle). Tento album, na veľkú Smithovu radosť, si zaistil, že sa z neho nič nedostane do rádiového éteru. "Tento album je bez singlových skladieb absolútne dokonalý a zároveň som odmietol na ňom čokoľvek prepracovať a skomponovať niečo s hitovým potenciálom," dodal Smith. "Ak by som to urobil, už by to bol úplne iný album - prirovnal by som to natočeniu skutočne pekného filmu, ku ktorému by sa zrazu, na poslednú chvíľu, dokrútilo niekoľko zbytočných sexuálnych scén."

Nakoniec je to teda tak, že album "Bloodflowers" nie je ani tak zbierkou skladieb, ako skôr luxusnou, energickou zvukovou panorámou. Osem z deviatich skladieb albumu prekračuje v minutáži 5 minút (okrem "Wathing Me Fall", ktorá sa hrdí 11 minútami) a toto nekompromisné umelecké dielo má dokonca slobodnú štruktúru jazzového albumu. Samotným zvukom však inklinuje k ére "Disintegration": tvrdé, oceánske gitary, zvonivé klávesy a k tomu zopár akustických girarových riffov, ktoré tomu všetkému dodávajú správny rozmer. Vokálne Smith vyznieva dychtivo, hĺbalo a hlavne seriózne. Nenájdete tu žiadne dramatické zmeny štýlov, žiadne tanečné party a rozhodne nie popové skladby.

"Proste som chcel v kapele vyvolať pocit, akoby toto všetko už bolo naposledy," prehlásil Smith. "A ono to fungovalo, možno aj preto, že sa to nakoniec ukázalo ako skutočnosť." Ak chcete pochopiť význam týchto slov, tak si skúste vypočuť slová úplne prvej piesne, "Out Of This World".... "I know we have to go / I realize we only get to stay so long... "

Takže, kam to má Smith nasmerované? Po skončení plánovaného jarno-letného turné The Cure má v pláne vrátiť sa späť do Anglicka a začať pracovať na svojom, viac menej inštrumentálnom, sólovom projekte. Neskôr by rád cestoval po svete a navštívil miesta, ktoré doteraz videl iba zo zastávok tour busu. Alebo sa možno vrhne na čosi menej konvenčné. "Chcel by som sa pokúsiť vyrobiť obrovskú sochu," dodal. "Nejakú, ktorej výroba by mi zabrala celý rok."

5 Smithových obľúbených Cure skladieb

"Boys Don´t Cry" (1979) - Niektoré z tých skladieb z toho obdobia, ako napr. táto, sú naivné, doslova na hranici nepríčetna. A práve preto, že sú také, sú skutočne dobré.

"A Forest" (1980) - Niekto mi povedal, že Channel 4 v UK vytvoril akýsi rebríček "top skladieb storočia" a "A Forest" sa vraj umiestnila na 15.mieste, hneď za Elvisom.

"One Hundred Years" (1982) - Jedna z tých skladieb, po ktorých zahratí mali ľudia chuť vybehnúť von a všetko rozmlátiť.

"InBetween Days" (1985) - Kúpil som si akustickú gitaru a hneď po tom, ako som ju schytil do rúk, som začal vybrnkávať akordy "InBetween Days". Nikdy predtým som sa neobťažoval hrať akusticky, pretože mi to prišlo také hippisácke.

"The Same Deep Water As You" (1989) - Každý odo mňa očakával skladby po vzore "Just Like Heaven", z albumu "Kiss Me..." Mali pocit, že by som mal prezentovať veci ľahké a temperamentné, s jemných nádychom temna. No ja som sa rozhodol inak.

zdroj: Revolver, USA, 01/04/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi